(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Userfriendly Mobile

Divadlo
InscenáciaSergei Belbel: Mobil
Premiéra24. októbra 2008
Divadelná sezóna

Preklad: Katarína Zubácka * Scéna: Emil Drličiak * Kostýmy: Eva Rácová * Hudba: Martin Burlas * Dramaturgia: Zuzana Pálenčíková * Réžia: Eduard Kudláč * Účinkujú: Jana Oľhová, Iveta Pagáčová, Eva Gašparová, Boris Zachar / Ján Dobrík
Premiéra 24.10.2008 v Mestskom divadle Žilina
Keď som mala pätnásť, dostala som svoj prvý mobil. Aby moji rodičia vedeli, kde som. Hoci ho predtým mala dva roky mama, zdalo sa mi, že má top dizajn, a že tridsať minút na prevolanie mesačne je ako celá večnosť. Cítila som sa ako majster sveta.
Mobily sa rýchlo implementovali do našich životov. Je celkom bežné, že na mobil, resp. mobilný – pohyblivý – bezdrôtový telefón zatelefonujete komukoľvek, teda nielen v prípade núdze alebo len svojej rodine. Je jedno, či je „piatok a či sviatok“, či ste v práci alebo na dovolenke, všade ste dostihnuteľní. Biznis nepočká. Dnes je mobil bežnou súčasťou i divadelných inscenácií, najmä pri súčasných interpretáciách klasických diel, a preto nikoho neprekvapí jeho prítomnosť na javisku v podobe rekvizity. Dalo sa preto čakať, že vznikne divadelná hra o mobile ako takom, ako o nenápadnom manipulátorovi našich životov, ktorý nás núti byť vždy a všade v strehu a stratiť tak svoje súkromie.
Getting started
Hru Mobil napísal katalánsky autor Sergei Belbel. Je o štyroch ľuďoch, ktorí sa väčšinu času dorozumievajú medzi sebou prostredníctvom mobilu. Dve ženy v strednom veku čakajú na odlet svojich lietadiel. Sara má po päťdesiatke, je po rozvode a je závislá na svojej dcére Rose. Claudia, o čosi mladšia od Sary, je zase závislá na svojom synovi Janovi. Obe so svojimi deťom stále telefonujú z letiska, sú blízko seba, no navzájom sa nepoznajú. Ich cesty spojí atentát na letisku, tiež údajne spustený z mobilu. Mobil sa tu teda stáva prostriedkom spojenia so životom, s blízkymi, ale aj vražedným nástrojom. Nielenže sa z mobilu aktivovali bomby uložené na letisku; postavy telefonovaním deštruujú svoje vzťahy – do telefónu, či do SMSky sa odvážia povedať oveľa viac, ako tvárou v tvár.
Keďže sa v hre neustále telefonuje, ťažiskom textu sú monológy, resp. dialógy s neviditeľným partnerom. Pričom sa o charaktere postáv dozvedáme nielen z ich prehovorov, ale napríklad aj z jeho formy. Trojbodkami prerušené vety, celé pasáže napísané veľkými písmenami. Základom sú dva postoje – pokoj a absolútna hystéria. Nie je tam priestor na procesy, všetko je len prerozprávané, „zatelefonované“. Autorské poznámky odkazujú na presné miesta (letisková hala, rôzne priestory v hoteli), dávajú priam návod režisérovi, ako hru realizovať. Záver hry je banálny, až patetický – všetci štyria naraz odhodia svoje mobily a keď tieto dopadnú na to isté miesto, postavy sa navzájom spozorujú, hoci dosiaľ, nie ďaleko od seba, sa nevideli. A vzájomný pohľad dcéry Rosy na syna Jana dáva nádej do budúcnosti.
Ako sa teda vyhnúť popisnosti a sladkému happyendu, ktorý sa pri inscenovaní ponúka ako na tanieri?
Settings
V Mestskom divadle v Žiline premiérovali Mobil 24.10.2008. Režisér Eduard Kudláč a dramaturgička Zuzana Pálenčíková z textu vyškrtli záver. Celú hru sa im podarilo inscenovať za približne 55 minút, čas dosť dlhý na to, aby sa stihlo povedať všetko, čo sa má, a pritom krátky na to, aby sa diváci začali nudiť.
Scéna je prázda, len na každej strane sa nachádza jedno kolieskové kreslo, na ktoré si herec môže sadnúť a vrtieť sa, prípadne sa celkom otočiť divákom chrbtom. Scénu osvetľujú úzke valce, ktoré naviazaním na seba vytvárajú štvorce. Štyri, pre každú postavu jeden. Pohrávaním sa s množstvom rozsvietených neónov vznikli rôzne obrazce charakterizujúce napríklad vzťah postáv medzi sebou. Svietenie tu teda nemalo len funkciu osvetlenia javiska, aby diváci videli, ale stalo sa aj významotvorným.
Keďže si všetko treba vytelefonovať, žiadne divoké naháňačky sa na javisku čakať nedajú. Príchody, odchody, občas pohľad, zmena postoja, dotyk… To sú mizanscény. Dialógy sú však v hovorovej, dobre počúvateľnej reči, výstupy sa striedajú dynamicky.
Jana Oľhová stvárnila Saru, Rosinu matku. Je to jednoduchá žena, ktorá práve dostala od dcéry svoj prvý mobil a chystá sa na dovolenku, aby si jedna od druhej oddýchli. Vymoženosťou mobilu je, ako Sara čoskoro zistí, že svojej dcére môže kedykoľvek zavolať. Robí tak často a dlho. Oľhová je oblečená v kockovanej sukni a bodkovanej hnedej košeli s vyhrnutými manžetami a záplatami na lakťoch. Voľba farieb, strihu i vzoru podporuje dojem zemitosti, jednoduchosti ženy, akou Sara je. Oľhová ju charakterizovala voľnou, občas zajakavou rečou, ako ženu nerozhodnú, ktorá stále potrebuje niečí súhlas, podporu a oporu.
Jej dcéru Rosu hrala Iveta Pagáčová. Je to mladá žena, ktorá sa chce – a zároveň nechce – zbaviť svojej matky, resp. matkinej závislosti na nej. Už od začiatku je evidentný problematický vzťah k otcovi, matkinmu bývalému manželovi, ktorý jej kedysi ublížil. Pagáčová stvárnila Rosu občas s trochu priveľkým afektom a hystériou. Otázkou však je, nakoľko je prínos do postavy jej vlastný a nakoľko sledovala režisérove inštrukcie. V každom prípade však niektoré jej výstupy pôsobili neprirodzene a kŕčovito. Hlavným charakterizačným prvkom Pagáčovej Rosy sa stala zbabelosť, respektíve nedostatok odvahy a opäť nerozhodnosť. Prejavuje sa vo vzťahu k matke, k otcovi i k bývalému priateľovi. Táto vlastnosť postavy sa postupne mení. Katastrofa na letisku, počas ktorej sa jej matka ocitla v ohrození života, vytvorila pre Rosu vyhrotenú situáciu, ktorá ju vedie ku konaniu. Avšak tiež len po určitú hranicu – neodvažuje sa na osobné stretnutie s otcom, ale impulzívne mu zatelefonuje.
Tretím členom telefonickej siete je Eva Gašparová ako Claudia. V čiernom elegantnom, no športovom kostýme je už vizuálne kontrastnou k jednoduchosti Sary. Z pozície top manažéra si dokáže zachovať chladnú hlavu v každej situácii. Mení nálady mihnutím oka, najmä v prístupe k svojmu synovi, ktorého raz zahŕňa svojou opičou láskou, inokedy ho chce, zveličene povedané, takmer vydediť. Napriek svojej nezávislosti i ona má strach zo samoty, preto neustále telefonuje a k synovi sa správa, akoby to bol jej milenec.
Boris Zachar ako Claudiin syn Jan naozaj pôsobí skôr ako milenec, hoci niektoré jeho prudké reakcie svedčia o rovnocennejšom vzťahu – vydržiavaný milenec by si nemohol dovoliť takto reagovať. Tiež sa musí vysporiadať nielen so vzťahom k matke, ale aj k bývalej priateľke. Herecké prvky, ktoré Zachar volil, sú striedme, veľa napovedá jeho občas zhrbený postoj, krátke gestá. (Borisa Zachara alternuje Ján Dobrík – vekom i výzorom mladší ponúka inú interpretáciu.)
Expire date
Režisér Eduard Kudláč z textu vyťažil maximum. Násilne ho nenadinterpretovával ani ho neobracal naruby, využil, čo ponúka. Päťdesiatpäť minút o moderných technológiách, telenovelových vzťahoch a bombovom atentáte zaujme a neznudí ani študentov stredných škôl. Mobil síce nie je prevratnou inscenáciou v histórii žilinského Mestského divadla, ale je ďalším krokom v realizácii súčasných hier o súčasných problémoch.

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).

Uverejnené: 24. októbra 2008Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).

Go to Top