Unavení herci sú únavní

Vytlačiť

Dramaturgia: Juraj Hubinák
Scéna: Miro a Jaro Daubravovci       
Kostýmy: Miro a Jaro Daubravovci  
Svetelný dizajn: Juraj Jakabčin
Réžia: Viktor Kollár 

Účinkujú: Stanislav Staško/Tomáš Vravník (Norbert), Barbora Bazsová/Jana Kollárová a. h. (Marianna), Martin Križan (Yvan), Petra Blesáková (Letícia), Tomáš Mosný (Stephan), Edita Borsová a. h. (Yolanda)

Premiéra 22. 2. 2014 (písané z premiérového predstavenia)

 

Z času na čas autori divadelných či filmových scenárov i umelci samotní uveria, že životy hercov sú rovnako zaujímavé ako životy ich postáv a že zákulisie divadla/filmu priťahuje diváka rovnako, ako príbehy na javisku/pred kamerou. Nemusia byť ďaleko od pravdy, veď scénky, ktoré sa odohrajú mimo pohľadov publika, sú často rovnako i viac dramatické, než akokoľvek dokonale vymyslený a zrežírovaný umelecký obraz dramatického konfliktu. Svet hercov po tom, čo opustia dosky javiska, bol námetom mnohých filmov, z divadelných hier na túto tému je vari najznámejšia Divadelná komédia Bengta Ahlforsa, menej známa napríklad hra Život v divadle Davida Mameta (obe sa inscenovali aj na Slovensku). O tom, aký ťažký je herecký chlebík, je aj komédia Herci sú unavení, ktorú v tejto sezóne uviedlo Divadlo Jána Palárika v réžii domáceho režiséra Viktora Kollára.

Trnavské divadlo aj tentoraz pokračuje vo svojom dramaturgickom predsavzatí uvádzať na javisku hry, ktoré iné divadlá obchádzajú, či si ich ešte nevšimli. Aj hra Érica Assousa patrí k titulom, ktoré sa v Trnave objavili v celoslovenskej premiére, dokonca je to po prvý raz, čo sa na Slovensku inscenoval text tohto populárneho francúzskeho autora. To je istotne aj sympatické, aj chvályhodné, ale podobne ako u niektorých ďalších „prvolezeckých“ trnavských iniciatív nie celkom adekvátne využité. A ak v tomto prípade možno voľbu hry oceniť, jej spracovanie už menej.

Samotný text žánrovo patrí do kategórie konverzačných komédií, čo je samo o sebe prvým kameňom úrazu, o ktorý inscenačný tím a predovšetkým herci zakopávajú. Dejiny nášho divadla nás varujú, že „konverzačky“ nikdy celkom neboli doménou slovenského herectva. Ťažko povedať, prečo. Do veľkej miery to iste súvisí s hereckou výchovou, psychologicko-realistickou dogmou, ktorá formovala celé prvé generácie našich javiskových umelcov, ale zrejme to možno sčasti pripísať aj rozdielnej národnej náture. Ľahká konverzácia, sem-tam pretkaná bonmotom, či slovná prestrelka wildeovskej kadencie sú jednoducho omnoho bližšie britským a francúzskym salónnym levom, než rurálnemu slovenskému človeku odchovanému na ľudových zvykoch a na folklóre.

Trnavskí herci síce už v minulosti dokázali, že aj takýto typ textu dokážu zvládnuť (napríklad v inscenácii Camolettiho Troch letušiek v Paríži), potrebujú však oporu v dobre vybudovanej zápletke, živých komických situáciách a najmä v režisérovi. Tentokrát sa nemali o čo oprieť. Assousov text je síce v pôvodnom znení briskný, autor sa v ňom umne pohráva s jazykom a vytvára vtipné slovné obrazy a obraty, tie však nemožnosťou celkom presného prekladu na jednej strane a režijno-hereckým uchopením textu takmer zanikajú. To zároveň odhalí absolútnu dejovú banalitu hry, ktorá je vystavaná na spleti malicherných problémov a postupne sa rozvíjajúcich konfliktov šiestich postáv. Základným opozitom je tu svet „umelcov“, reprezentovaný herečkou Mariannou a jej priateľmi z brandže, ktorých pozvala na večierok s cieľom osláviť, že získala rolu v novom filme známeho režiséra, a svet „bežných ľudí“ zastúpený Marianniným manželom Norbertom, podnikateľom v realitnom sektore.

Práve na pozadí tejto konfrontácie sa postupne odkrýva rivalita medzi kolegami, súperenie o príležitosť, egoizmus každého z nich, ale aj syndróm vyhorenosti a neustála pretvárka prítomných hostí. Pod ich maskou možno v niekoľkých zábleskoch pozorovať aj vnútornú neistotu, únavu z takéhoto života a pochybnosti, hoci pre hercov z Assousovej hry (a aj pre hercov DJP, ktorí ich stvárňujú) je aj v momentoch úprimnosti nesmierne ťažké zbaviť sa nánosov falošnosti, prestať preháňať a prestať hrať. Práve to je jeden z najväčších problémov inscenácie. Hercom, ktorí hrajú hercov, chýba istý odstup, potrebný k tomu, aby hra na hranie neskĺzla k prehnanému afektu a afektovanému preháňaniu, ktoré je navyše v podaní hercov trnavského ansámblu brané privážne a bez dávky hravej irónie. Hercom sa síce podarilo vytvoriť svojské typy v súlade s ich dramatickým predobrazom a zároveň – keďže všetkých šesť postáv má v hre rovnaký zástoj – udržať vyrovnanú úroveň všetkých výkonov, ale práve pre nedostatok nadhľadu sa z hry vytráca prirodzený humor a ostáva iba humor „nasilu“. Príkladom za všetky je zvláštne dejové extempore (o. i. jeden z mála momentov podfarbených hudbou), v ktorom Norbert v podaní Stana Staška predvádza hosťom Spidermana, poskakujúc po javisku v gýčovej „svalnatej“ zástere.

Staško, herec komickej nadsádzky, sa v tejto inscenácii ocitá mimo svojich zažitých polôh zabávača. Postava makléra Norberta je v jeho podaní naopak vykreslená skôr seriózne, jeho zbraňou sú skôr lakonické komentáre, z ktorých cítiť cynické pohŕdanie zvyškom society, ktorá sa zišla na jeho dvore. Herecky kontrastuje so svojimi kolegami snahou o viac-menej civilné herecké polohy, jeho flegmatické gestá, nevzrušený pohyb po javisku a ruky často vo vreckách bermúd prezrádzajú nezáujem o pseudoproblémy manželkiných priateľov, cítiť, že je zvyknutý na neustále sa opakujúcu rutinu ich minitragédií.

Protipólom Norberta a Staškovej hereckej kreácie je Jana Kollárová (alternácia Barbora Bazsová), ktorej hlavným a takmer jediným prostriedkom pre vytvorenie postavy herečky Marianny je afekt a pohybovo-gestické klišé herečky-slepice, okázalé krútenie pozadím, rozšafné mávanie a rozhadzovanie rukami a natriasanie perfektne naondulovanými kučerami, silené úsmevy, prekladanie nohy cez nohu, pobehovanie po scéne a predovšetkým piskľavá hlasová fistula. Dokonca ani v momentoch, ktoré majú v banalite situácií odhaliť istú závažnosť príbehu odkrytím intímnych životných tráum postáv, nedokáže Kollárová prejaviť empatiu, ktorá by nepôsobila ako hraná. Aj preto moralizátorská bodka smerovaná na Norberta a obraz, ktorý si o víkendovej societe na vlastnom statku vytvoril, nemá takmer žiadny humorný a ani iný (skutočne moralizujúci) presah.

Ak by ale divák dúfal, že z troch ženských postáv v inscenácii aspoň jedna má o pár bodov IQ viac, než kus hydiny, prerátal by sa. Predovšetkým mladučká Letícia, nová milenka herca Stephana, v podaní Petry Blesákovej pôsobí, ako keby mozgové bunky využívala, len keď si nanáša perfektný make-up. Blesáková tu už po niekoľký raz stvárňuje bezduchú infantilnú krásku, ktorej nedospelosť je prvoplánovo a vonkajškovo demonštrovaná lízaním lízanky a neskôr v momentoch, keď zvádza Stephanovho priateľa Yvana, naivným maznavým naťahovaním slov. Popritom mu svoju túžbu dáva najavo neveľmi vyberaným spôsobom, vulgárnym kľaknutím si na štyri, natŕčaním a krútením pozadia ako po párení žiadostivá samička.  

Sex a neviazaný pohlavný život je samostatným (takmer ústredným) motívom hry, ktorý vychádza z klišé, že herečky súložia s režisérmi kvôli svojim úlohám a že v hereckých kruhoch je promiskuita súčasťou životného štýlu. Každého zo šestice sa táto téma nejakým spôsobom dotýka – Norbert je nespokojný, že Marianna má v scenári nahé scény, a tá mu na záver v amoku hádky prezradí, že spala s režisérom, s ktorým má nakrúcať (a nielen s ním). Najväčším vnútorným problémom hypochondrického Yvana je strach, či nemá AIDS. Podobne ako Blesáková Letíciu, aj Martin Križan hrá Yvana klišéovito cez zženštilú hlasovú moduláciu, útlocitné reakcie a výbuchy sebaľútosti. Opačný prípad je navonok sebavedomý Stephan Tomáša Mosného, ktorý však po nočnom nevydarenom pokuse milovať sa s Letíciou utrpí traumu z tejto – nevedno či dočasnej, či dlhodobej – impotencie. V snahe zbaviť sa tohto biľagu sa najskôr pokúša zviesť bývalú milenku Mariannu, tá ho však odmieta ani nie tak kvôli manželstvu, ale preto, lebo jej Stephan prezradí, že ide len o druhý pokus. Do tretice sa mu to podarí s výstrednou uštipačnou herečkou a zároveň feministickou režisérkou Yolandou, taktiež jeho bývalou milenkou, čo je aj dôvod, prečo medzi nimi dvoma od začiatku lietajú iskry, ale nie iskry milostné, lež iskry hnevu. 

Garden párty, na ktorej sa namiesto pikantných grilovaných rebierok podávajú najmä štipľavé reči, sa odohráva v exteriéri, na dvore víkendového domu manželského páru. Umelý trávnik, rovnako umelý ako úsmevy na tvárach prítomných, je zvláštnou reminiscenciou Molièrovho Meštiaka šľachticom z minulej sezóny (aj pokiaľ ide o societu, ktorá po ňom kráča, aj vzhľadom na kvalitatívnu úroveň inscenácie). Trávnik dokonalý ako účesy herečiek pokrýva celé javisko a prítomné dámy po ňom bezstarostne behajú v lodičkách, lebo vyzuť sa na tráve by bolo pod ich úroveň, ale načo aj, keď pod falošnou trávou je pevná zem, do ktorej sa opätky nezabárajú. Okrem neho scénu tvoria už len nízke múriky, popri nich vysadené mladé ihličnany, v prednej časti javiska ešte barové posedenie vpravo a Norbertova stolička so stolíkom vľavo. Scéna (Jaroslav a Miroslav Daubravovci) je po celý čas takmer nemenná a slúži takmer bezvýhradne ako pekné pozadie pre javiskovú akciu. Je do takej miery neutrálna, až sa zdá byť vlastne tak trochu zbytočná, keďže na nej ťažko hľadať nejaké významové presahy. Napriek tomu, že dom patrí zrejme slušne zabezpečenej dvojici (vzhľadom na Norbertovo povolanie), nevykazuje nijaké známky životného štýlu domácich. Zato niektoré prvky výtvarného riešenia sa vzpierajú priestorovej logike – napríklad záhadný záhradný žltý šnúrový retro telefón či otáčacia kancelárska stolička, ktoré akoby v záhradnej oáze vytvárali svojbytný priestor Norbertovej pracovne, pričom ale nič (v texte ani v hereckom prejave Stana Staška) nenasvedčuje tomu, že by Norbert bol workoholik, ktorý by tento pracovný kútik bytostne potreboval. Presným odkazom na francúzske reálie je naopak nákupný vozík na kolieskach, čosi, čo u nás takmer neexistuje, ale Francúzky nakupujú potraviny iba s touto výbavou. Vcelku efektne sú v inscenácii využité balóny, ktoré sú síce po celý čas iba dekoratívnym prvkom, keď sa však na záver znesú na rozhádanú skupinu, stávajú sa úsmevným symbolom rozporu medzi dokonalým obrazom hereckých hviezd ako ich poznáme z plátien, obrazoviek a časopisov, a ich skutočným obrazom často frustrovaných a neurotických, a najmä celkom normálnych ľudí.

Vágnu úlohu má v inscenácii hudba – jeden hudobný motív sa ozve na začiatku a pri Norbertovom pavúčom výstupe, trochu snovo a nadprirodzene zvonivá melódia zas zaznie v momentoch nočných rozhovorov postáv, ktoré nemôžu zaspať a v rôznych kombináciách sa navzájom konfrontujú, a napokon francúzska pieseň znie aj v prestávke medzi dejstvami a po nej, keď v jedinom aspoň trochu režijne zaujímavom momente herci v štylizovaných záberoch (tmou prerušovaných akoby fotografických momentkách) dejovou skratkou predvádzajú priebeh celého večera. Jedine kostýmy, hoci pomerne nemoderné a málo „francúzske“, sú jasným znakom pováh ich nositeľov – excentrickú a dravú Yolandu vystihuje tielko s leopardím vzorom aj objemný strapatý účes, detinskú Letíciu školská uniforma s károvanou sukňou a podkolienkami, sebavedomého Stephana baretka a tričko polo strihu, ťuťmáka Yvana pásikavý sveter, vždy perfektnú Mariannu elegantné krátke biele šaty s hodvábnym šálom a flegmatického Norberta bermudy a rozhalená košeľa.

Inscenátori sa citátmi z Bergsona a z Dostojevského v bulletine (ktorý je, mimochodom, už svojou grafickou podobou sám o sebe varovným signálom) snažia pozdvihnúť túto ľahkú komédiu na dielo, ktoré cez smiech siaha ďalej a hlbšie do ľudskej duše, ba odhaľuje podstatu človečenstva. Vlažný smiech inak vďačného premiérového trnavského publika ale svedčí o opaku. Finesy textu sa nepodarilo preniesť na javisko, a namiesto toho, aby Unavení herci zabávali diváka, unavujú ho až tak, že nevládze ani vstať, a už vôbec nie hlasno aplaudovať.

Publikované online: 8.7.2015

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.