Úspešný Falstaff v Košiciach

Vytlačiť

Giuseppe Verdi: FALSTAFF (opera)

Libreto: Arrigo Boito

Réžia: Jiří Menzel

Hudobné naštudovanie: Martin Leginus

Scéna: Tomáš Moravec

Kostýmy: Petra Goldflamová Štětinová

Dirigenti: Martin Leginus, Maroš Potokár

Asistent dirigenta: Jan Novobilský

Zbormajster: Lukáš Kozubík

Dramaturgická spolupráca: Peter Hochel

Asistent réžie: Eva Nováková, Miroslava Rendeková

Koncertný majster: Peter Michalík

Korepetítor: Júlia Grejtáková, Jan Novobilský

Inšpícia: Viera Hronská, Magdaléna Kovalčíková

Šepkár: Klaudia Kovalčíková, Magdaléna Kovalčíková

 

Osoby a obsadenie 1. premiéra 27. októbra 2017

Sir John Falstaff: Peter Mikuláš

Ford: Marián Lukáč

Fenton: Maksym Kutsenko

Dott. Cajus: Pablo Cameselle

Bardolfo: Václav Morys

Pistola: Michal Onufer

Mrs. Alice Ford: Lucie Kašpárková

Nannetta: Adriana Banásová

Mrs. Quickly: Gabriela Hübnerová

Mrs. Meg Page: Myroslava Havryliuk

L'oste (krčmár): Jozef Úradník

 

Osoby a obsadenie 2. premiéra 28. októbra 2017

Sir John Falstaff: Jiří Přibyl

Ford: Pavol Kubáň

Fenton: Martin Gyimesi

Dott. Cajus: Jaroslav Dvorský

Bardolfo: Anton Baculík

Pistola: Marek Gurbaľ

Mrs. Alice Ford: Tatiana Paľovčíková

Nannetta: Lenka Pavlovič

Mrs. Quickly: Lenka Čermáková

Mrs. Meg Page: Janette Zsigová

L'oste (krčmár): Jozef Úradník

 

Falstaff prišiel po prvýkrát do štátnej opery v Košiciach. Kde bol doteraz? Nenašiel odvahu, lebo v geniálnej hudbe Giuseppe Verdiho je všetko intelektuálne bohatstvo doby, vízia do budúcnosti i obrovský nadhľad zrelého autora aj nad sebou samým? Shakespeare trpezlivo čakal na Verdiho a Boito to vedel. Vedel, že píše libreto, ktoré musí zhudobniť práve Verdi. A ten sa rozhodol čo najviac hudbou prispieť k zrozumiteľnosti textu. Namiesto recitatívu volí skôr melodicko-rytmické parlando bez rušivých uzavretých čísel. Hudba plynie v nezastaviteľnom toku. Integrovaním inštrumentálnych foriem do opery Verdi pracuje jedinečne aj s hudobnou formou. Najmarkantnejšia je záverečná náročná fúga. Verdi ju napísal už v auguste 1889, keď nebolo hotové ešte ani libreto. Napísal o tom Boitovi: „Zabávam sa tak, že píšem fúgu... neviem prečo, ale je to komická fúga.“ Ako prelúdium či sinfoniu a zároveň protiklad k záverečnej fúge komponuje prvý výstup Dr. Cajusa. V intenciách myšlienky „vráťme sa k starému, a to bude pokrok“ používa tiež formu ronda ako 2. obraz 1. dejstva.

Akému režisérovi zveriť do rúk dejinnú udalosť – prvé uvedenie Falstaffa v Košiciach? Voľba padla na jedného z najvýznamnejších českých filmových a divadelných režisérov Jiřího Menzla. Okrem mimoriadne úspešnej a Oscarom ovenčenej filmovej tvorby má tento výnimočný umelec za sebou viac ako sto činoherných produkcií. Ako operný režisér sa etabloval v r. 1999 naštudovaním Smetanovho Dalibora v talianskom Cagliari. Ako sám uviedol v rozhovoroch pre novinárov pred premiérou Falstaffa v Košiciach, táto ponuka bola preňho veľkou výzvou. Prijal ju s pokorou k autorom, ale i interpretom. Hovorí, že jeho režijná koncepcia nie je dominantná. Ide skôr o logistiku pohybu postáv na scéne tak, aby mohol vyniknúť spev. V prípade Falstaffa ide dokonca o „prepravu“. Režisér ho umiestnil na kreslo s kolieskami. Kolieskové kreslo sa stalo nenápadným symbolom Falstaffovej telesnej, ale i mentálnej „invalidity“. Výsledkom režisérovej koncepcie bola pestrosť v stvárnení postáv. Peter Mikuláš bol napríklad fyzicky unavenejší Falstaff ako Jiří Přibyl, Lucie Kašpárková bola skôr distingvovaná Mrs. Alice Ford a Tatiana Paľovčíková-Paládiová nešetrila frivolnosťou. Aj keď sa pán Menzel s veľkou skromnosťou vyjadroval o svojej práci, práve v drobnokresbe charakterov je jeho majstrovstvo nepopierateľné. Láskavý humor, taký príznačný pre jeho filmy, je prítomný v každom pohybe a geste.

Osobne sa neviem stotožniť s režisérovým nápadom použiť v scéne pri Hernovom dube „svetielkujúce prútiky“, ktoré sú podľa mňa na hranici gýča. Scéna sa odohráva v noci pri strome, ktorému sa ľudia vyhýbajú, lebo sa tam zjavujú víly. Konšpirátorky stretnutia, windsorské paničky, dobre vedeli, prečo nalákali Falstaffa práve sem. Pri zaslúženom „výprasku“ dostáva podvedený rytier rany práve týmito prútikmi. Aj Nannetta je pri svojej árii obklopená svetielkujúcimi prútikmi. Pri tejto scéne pôsobí ako lacná soška Bohorodičky z mariánskej púte.

Kostýmy tvorili pestrú zmes niekoľkých štýlov a spolu so scénou som ich vnímala ako vyjadrenie nadčasovosti hlavnej myšlienky celého diela. Falstaff, v prvom dejstve, ktoré sa odohráva v hostinci, je len v spodkoch alebo pyžame. Jeho sluhovia Bardolfo a Pistola v hnedých odtieňoch splývajú so scénou krčmy. Cajus má oblečený dlhý plášť a na hlave červenú čiapku, čo divákovi iste pomáha pri identifikácii postáv. Ženské kostýmy sú jednoduché jednofarebné šaty, v štýle dnešnej „retro“ módy, ozdobené farebnými opaskami a štólami s kvetinovým vzorom. Pani Fordová a jej manžel patria evidentne k sebe aj farebne. Ako parafráza na dobový kostým z čias „veselých paničiek z Windsoru“ pôsobí kostým pani Quicklyovej – sukňa je pod kolenami stiahnutá do gumičky a konštrukcia pod ňou umožňuje pohyby bokmi, čo zdôrazňuje koketnosť a prefíkanosť. Červené topánky, kabelka a kvet vo vlasoch, ktorý vyzerá ako papierová ruža zo strelnice, z nej robia čosi medzi kolombínou a matrioškou. Nannettine biele šaty s modrým golierom zdôrazňujú detinskosť a čistotu. Jej partner, Fenton, je takisto v bielom: jeho mladý vek podčiarkujú krátke nohavice, no vyzerá v nich, ako keby prišiel z pláže alebo z tenisového kurtu. V tomto kostýme trochu smiešne pôsobil vysoký a mužný Martin Gyimesi. Keď mohli mať odlišné kostýmy alternujúci Kubáň a Lukáč v úlohe Forda, snáď by si to „zaslúžil“ aj Gyimesi – alebo som iba nepochopila, že to bol zámer? Najpôsobivejší kostým mal oblečený Marián Lukáč (Ford). Kráľovská modrá aj na topánkach a výrazný prsteň tej istej farby boli mimoriadne pôsobivé akcenty. Nannettine šaty lesnej víly boli zároveň aj svadobné. Fenton ako ženích dostáva v závere okolo krku stuhu s folklórnym ornamentom. Falstaff v záverečnej scéne prichádza samozrejme v prestrojení s parohami v plášti s výraznými farebnými kvetmi a tvorí dominantu celej záverečnej scény.

Scéna sa počas troch dejstiev menila iba minimálne, no zato veľmi účelne a zároveň úsporne. V centre postavená konštrukcia, vytvorená akoby z rebríkov, bola stĺpom či pilierom v krčme, ale aj Hernovým dubom vo windsorskom parku. Salón pani Fordovej (2. dejstvo) vznikol rýchlou premenou. Ocitli sme sa v ňom tak, že akcia je prenesená dopredu a „rebríková“ konštrukcia sa stráca v tme a prekrytá je paravánmi ozdobenými jemne erotickými barokovými obrazmi.

Pri hudobnom naštudovaní Martin Leginus iste prihliadal aj na farebné súznenie hlasov predovšetkým v duetách. Podľa môjho názoru sa to nie veľmi podarilo v kombinácii Adriana Banásová (Nanetta) a Maksym Kutsenko (Fenton). Banásovej soprán bol priostrý na mäkký Kutsenkov tenor. Verdi však práve tejto dvojici doprial najviac vrúcneho dvojhlasu. Napísal pre nich melódie, v ktorých cítiť budúcnosť až po muzikál. Úžasná však bola kombinácia Petra Mikuláša (Falstaff) a Mariána Lukáča (Ford). Neviem, či sa už v minulosti na javisku stretli. Umelci sa navzájom inšpirovali tak, že Lukáč zažiaril spevácky absolútne spoľahlivým a herecky presvedčivým a emotívne zaujímavým výkonom. Peter Mikuláš bol pomerne dlho „pripútaný“ na kreslo s kolieskami, to mu však nebránilo posielať publiku tóny plné farby a zrelého plnohodnotného zvuku svojho hlasu. Jedine v rytmicky chúlostivom monológu z 1. dejstva, kde spieva o tom, že česť a cnosť je iba vzduch a slovo, z ktorého sa nedá najesť, bola súhra s orchestrom diskutabilná. Zo ženských postáv vynikla Gabriela Hübnerová (Mrs. Quickly) nielen spevácky, ale aj herecky. Lucie Kašpárková (Mrs. Alice Ford) potrebovala viac sústredenia na spev, čo však nevnímam ako negatívum. Jej Alice bola dáma s hrdosťou v hlase. Myroslava Havryliuk (Mrs. Meg Page) dodala svojou farbou hlasu neopakovateľnosť ansámblovým spevom a náročným kvartetám, ktoré dámy zvládali s precíznosťou a farebnou vyrovnanosťou. Falstaffovi sluhovia Pistola (Michal Onufer) a Bardolfo (Václav Morys) sú síce nahnevaní, že im rytier málo platí, no ich hlasy mali možnosť vyniknúť aj v inej emócii. Sladkosť pomsty ich rozihrá do inej polohy, čo obaja veľmi čitateľne vyjadrili. Nefalšovaným hnevom sršal doktor Cajus (Pablo Cameselle). Najprv ho opije a okradne Falstaff, potom mu Ford sľubuje svoju dcéru, ale ľsťou prefíkaných dám sa napokon „ožení“ s Bardolfom.

V obsadení druhej premiéry bolo zaujímavé sledovať originalitu stvárnenia jednotlivých postáv. Rozdiely boli najmarkantnejšie u predstaviteľov Falstaffa, Mrs. Alice Ford a Dott. Cajusa. Falstaff Jiřího Přibyla bol herecky výrazný, požívačnejší a pohyblivejší, no menej hlasovo farebný. Alice Tatiany Paľovčíkovej-Paládiovej sa hlasovo a herecky hodila skôr do operety. Jej hlas je vo výškach až vykričaný a žiaľ farebne vyčnieval aj v ansámbloch. Cajus Jaroslava Dvorského vzbudzoval skôr súcit ako smiech. Jeho výkon pôsobil neisto, čo bolo zrejmé aj z jeho potreby pomerne často hľadieť na dirigenta. Veľkým potešením boli výkony Janette Zsigovej a obzvlášť farba hlasu Lenky Čermákovej. Podobne aj Martin Gyimesi a Lenka Pavlovič mali precízne naštudované svoje party a pôsobili veľmi prirodzene. Pavol Kubáň je určite veľkým prísľubom pre budúcnosť a v role Fentona ukázal hlasový potenciál i herecké schopnosti vysporiadať sa s postavou, ktorá je i nahnevaná i žiarlivá a napokon vie s vidinou sladkosti pomsty aj klamať. Anton Baculík (Bardolfo) a Marek Gurbaľ (Pistola) sú už ostrieľanou dvojicou, no tentoraz ponúkli divákovi nové gestá v mimike tváre.

Pre košický operný súbor je Falstaff novou operou, no veľmi rýchlo sa udomácnila aj v orchestri, ktorý pod vedením Martina Leginusa hral vynikajúco. Dynamicky citlivo a intonačne čisto. Tomuto dirigentovi môže súbor košickej opery ďakovať aj za hudobné naštudovanie. Pozitívne hodnotím veľkú príležitosť, ktorú dostal na druhej premiére obdivuhodný Maroš Potokár, ktorý okrem dirigovania pôsobí aj ako koncertný majster v Štátnej filharmónii v Košiciach. Neodmysliteľnou súčasťou úspešnej inscenácie bol zbor pod vedením Lukáša Kozubíka. Za povšimnutie tiež stojí odborne hodnotný článok dramaturga Petra Hochela Sir John Falstaff – s hlbokou úctou, uverejnený na webovej stránke divadla.

Aj keď sa Falstaff končí slovami „Všetko na svete je len žart“, ja celkom vážne želám košickej inscenácii veľa repríz.

Publikované online: 23.3.2018

Katarína Burgrová

Katarína Burgrová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a doktorandské štúdiu na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, kde aj pôsobí ako odborná asistentka na Katedre hudobnej a výtvarnej výchovy. Ako autorka a koordinátorka hudobno – vzdelávacích projektov pre deti a mládež pôsobí tiež v občianskom združení Prešovský hudobný spolok – Súzvuk. Venuje sa aj hudobnej historiografii. Je autorkou troch zväzkov pramenno-kritickej edície Musica Scepusii Veteris. Píše odborné recenzie do mesačníka Hudobný život.