Uspokojivé Vtáčatko

Vytlačiť

Preklad a úprava: Ľubomír Vajdička
Dramaturgia:
Martin Gazdík
Scéna:
Jozef Ciller
Kostýmy:
Milan Čorba
Hudba:
Peter Mankovecký
Réžia:
Ľubomír Vajdička

Účinkujú: Beáta Drotárová, Andrej Palko/Peter Brajerčík, František Balog, Alena Ďuránová, Róbert Šudík, Jozef Úradník, Ivan Krúpa, Ľuba Blaškovičová, Michal Soltész, Juraj Zetyák

Premiéra: 18. novembra 2011, Historická budova Štátneho divadla Košice

V slovenských divadlách je meno francúzskeho dramatika Jeana Anouilha (1910 - 1987) dobre známe. Veď len za posledné dva roky boli jeho texty u nás premiérované minimálne štyrikrát a v Košiciach sa uskutočnila ďalšia, piata premiéra. Po tohtoročnom nitrianskom uvedení hry Colombe pod názvom Columbína, ju uvádzajú v Štátnom divadle Košice pod názvom Vtáčatko.

Podobne ako iné Anouilhove hry je aj Vtáčatko výborne napísaná hra s presnou dramatickou výstavbou, humornými dialógmi a dobre vymyslenými mizanscénami. Autor v nej hovorí o morálke, vzťahoch, vnímaní úspechu, lásky a životného šťastia na pozadí dobre karikovateľného sveta divadla.

Po dvoch rokoch prichádza Julien, syn slávnej herečky Madame Alexandry, spolu so svojou mladou manželkou Colombe za matkou do divadla požiadať ju o láskavosť, aby sa počas jeho vojenskej služby postarala o svoju nevestu a vnúča. Ešte pred stretnutím s matkou dochádza k prezradeniu vzťahov jednotlivých postáv. Julien nenávidí všetkých pokrytcov v divadle vrátane svojej matky, okrem brata Armanda a starej garderobiérky. Jeho nevlastný brat Armand, matkin obľúbenec, dôkladne poťahuje nitkami vo svoj prospech. Ostatní robia všetko, aby v divadle prežili, a teda, aby sa starnúcej dive neznepáčili. Napriek tomu, že Madame Alexandra so svojím synom roky nekomunikuje, svojej nevesty sa ujme, a to jediným spôsobom, akým vie - donúti riaditeľa divadla, aby ju zamestnal. Julien, poznajúc svet divadla a ľudí, ktorí v ňom pracujú, prosí Colombe, aby im neverila a vyhýbala sa im. Colombe, spočiatku nevinné, dôverčivé žieňa veľmi rýchlo zistí, ako sa správať v tejto spoločnosti, aby sa dostala, čo možno najvyššie. A úspech prichádza. Nečakane však na dovolenku prichádza Julien po tom, čo dostal list o nevhodnom správaní sa svojej manželky. Vysvitne, že Colombe už dávno nie je jeho Vtáčatko a že napriek všetkým snahám sa mu nepodarilo uchrániť ju pred skazeným svetom divadla. Mozaika príbehu do seba zapadne v poslednej scéne, keď sa retrospektívne vrátime v čase dva roky dozadu a zisťujeme, aké krehké sú hranice lásky, a že nikoho pred jeho osudom nemožno ubrániť.

Dramaturg M. Gazdík tentoraz veľmi dobre siahol po kvalitnom titule, ktorý bol vyberaný aj s prihliadnutím na jubilujúcu herečku Beátu Drotárovu. Spolu s režisérom Ľ. Vajdičkom, ktorý je zároveň prekladateľom a upravovateľom textu, pripravili svieže predstavenie. Text je herecky skutočne vďačným, a tak v ideálnej situácii umožňuje rozihrať komédiu divadla o divadle.

Hlavná hrdinka Colombe v podaní A. Ďuránovej sa doslova vyvíja pred očami. Z mladučkej, nesmelej, milujúcej manželky, ktorá sa vidí len vo svojom manželovi a dieťatku, sa stáva ambiciózna herečka, využívajúc svoju mladosť a osobné čaro na dosiahnutie čo najväčšieho prospechu. Ďuránová znova potvrdila svoje herecké umenie a dokázala stvárniť niekoľko tvárí Colombe presvedčivo, so zmyslom pre zveličovanie i mieru, s vtipom i šarmom. Spolu s jej Colombe možno plakať i sa smiať. Madame Alexandra, slávna tragédka, je postava akoby písaná pre B. Drotárovú. Hrá ju s ľahkosťou, prehľadom, vtipom, veľmi trefne karikuje egoistickú starnúcu umelkyňu, ktorá odmieta nielen svoj vek, ale bagatelizuje aj akýkoľvek náznak úprimnosti a citu a svoj život berie ako súhru priaznivých okolností a vlastnej šikovnosti profitovať. Neberie to však tragicky, ale prirodzene a nonšalantne. B. Drotárová sa hrá s postavou, sama so sebou, so svojimi hereckými partnermi aj s divákmi. Jej štylizácia má všetko, čo má správna Madame Alexandra mať - vášeň, hystériu, humor, ľahkosť. Slabým partnerom, nielen pre A. Ďuránovú ako Colombe, je A. Palko v úlohe Juliena. V prvej časti je príliš jednoduchý, bez motivácie, len deklamujúci najjednoduchším interpretačným spôsobom text. V druhej časti, keď je vnútorne zlomený, podvádzaný muž, je uveriteľnejší. Napriek tomu, že má v repertoári ŠD hlavné úlohy, stále mu chýba ľahkosť, iskra, nápad. Škoda. Nečakaným je obsadenie F. Baloga do úlohy mladšieho Julienovho brata, Armanda. Armand je milovník, sveták, skazený človek za maskou detskej tváre, a to, pri všetkej úcte voči Balogovi, on nie je. Jeho herectvo je presne také, na aké sme u neho zvyknutí, zbrklé, násilne rozšafné, jemne štylizované. Chýba mu presnejšie vedenie a vnútorné upokojenie a za zváženie stojí aj jeho javisková reč. V menších úlohách sa predstavili R. Šudík ako básnik Robinet. Šudíkova štylizácia do postavy sebavedomého autora, miláčika madame a zvodcu Colombe je jednoduchá, ale postačujúca. J. Úradník zas dostal priestor pohrať sa s úlohou riaditeľa divadla a zvládol ju dobre - je unudený, skazený, ale aj prísny na tých, ku ktorým si to môže dovoliť. Stále je potešením vidieť na javisku I. Krúpu, ktorý pôsobí absolútne prirodzene v hocijakej polohe. Tentoraz si zahral starnúceho herca Du Bartasa. V jeho podaní je to starý zvrhlý samec, unudený každodennosťou a nenávidenou Madame, ktorý pri pohľade na krásnu Colombe „pookreje“. Niekedy však I. Krúpa vyzerá, akoby sa nudil aj pri samotnom hraní. Veľmi dobre sa zhostila svojej úlohy utáranej, svetaskúsenej garderobiérky Ľ. Blaškovičová a svoje odohral aj J. Zetyák v minipostavičke Kaderníka. M. Soltész zas potvrdil svoj komediálny talent a zmysel pre drobnú komiku v postave La Suretta a najmä v chápavom monológu o paroháčoch...

Scéna J. Cillera nápadito zobrazuje divadelné zákulisie. V prvom dejstve je scéna rozdelená na dve časti, predná časť javiska znázorňuje chodbu, neskôr interiér divadla. Dôležitým scénografickým prvkom je točňa, na ktorej sú naznačené interiéry dvoch šatní, Madame Alexandry a Colombe, zariadené v duchu postáv, a teda šatňa Alexandry je vybavená luxusne, s divánom, toaletným zrkadlom, secesnými kresielkami, v šatni Colombe zas dominuje skriňa plná šiat a jednoduchý nábytok. Šatne sú predelené voľne stojacimi dverami. V druhej časti predstavenia sa s postupným obnažovaním postáv symbolicky vyčisťuje aj scéna. Na záver je takmer prázdna, pustá, čistá, len s dominantným klavírom, na ktorom Julien hral, keď si získal Colombe. Jednoducho a vtipne je riešená divadelná scéna v druhom dejstve, keď herci hrajú, že hrajú divadlo v barokovom štýle. Strohá scéna s barokovými výjavmi podčiarkuje hereckú štylizáciu a celý výstup pôsobí komicky.

Kostýmy M. Čorbu sú nápadité: extravagantné u Madame Alexandry, nežné i výstredné u Colombe, tradičné u pánov, vtipne barokové v divadelnej mizanscéne, ale zároveň evokujúce retroštýl, ktorý môže byť aj zaradením hry do kontextu jej napísania, teda do 50. rokov, ale aj alúziou na univerzálne, večne sa opakujúce a vracajúce sa situácie.

Jemne v pozadí zaznieva nevtieravá hudba P. Mankoveckého, ktorá len podčiarkuje nálady spojené s dianím na javisku. Občas sa ale môže zdať, že príliš dopovedáva a na miestach, kde sa očakávajú emócie, pôsobí takmer ako zo správnej telenovely.

Divák Štátneho divadla, ak sa vyberie na Anouilhovo Vtáčatko, môže byť spokojný. Čaká ho predstavenie, ktoré poteší, pobaví a opäť ponúkne ženský herecký koncert.

A na záver by som len na spestrenie citovala slová riaditeľa Štátneho divadla po skončení premiérového predstavenia: „Toto nie je o našom divadle.“

1. 12. 2011
Hana Rodová

Publikované online: 18.11.2011

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.