Únos zo serailu v SND – premeškaná príležitosť

Vytlačiť

Libreto: Johann Gottlieb Stephanie ml. podľa Christopha Friedricha Bretznera
Scéna: Martin Černý
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Réžia: Ján Ďurovčík
Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Dirigent: Peter Valentovič
Zbormajster: Ladislav Kaprinay

Účinkujú:
Konstanze: Mariana Hochelová
Blonde: Moyan Li
Belmonte: Martin Gyimesi
Pedrillo: Shawn Mlynek
Osmin: Ján Galla
Bassa Selim: Andrej Hryc

Písané z II. premiéry, 17. júna 2017.

 

Povedzme na rovinu, že Únos zo serailu je excelentná opera. Mozart napísal v podstate gründerské dielo nemeckého hudobného divadla, prekonajúc všetko, čo bolo v tomto žánri (ktorý spája hovorené dialógy posúvajúce dej dopredu s retardujúcimi speváckymi číslami) dovtedy napísané. Je to svojbytné dielo, ktorého hodnota pre mňa nespočíva len v brilantnej inštrumentácii, melodickej bohatosti, zvukovej farebnosti a invenčnej hudobnej dramaturgii, ale najmä v jeho rýdzej divadelnosti. Dielo, šťastné spojenie libreta z pera divadelníka Stephanieho (inak plagiát staršieho kusu) s Mozartovou hudbou (Mozart sám sa na librete značne podieľal), bolo písané s veľmi presnou predstavou jeho javiskovej podoby, so zmyslom pre situačnú a charakterovú komiku a divadelný čas. To pravdaže neznamená, že by bolo jednoduché ho inscenovať, ako sme sa mohli na Slovensku presvedčiť. Miroslav Fischer v ňom v roku 1999 (v SND po 50 rokoch) videl predovšetkým kratochvíľnu buffu v rokokových reáliách bez významného presahu.

Šestnásť rokov po derniére ostatnej inscenácie sa v Slovenskom národnom divadle rozhodli pre nové uvedenie (premiéry 16. a 17. 6. 2017), na ktorého realizáciu oslovili choreografa Jána Ďurovčíka (Ďurovčík sa vlastne podľa jedného rozhovoru prihlásil o réžiu operného titulu sám a na Únos sa vraj práve „hľadal režisér“ – čo samo svedčí o koncepčne nešťastnom uvažovaní o dramaturgii a tvorcoch). Neukázalo sa to ako dobrá voľba. Ďurovčík má síce bohaté skúsenosti so svetom hudobného divadla – nielen ako choreograf, ale i ako muzikálový režisér, no ukazuje sa, že opera má predsa len svoje špecifiká. Muzikálová mizanscéna je u klasických titulov silno kodifikovaná, zatiaľ čo opera skutočne vyžaduje, aby sa prišlo s celkom novou inscenačnou koncepciou ab ovo, limitovanou navyše čo do možnosti práce s textom. Javiskový výsledok v tomto prípade dosvedčil bezradnosť inscenátorov, ktorí neveľmi vedeli, o čom chcú svoj Únos hrať a akým spôsobom sa jeho prostredníctvom prihovoriť dnešku. V reáliách síce dochádza k formálnemu posunu k súčasnosti, nie je z toho však vyťažené nič než tu viac, tu menej vtipné pobehávanie ozbrojenej ochranky, ktorá sleduje Selimov dom (hotel?) za použitia kamerovej a výpočtovej techniky. Ťažkopádna scénografia Martina Černého veci tiež nepomohla. V čom je táto opera skutočne moderná, v nadčasovej analýze ľúbostných a vôbec medziľudských vzťahov, v racionálnej viere v človeka, humanizmus (nech mi cirkev odpustí!), rovnosť, toleranciu a slobodu, právo biť sa za vlastné šťastie (tak ako Mozart vpriadol do opery svoj zápas o právo vziať si milovanú Konstanze), to na javisku nevidno. Tak napríklad predstaviteľ smrteľného nepriateľa Rakúska, osmanský paša Selim, tu je osvietený vládca – senzitívny intelektuál, nie nepodobný Jozefovi II., ktorý si operu objednal! U Ďurovčíka je to majiteľ módneho domu alebo rezortu, ťažko povedať. Nenávistné, xenofóbne a mizogýnne postoje tu nenájdeme len u Selimovho starnúceho sluhu Osmina, ale neraz aj u Európanov, o ktorých krutosti sa v opere hovorí. Z tohto pohľadu je Mozartova opera nielen vynikajúco napísanou komédiou, ale súčasne vážnym apelom, ba kantovským kategorickým imperatívom. Dramaturgii Opery SND, ktorá má dlhodobé manko v opere 18. storočia, možno porozumieť, ak chcela znovu uviesť Únos, ale taký úmysel by mal byť vedený hlbším zámerom. Hrať Únos v čase rozsiahlej humanitárnej krízy na Blízkom východe, v dobách národných a ešte národnejších strán s krajne šovinistickou agendou v slovenskom parlamente, a súčasne také témy v inscenácii zamlčať, to je zločin na diele a na spoločenskej úlohe divadla vôbec.

Skutočnosť, že režisér nás privádza do Turecka na miesto, kam chodí na dovolenku (ako sa vyznáva v programe), je zaujímavá len dovtedy, ak táto inšpirácia prináša nejakú tému. Ak odhliadneme aj od určitých remeselných nedokonalostí (postavy sa napríklad raz tvária, že je stena medzi exteriérom a interiérom, ale vzápätí cez ňu prejdú), svoju hodnotu má réžia v práci so spevákmi, ktorí sú vedení k uvoľnenému a bezprostrednému prejavu (vidieť šport pri speve mi pripomenulo Brookove spevácke skúšky so stolným tenisom), škoda len nezvládnutej organizácie javiska. Prečo sa musí pri áriách chodiť bez zmyslu hore-dolu, špliechať sa vo vode a pod.? Prečo Pedrillo počas svojej árie vyšinuto odíde ku kufríku s náradím, vytiahne pílku, aby s ňou demonštroval hroziacu smrť, obíde s ňou javisko, a potom ju zase vráti?

Obsadenie a podľa všetkého i skúšky tejto inscenácie tak trochu pripomenuli muzikálovú prax, pretože vedenie SND sa rozhodlo usporiadať konkurz na jednotlivé roly, formálne pod nálepkou operného štúdia, ktoré však zatiaľ nie je nijako inštitucionalizovaným či systematizovaným pokusom viesť talenty na ceste za kariérou, ale projektom ad hoc (realizoval sa tak už Kráľ Teodor v Benátkach v roku 2015). Zatiaľ čo prvá premiéra nebola kritikou dobre prijatá (recenzent na nej nebol prítomný), táto recenzia je písaná z druhej premiéry s odlišným obsadením, ktoré sa prejavilo veľmi uspokojivo. Veľkou výhrou boli obe dámy – predovšetkým vynikajúca Mariana Hochelová (kultivovaná Konstanze s mäkko pôvabným, spoľahlivým sopránom) a Moyan Li (obratná, sebavedomá Blonde, s dobrou hlasovou dispozíciou, hoci jej soprán pôsobí vo výškach nepekne ostro a artikulácia často nie je dobrá). Matnejšie pôsobili Shawn Mlynek (Pedrillo) a Martin Gyimesi (Belmonte), u ktorého bolo počuť aj distonáciu. Ján Galla (Osmin) nebol excelentný, ale požiadavkám na rolu vyhovel dobre. Perličkou je obsadenie Andreja Hryca do hovorenej úlohy pašu Selima, v ktorej sa zaskvel nejeden slávny činoherec. Hryc je myslím typovo presná voľba, ak inscenátori chceli jeho charakter posunúť smerom k pišťankovskému Ráczovi (a podľa všetkého chceli) – Hryc sa našťastie nenecháva zviesť k takému splošteniu postavy a dokáže zahrať aj subtílnejšie nuansy zložitého Selima, milujúceho osvietenského absolutistu. Neruší ani jeho nemčina, o ktorej som sa až ex post dozvedel, že ňou herec nehovorí a má ju len naučenú, no stálo by za zváženie realizovať hovorené dialógy v slovenčine, hoci by to bolo komplikované vzhľadom na národnostne pestré obsadenie. Ale v tejto inscenácii o slová aj tak veľmi nejde.

Hudobné naštudovanie Petra Valentoviča bolo nepovrchné, snažilo sa o prepracovanie detailov, mohlo však určite byť iskrivejšie. Na škodu veci som mal pocit, že orchester hrá akosi bez espritu, akademicky, v horšom prípade bez záujmu. Nová inscenácia SND je i vďaka tomu trochu sa vlečúcim, neinšpiratívnym zážitkom. Na skutočné objavenie tohto titulu si budeme musieť na Slovensku počkať.

Publikované online: 6.9.2017

Rudo Leška

Rudolf Leška (1984) absolvoval štúdium divadelnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a štúdium práva a právnej vedy na univerzitách v Prahe, Mníchove a San Franciscu. Venuje sa výkonu advokácie (so zameraním na autorské právo) a divadelnej kritike v slobodnom povolaní. Sústredí sa na operné divadlo v medzinárodnom i slovensko-českom kontexte. Dlhodobo spolupracuje s časopismi Hudobný život, Svět a divadlo, KOD, Loutkář, Divadelní noviny ai. Je predsedom českej národnej skupiny Medzinárodného združenia literárneho a umeleckého (ALAI), členom výboru Jednoty hudobného divadla a členom publikačnej komisie Medzinárodného bábkarského zväzu (UNIMA).