Úskalia používania pamäti a útrapy vyhorenosti

Vytlačiť

Réžia a dramaturgia: Štefan Korenči

Adaptácia a dramaturgická spolupráca: Viki Janoušková

Scéna: Jakub Branický

Hudba: Miro Nemec

 

Účinkuje:

Dušan Jamrich

 

Premiéra 10. novembra 2018, Divadlo Malá scéna STU, Bratislava

 

Dramatizácie sa v slovenskom profesionálnom divadle zväčša objavovali a presadzovali v časoch, keď rástol dopyt divadelníkov po závažných témach, ktoré dobová slovenská dramatika nereflektovala. Hľadanie náležitého ideového a príbehového potenciálu sa prejavilo vo viacerých úspešných dramatizáciách významných diel európskej i slovenskej prózy.

Aj v Ondrejovom príbehu sa zlo stalo osudovou predurčenosťou najmä kvôli otcovým postojom. Ten ako vysoký stranícky funkcionár v období, keď komunisti prebrali moc, na miestnom plese potúžený domácou slivovicou kritizoval spôsob, ako sa v Sovietskom zväze vysporiadali s nepohodlnými názorovými oponentmi Bucharinom, Zinovievom a Trockym. Vo svojich slobodných úvahách sa dokonca dostal aj k samotnému Kristovi a tvrdil, že bol synom tesára a svoj pôvod mal v robotníckej triede. Navrhol, aby jeho syn ako študujúci typograf pripravil do tlače diela Trockého a ďalších, aby ľudia spoznali, v čom boli ich názory nesprávne. Ondrejov otec, ale aj Ondrej, skončili vo väzení a celá Ondrejova rodina prežívala ťažké životné peripetie. Vo väzení mladého muža permanentne znásilňovali bachari a príslušníci väzenskej stráže, čo malo drastický dopad nielen na jeho psychiku, ale tiež na fyzický stav jeho pohlavných orgánov. Vo väzení ho pripravili o možnosť mať v budúcnosti vlastných potomkov. Tento biľag si so sebou nesie celým nasledujúcim životom.

 Ján Johanides sa vo svojej próze Trestajúci zločin priblížil k osudu človeka a jeho realite takmer s mikroskopickou presnosťou. V tomto diele tematizuje predovšetkým vyrovnávanie sa s ideológiou totalitnej komunistickej spoločnosti. Dedičstvo, ktoré postave i nám všetkým táto nedávno minulá doba odovzdala, zostáva v našich životoch stále prítomná a chtiac-nechtiac je určujúca a ovplyvňuje naše súkromné i spoločenské osudy. Ako v bulletine k inscenácii naznačuje autorka dramaturgie, našla v Johanidesovom príbehu viaceré styčné body s dielom českého filozofa Jana Patočku. Autor prozaickej predlohy sprítomňuje opravdivý ľudský zápas a starosť o vlastnú dušu, ako o tom hovorí český filozof vo svojej knihe Péče o duši. Podľa neho sa ľudská duša môže nachádzať akoby v dvoch základných polohách. Tú prvú charakterizuje ako stav úpadku, v nejednoznačnosti, keď je duša natoľko pohltená telom, že nedokáže vnímať a prežívať svoju jedinečnosť. Tento stav Ondrejovej duše sa zrkadlí na začiatku a pomyselne v prvej časti inscenovanej monodrámy. Postupne s tým, ako sa nám všetkým postava spovedá a rozpráva o svojom zložitom i krutom osude, sa narušená, pôvodne jedinečná jednota duše a tela pomaly a pozvoľne dostáva do rovnovážneho stavu. V druhej časti nachádza Ondrej z takmer netušených skrytých síl duše silu vzopätia, a schopnosť žiť ďalej a nájsť svoju vlastnú harmóniu napriek všetkému prežitému zlu. Ondrejova duša v sebe nachádza energiu a vzpruhu. Nimi vzdoruje pohybu k nestálosti a vie sa dopracovať k správnemu nadhľadu. Prijíma život a to nielen v polohe akceptovania, ale predovšetkým v spôsobe aktívneho prežívania. Zračí sa v tom mravný rozmer Ondrejovho života, keď dokáže prijať zodpovednosť za všetko dobré i zlé, s čím sa na svojej životnej ceste stretol.

 Na javisku vytvoril scénograf Jakub Branický kompozíciu z viacerých regálov, na ktorých boli položené spisové šanóny a archívne škatule. Na ľavej strane boli umiestnené ďalšie prvky scénografie – malý stolík s lampou a hojdacie kreslo. V strede javiska sa nachádzala malá taburetková pohovka, pred ňou poháre a karafy s vínom a na pravej strane väčšia hnedá skriňa, na ktorej bola položená fľaša archivárovho obľúbeného alkoholu – kôstkovice. Celá kompozícia scénického priestoru evokovala chladný svet suchopárnych dokumentov, ale tiež vytvárala pocit istej obývateľnosti a poľudštenej intimity, ktorú do nej vniesol archivár Ondrej.

 Slová, slová, slová... parafrázujúc repliku zo Shakespearovej hry sa snažíme odkryť princíp, na ktorom inscenácia stála. Takmer všetko v nej bolo postavené a komunikované na slove. Samozrejme, že Dušan Jamrich je v tejto polohe bravúrny, interpretácia slova na javisku i mimo neho patrí k jeho presvedčivým hereckým schopnostiam. Nebolo to inak ani v inscenácii Trestajúci zločin. Duchaplne, so zmyslom pre gradáciu a postupné odkrývanie života postavy, tajomstva osobnej predurčenosti postupoval zdanlivo nenútene a nenápadne. Napriek tomu v jeho hereckom prejave bola sugestívna presvedčivosť i silný emocionálny akcent vo viacerých fázach jeho monologicko-dialogického prehovoru s pomyselným pánom Klementinom. Ani nie tak režijné nápady, ale práve Jamrichovo varírovanie emócií, v ktorých rezonoval hnev, zlosť, sila osobnosti túžiacej povstať, sa stávali v rámci inscenačného celku akousi jednoznačne spoľahlivou hrádzou, aby sa inscenácia neprepadla do šedej zóny monotónnosti. Herecké kreovanie rozprávania o živote stvárňovanej postavy však v sebe dosť často postrádalo akciu, konajúceho herca na scéne. Trajektórie javiskového pohybu, vytváranie či významové napĺňanie javiskového priestoru prostredníctvom sýtych javiskových obrazov bolo značne nevýrazné. Hoci niekoľko pokusov režisér s hercom urobili, bolo to vo chvíli, keď vybehol do zákulisia na chodbu a rozohral paralelnú epizódu – príbeh, keď komunikoval so psom či ďalšou postavou. Rovnako aj vo chvíli, keď sa ako v úkryte stratil v skrini na pravej strane a z nej sme počuli pokračujúcu komunikáciu, ktorá vyvolávala úsmev, ale zároveň pôsobila rozpačito. Z jej komického potenciálu režisér nevybudoval pointu či vtipný gag. Celá situácia, ktorú, zdanlivo procesuálne stupňoval, nevyvrcholila v žiadnom prekvapivom, významovo jedinečnom závere. Pôsobivo vyznela metafora obrazu vykastrovaných Ondrejových genitálií a rovnako zničený prázdny archív, z ktorého po revolúcii kompetentní kvázi už demokrati – včerajší eštebáci a komunisti – nechali odstrániť všetky kompromitujúce dokumenty. Vykonali to s vedomím toho, že v nových časoch by „pravoverným“ mohli byť na škodu. Zúfalstvo z prázdnoty, s ktorou musí hlavný hrdina žiť, sa premietla do výraznej javiskovej akcie, keď zhodil regály s prázdnymi zložkami, ktoré sa zrútili ako domino a vytvorili pomyselné veľké archívne rumovisko.

 V charakteristike réžie a jej výrazného vkladu do inscenácie musíme konštatovať viaceré limity, ba až obmedzenia. Tie vytvárali výraznú retardáciu najmä v temporytme divadelnej inscenácie. I keď sa zavše objavili spomínané momenty pokusov zživotniť javiskový priestor, takémuto úsiliu akoby chýbala nejaká vyššia ambícia. Zdalo sa nám, že režisér svoje nápady neselektoval a keď už ich použil, nevyužil naplno ich javiskový potenciál. Tak rozsvecovanie centrálnych svetiel nad divákmi v hľadisku vyvolávalo medzi divákmi skôr otázku typu „čo tým chcel ,básnik‘ javiska povedať?“, ako nejaké relevantné odpovede. Javisko bolo zapratané množstvom rekvizít, ale pracovalo sa s nimi minimálne a ťažko sa v tom javiskovom konaní postavy objavovalo významové pnutie, metafora odkrývajúca ďalší neočakávaný význam. Javilo sa nám, že menej by bolo viac. Herec Jamrichových schopností je iste potencionálne pripravený i nadostač skúsený, aby ľahko vytvoril pred nami obraz celku prostredníctvom väčšej, odvážnejšej metafory i skratky. Vyznievalo to nanajvýš nepresvedčivo, keď jedinečná herecká osobnosť musí „defilovať“ pod jarmom polopatizmov a barličiek, ktoré mu aj tak v stvárnení postavy neboli veľmi nápomocné.

 Herecký výkon Dušana Jamricha pôsobil vo viacerých častiach inscenácie sugestívne. Plastická podmanivosť, s akou strhával našu divácku pozornosť, stavala najmä na precíznej práci so slovom a jeho významom a rovnako aj s emocionálnym nasýtením viacerých momentov javiskového diela. Táto jedinečná energia však nenachádzala oporu v scénografii a pravdepodobne ani v režijnom prístupe. Herecká energia a zrelosť presvetlená skúsenosťou a dozrievaním, ba až zrelosťou v obsadení, by si bola bývala zaslúžila v tejto monodráme kreatívnejšieho tvorcu z radov režisérov.

 Inscenácia Trestajúci zločin odkryla niekoľko závažných otázok, ktoré sa dotýkajú smerovania a kreovania viacerých slovenských profesionálnych divadiel, Malú scénu STU nevynímajúc. Môže byť dramaturgia určujúca, ak sa k jej ambicióznym umeleckým výberom nepridá rovnako javiskovo, esteticky i umelecky atraktívna režijná zložka? Môže herec v monodráme vytvoriť divadelne koncízny tvar bez súčinnosti s ostatnými prostriedkami, ktoré vytvárajú javiskovú syntézu? Chcú ešte dnešný diváci staré divadlo a neočakávajú skôr hľadanie a nachádzanie univerzálneho divadelného jazyka? Patrí k nebezpečenstvám tvorivej profesie aj skutočnosť, že v nej „vyhorenosť“ hrozí omnoho častejšie ako v iných povolaniach? Jestvujú v slovenskej divadelnej kultúre či v kultúrnej politike nášho štátu mechanizmy, ktoré by tieto a podobné závažné skutočnosti týkajúce sa umeleckej tvorby brali do úvahy a reflektovali na ne? Asi sú odpovede na tieto otázky skôr nenaplnené zbožné želania, ktoré dnes zaujímajú len nepatrnú hŕstku tvorivých ľudí...

Publikované online: 4.4.2019

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie; dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.