Umenie poraziť parazita

Vytlačiť

Preklad: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Hudobná úprava: Peter Zagar
Kostýmy: Diana Strauszová
Scéna: Dorota Cigánková
Réžia: Lukáš Brutovský

Osoby a obsadenie:
NARBONNE, minister – Martin Fratrič
MADAME BELMONT, ministrova manželka – Lenka Barilíková
CHARLOTTA, ministrova dcéra – Kamila Antalová a. h.
SELICOUR, ministrov podriadený – Jakub Rybárik
LA ROCHE, ministrov podriadený – Marián Viskup
FIRMIN, ministrov podriadený – Marcel Ochránek
CHARLES FIRMIN, Firminov Syn – Roman Poláčik
MICHEL, ministrov asistent – Juraj Ďuriš
ROBINEAU, Selicourov bratranec – Branislav Matuščin/Martin Nahálka

 

Predposledná inscenácia Sezóny smiechu 2012/2013 Divadla Andreja Bagara disponuje oproti ostatným nitrianskym komédiám celkom odlišným smiechom, i celkom inými kvalitami. Mladý režisér Lukáš Brutovský preniesol na nitrianske javisko hru z 18. storočia, ktorá je však verným obrazom súčasnej spoločnosti. Inscenácia Parazit – Umenie preraziť umným nadhľadom ukazuje dnešné bežné neresti ako karierizmus, rodinkárstvo, prospechárstvo, ale i zadubenosť a pasivitu, pričom sa im škodoradostne vysmieva. Inscenácia však nekomentuje len našu národnú societu, ide ešte ďalej, až za naše hranice. Aj prostredníctvom hymny EÚ, ktorej melódia je hraná na klavíri počas celého predstavenia. Napokon znie i ako ostrá bodka v závere za zborového spevu všetkých hercov. 

Friedrich Schiller napísal Parazita na motívy hry od Louisa-Benoȋta Picarda Médiocre et rampant ou le moyen de parvenir. V skutočnosti však Picardov text iba preložil, prepísal ho z verša do prózy, sem-tam obohatil hrubším slovníkom a zmenil mená niektorých postáv. Hlavná postava – ministrov podriadený Selicour, je prototypom prefíkaného intrigána, ktorý prežije každú dobu. Je ako klzký úhor, prispôsobivý momentálnemu režimu, majster pretvárky, ktorý sa správa tak, ako práve potrebuje. Parazituje na práci a životoch ostatných, ktorých však majstrovsky dokáže presvedčiť, že služba, ktorú mu zadarmo ponúknu, je tá jediná správna vec, ktorú môžu urobiť. Keď mu minister zadá vypracovať analýzu o nekalostiach bývalého ministra (v ktorých mu mimochodom Selicour verne pomáhal), neštíti sa použiť prácu starého a skromného úradníka Firmina. Tak, ako využije Firminovho syna, aby sa ešte viac zalíškal ministrovej žene a dcére. Selicour vie veľmi dobre počítať a vie, kde by mu bolo najlepšie – predsa na teplučkom mieste diplomata a samozrejme s ministrom ako svokrom. Všetky ostatné postavy sú pasívne zaslepené Selicourovým divadielkom a jediným oduševneným zástancom spravodlivosti sa stáva čerstvo prepustený úradník La Roche, ktorý napokon porazí Selicoura jeho vlastnými zbraňami – ľsťou a intrigami.

Schiller sčasti pozmenil i záver Picardovej hry, keď nechal ministra Narbonna predniesť patetický príhovor, ktorý v podstate udáva charakter a tón i celej nitrianskej inscenácii: „Tento raz zvíťazili zásluhy. Nie vždy je to tak. Tých najlepších omotajú pavučinami lží; čestný človek sa nemôže presadiť; prízemná priemernosť predbehne vzletný talent; svetu vládne pretvárka. A spravodlivosť – je len na javisku.“ Tvorcovia už od začiatku priznávajú, že ide len o divadlo, o hru, v ktorej sa síce podarí skutočného parazita poraziť, v reálnom svete je to však o niečo zložitejšie. O akejsi priznanej divadelnosti hovorí už prvá scéna, keď Juraj Ďuriš vylezie z klavíra, ktorý je na scéne, a následne v niekoľkých svetových jazykoch privíta divákov a upozorní ich, aby si vypli svoje mobilné telefóny. Potom si nasadí svoju parochňu a uvedie predstavenie: „Parazit alebo Umenie preraziť.“ Podobných antiiluzívnych prvkov je v inscenácii niekoľko – napríklad i časté prehovory hercov do publika, v ktorých premýšľajú, či komentujú svoje konanie, aj v prípade, ak je na scéne iná postava. Režisér ale netvrdí, že celý svet je divadlo, práve naopak. Divadlu ako jedinému pripisuje možné víťazstvo dobra a spravodlivosti. Na konci všetci herci po jednom zoskočia z divadelného javiska tesne pred divákov a podajú si ruky ako po dobre odohratom predstavení. A Juraj Ďuriš znova vyzve divákov, aby si zapli svoje mobilné telefóny. Napokon ešte posledný dialóg najspravodlivejšieho La Rocha a Selicourovho bratranca (ktorý sa pýta, či by sa nedalo vybaviť miesto na daňovom úrade a La Roche s úsmevom odpovedá: „Ale čo by nie!“) ukazuje dnešnú realitu v pravom svetle. Spravodlivosť je teda naozaj len na javisku. Režisér nemoralizuje ani neprináša žiadne riešenia, ale s nadhľadom a humorom ukazuje, v akom svete skutočne žijeme.

Parazit – Umenie preraziť je pre mladého doktoranda na Katedre réžie VŠMU, Lukáša Brutovského, prvou réžiou v kamennom repertoárovou divadle (ak nepočítame rozprávku Palicavonzvreca v Bratislavskom bábkovom divadle). Už vďaka viacerým úspešným inscenáciám na pôde Vysokej školy múzických umení (napríklad Živá mŕtvola, Výnosné miesto či Letní hostia) sa Brutovský prejavil ako režisér, ktorý ctí autora a logiku textu, na ktorý sa pozerá osobitou optikou. I v dobovej hre tak dokáže nájsť aktualizačné tendencie, pričom necíti potrebu pôvodný text prepisovať či akokoľvek upravovať. V dnešnom divadle je veľmi zriedkavé, ak režisér nerobí radikálne nadstavby klasického textu – v prospech svojej režijnej koncepcie, ale práve naopak, jeho koncepcia vyplýva zo základných myšlienok hry. A práve tieto Brutovského kvality sa odzrkadlili aj na nitrianskej inscenácii, prostredníctvom ktorej režisér jasne dokázal, že ovláda „umenie preraziť“.

Ako je v Brutovského inscenáciách bežné, i v Parazitovi je scénografia (Dorota Cigánková) skôr minimalistická – tvorí ju javisko so zrkadlovou podlahou, na ktorom stojí len klavír a stolička. Na jednej strane teda toto umelo vytvorené javisko podporuje priznanú divadelnosť, na strane druhej počas celej inscenácie doslova odzrkadľuje všetky intrigy a nekalosti, ktoré sa dejú. Spodná strana javiska je rovnako zo zrkadla a prvé rady divákov sa v ňom môžu vidieť. Takže síce sledujeme dobový schillerovský príbeh, ten však odzrkadľuje i súčasnosť. Režisér šikovne využíva aj tri vchody na javisko (vpravo, vľavo a vzadu), čím sa darí udržiavať energické tempo inscenácie, ktorá ale napriek tomu nepôsobí ako komédia odchodov a príchodov.

Kostýmy (Diana Strauszová) boli koncepčne skôr neutrálne a nadčasové. Mužskí protagonisti boli oblečení do vkusných oblekov v rôznych variáciách, pani ministrová s dcérou mali elegantné šaty. Dôležité sú však detaily kostýmov, vďaka ktorým sa v nich odzrkadľovali aj určité povahové a charakterový rysy postáv. Napríklad La Roche mal šedý oblek, nakrivo zaviazanú kravatu a takmer vždy bol neupravený. Na rozdiel od neho, parazit Selicour mal veľmi elegantný oblek, rovnako tak aj minister – ako známka vyššej spoločnosti. Charlesov oblek zvýrazňoval jeho mladistvosť (tmavomodré sako, šedé nohavice a kockovaná vesta), naopak kostým jeho otca Firmina potvrdzoval jeho vyšší vek i akúsi osobnostnú nevýraznosť. Kostým Selicourovho bratranca Robineaua odzrkadľoval jeho vidiecky pôvod (obyčajný čierny oblek bol miesto obyčajnej kravaty doplnený bolo kravatou, ktorú tvoril pruh koženky s kovovou sponou). Ministrova žena mala šedý kostým zvýrazňujúci jej ženské vnady, doplnený o čierne saténové rukavičky a kožušinku okolo pliec – ako známka ženy z vyššej spoločnosti, ktorá svoje postavenie rada zvýrazňuje. Dcéra Charlotte mala béžové šaty podobného strihu s čiernou čipkou, ako prejav dievčenskej zmyselnosti. Na bedrách boli sukne oboch ženských postáv vypchaté, čím budili jemný historizujúci dojem. Kostýmy teda všeobecne dokonale korešpondovali s nadčasovosťou témy i celkovou koncepciou inscenácie.

Významným prvkom boli i dobové parochne, ktoré nielenže korešpondovali s dobou vzniku textu, ale zároveň dotvárali priznanú divadelnosť. Každá z postáv mala pritom parochňu osobitého vzhľadu, ktorá podobne ako kostýmy korešpondovala s charakterom postavy – opulentná vymódená parochňa ministrovej ženy, šedivá parochňa postaršieho Firmina, strapatá parochňa prchkého La Rocha či parochňa samotného Selicoura, ktorá mala vrkôčik nenápadne ohnutý dohora (ako alúzia na jeho krivú chrbticu). Selicour sa s ňou zvykol jemne pohrávať, keď vymýšľal novú lesť a taktiku. Jediní, ktorí parochne spočiatku nemajú, sú mladý Firmin a ministrova dcéra Charlotte. No hneď ako vstúpia i oni dvaja (či už dobrovoľne alebo nasilu) do tejto hry na pretvárky, nasadzujú si parochne tiež. La Roche si zasa ako jediný parochňu viackrát počas deja zloží dole.

Brutovský nie je len režisérom, ktorý dokáže originálne pracovať s klasickým textom, ale je detailný a precízny i v práci s hercom. Akoby dokázal v hercovi objaviť jeho silné stránky a polohy a súčasne ich preniesť na javisko. Doteraz síce Brutovský tvoril najmä so svojimi konškolákmi, v Parazitovi však dokázal, že rovnako precízne dokáže pracovať i so skúsenými hercami, ktorí už často mávajú aj zaužívané herecké polohy. V Parazitovi má každá z hereckých postáv svoje charakteristické gestá, pohyby či mimické výrazy, ktoré definujú danú postavu, či jej vzťah k inej. Pre ministra Narbonneho (Martin Fratrič) je to napríklad typické zakopnutie zakaždým, keď prichádza na scénu, alebo Firminovo (Marcel Ochránek) zhrbenie a pohľad spoza okuliarov, ktoré naznačujú jeho prehnanú nezištnosť, skromnosť a hanblivosť. Podobne pôsobí aj poskočenie ministrovej ženy (Lenka Barilíková) na klavírnej stoličke, keď sa v jej blízkosti objaví Selicour, ktoré zakaždým zakončí lascívnou polohou prekrížených nôh.

Predstaviteľ hlavnej postavy parazita Selicoura, Jakub Rybárik, je talentovaný herec, ktorý sa vyznačuje osobitým prístupom ku každej zo svojich úloh. Prostredníctvom štylizovaného herectva, miestami prechádzajúceho až do grotesky, vytvoril skutočne slizkého a krajne nesympatického prospechára. Svoje taktiky a intrigy splietal s nadšením a vzrušením – s príznačným, až diabolským úškľabkom. Rovnako bravúrne dokázal jeho Selicour reagovať na akékoľvek obvinenia a dokonca ich obrátiť vo svoj prospech. V scénach, keď Selicour niečo predstiera (pred ministrom, jeho ženou a pod.), prechádzal Rybárik veľmi vhodne do ešte väčšej hyperboly až teatrálnosti. Herec počas celého predstavenia využíval širokú škálu výrazových prostriedkov – od precíznej práce s dikciou, cez gestá a pohyby až po grotesknú mimiku, vďaka ktorým pôsobil raz ako delikátny elegán, inokedy ako klzký úhor. Rybárikovi sa podarilo vytvoriť naozaj grotesknú až hyperbolizovanú postavu morálneho a spoločenského škodcu.

Najpozitívnejšou a najmorálnejšou postavou hry je poctivý a spravodlivý úradník La Roche (Marián Viskup), ktorého Selicour vyhodí len preto, aby mohol zamestnať bratranca ministrovho asistenta. La Roche ako prvý odhalí Selicourov charakter a od samého začiatku deja až do konca sa ho s rovnakou horlivosťou a energiou snaží zdiskreditovať – samozrejme preto, aby „spravodlivosť zvíťazila“ (ako sám neraz opakuje)! Marián Viskup sa na rozdiel od Rybárika drží skôr v civilnej polohe a práve z toho pramení aj jeho komickosť. Večne strapatý, upachtený, s nakrivo zaviazanou kravatou – behá hore-dolu a naháňa spravodlivosť. Tak, ako vyzerá nadšene a odhodlane (keď neustále opakuje vetu: „Lässt mich machen!“), pôsobí aj nemožne a roztržito (napr. keď sa zoznamuje s ministrom, ukloní sa tak hlboko, až mu spadne parochňa), až je divák v závere prekvapený, že sa mu skutočne podarilo nad Selicourom zvíťaziť. Typické bolo pre jeho hereckú postavu i gesto zdvihnutého ukazováku (on je ten, kto má v rukách spravodlivosť) – či už striktne do vzduchu, alebo namiereného na Selicoura. Viskup veľmi výrazne dokáže pracovať so svojím hlasovým rozsahom, raz zadychčane šepká, inokedy rozhodne konštatuje, či v emocionálne vypätých situáciách prechádza až do piskľavého vysokého tónu. Roztržité sú i jeho pohyby a energické gestá.

V podobne civilnej polohe zostával i Martin Fratrič ako minister Narbonne. Herec využíval veľmi úsporné pohyby a gestá (ruky, večne založené do tvaru trojuholníka) a spolu s miernym, no zároveň ráznym tónom hlasu pôsobil ako dôstojný predstaviteľ moci. Fratrič teda stvárnil Narbonneho ako morálneho, spravodlivého, možno i múdreho ministra, avšak zároveň príliš dôverčivého a naivného. Humornosť jeho postavy vyplývala z prehnanej serióznosti a dôležitosti (strnulý, takmer nemenný výraz tváre), ktorá bola v kontraste so spomínaným nešikovným zakopávaním na schodoch. Jeho ženu Madame Belmont predstavila Lenka Barilíková ako grotesknú postavu malomeštiačky a sexuálne nevybúrenej ženy v stredných rokoch, ktorá sa však stále cíti ako mladica. Vďaka manželovi sa dostala do sveta, do ktorého evidentne nepatrí, a na povrch tak kde-tu vychádza jej prirodzené malomeštiacke správanie. Elegantné oblečenie a moderná parochňa napokon kontrastujú i s Barilíkovej hrdelným smiechom, ktorý je sprevádzaný príznačným krochkaním. Selicour pre ňu predstavuje symbol, dokonca až akúsi modlu, života v smotánke, aj preto k nemu tak bezmyšlienkovite vzhliada. Dokonca je rozhodnutá vydať zaňho i svoju dcéru, aj keď ona sama by si od neho tiež dala povedať (v jednej zo scén sa k tomu aj chystá, keď sa v predklone opiera o klavír a Selicour je už vyzlečený pripravený na sexuálny akt – kým ich nevyruší jeho bratranec).

V rámci textu vyznieva postava ministrovej dcéry Charlotte skôr plocho – iba ako naivné mladé dievča. Kamile Antalovej sa však podarilo stvárniť viacej rozmerov tejto postavy. Vytvorila grotesknú podobu mladej energickej slečinky, ktorá dokáže byť raz pubertálne urazená, inokedy hravá a mladícky vzrušená a nadšená – najmä pri stretnutí so svojou láskou, mladým Charlesom Firminom. Zároveň Antalová veľmi výrazne ukazuje svoj odpor k Selicourovi a jemu podobným, i keď sa musí podvoliť rozhodnutiu matky, ktorá by z nej chcela vyrobiť rovnaký prototyp „ženy na úrovni“, ako je ona sama (prejavuje sa to najmä v scénach, keď s ňou Barilíková jedná ako s bábkou a štylizuje Antalovej pohyby).

Marcel Ochránek v postave Firmina vykreslil naivného a až hlúpo dobráckeho úradníčka s nulovým sebavedomím. Veľmi príznačná je už spomínaná zhrbená póza, s neistým pohľadom a so zomknutými perami. Na jeho mierne štylizovanej polohe je jasne cítiť zásah režiséra. K výstavbe postavy zároveň dopomohol aj samotný kostým – najmä parochňa a okuliare. V prejave však Ochránek často skĺzal do prílišnej deklamačnosti a miestami i jednotvárnosti. Jeho syna Charlesa, nádejného básnika, ktorý je zamilovaný do Charlotte, hral mladý Roman Poláčik. Herec zostával prevažne v civilnej polohe, svoju postavu však predviedol s bohatou emočnou škálou – či už mladícku vášnivosť, zanietenosť a zamilovanosť, alebo morálne znechutenie až oprávnenú zlosť. Svojou energickosťou teda sekundoval Antalovej Charlotte. Originálne pôsobila i jeho úvodná mizanscéna, keď Poláčik hral na klavíri otočený naopak.

Juraj Ďuriš stvárnil v inscenácii dvojpostavu – na jednej strane vystupoval ako ministrov asistent Michel, ktorý všetko pasívne sleduje, avšak k ničomu sa priamo nevyjadruje, zároveň však bol i určitým komentátorom či konferencierom celej hry na zrkadlovom javisku. Ako už bolo spomínané, na začiatku predstavenie uvádza a na konci uzatvára, zároveň však tvorí i hudobnú stránku inscenácie (svojou hrou na klavíri). Síce by sa mohlo zdať, že Ďuriš dostal v inscenácii menší herecký priestor, i ten však naplnil svojimi jemnými hereckými nuansami a zmyslom pre vtip a pointu. Rovnako menší priestor mal v inscenácii i Martin Nahálka (v alternácii s Branislavom Matuščinom), ktorý stvárnil Selicourovho bratranca z vidieka, Robineaua. Prostredníctvom civilného herectva predviedol Nahálka prostorekého, zdravo drzého vidiečana, ktorý sa chce priživiť na úspechu svojho príbuzného a nedá sa len tak odbiť.

Schillerova hra je charakterovou komédiou, ktorej téma je v dnešnej spoločnosti výsostne aktuálna. V nitrianskej inscenácii však nejde len o parazita Selicoura, ktorý prospechári na úkor kvalitných a šikovných ľudí, v rovnako negatívnom svetle sa zdajú byť i ostatné z postáv – či už je to dôverčivý a pasívny minister, jeho malomeštiacka žena alebo schopný, ale zbabelý úradníček Firmin so svojím pochabým synom Charlesom. Jedinou pozitívnou postavou sa zdá byť La Roche, ktorý sa zo všetkých síl snaží o spravodlivosť. I ten sa však, koniec koncov, musí uchýliť k nekalým praktikám, aby „pomohol“ spravodlivosti prezrieť. A napokon poslednou replikou sa aj La Roche ukáže ako človek, ktorý sa neštíti prospechárstva a rodinkárstva. Taká však dnešná doba skutočne je, nik nezostane bez poškvrny a na spravodlivosť sa chodíme pozerať už len do divadla.

Na záver treba dodať, že Parazit je inscenáciou nielen aktuálnou, ale i žánrovo, štýlovo a najmä koncepčne čistou, s viacvrstvovým humorom a najmä pestrým bravúrnym herectvom. O to sa celkom zreteľne zaslúžil talentovaný a perspektívny režisér so špecifickým divadelným rukopisom.

Publikované online: 31.12.2013

Katarína Cvečková

Katarína Cvečková je divadelná kritička. Absolventka Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení (odbor teória a kritika divadelného umenia). Pracovala v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav Bratislava. Je spoluzakladateľkou kultúrneho spolku MLOKi a redaktorkou internetového magazínu o divadle a kultúre mloki.sk. Okrem týchto dvoch platforiem pravidelne prispieva do ďalších médií (Taneční zóna, Tanec, Salto, Pravda a i.) a spolupodieľa sa na tvorbe relácie Divadelný zápisník pre Rádio Devín RTVS. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriava na prieniky medzi divadlom, performanciou a tancom na súčasnej slovenskej scény. Posledné roky sa venuje aj výberu inscenácií pre divadelné festivaly (Nová dráma a Dotyky a spojenia) a sporadicky divadelnej dramaturgii.