UMELÉ AKO PLYŠ

Vytlačiť

Réžia: Marián Amsler
Dramaturgia: Martina Vannayová
Scéna a kostýmy: Eva Rácová
Hudba: Slavo Solovic
Hrajú: Ľuboš Kostelný, Renáta Ryníková, Richard Stanke, Csongor Kassay, Petra Polnišová/Kristína Greppelová, Viktor Horján
Premiéra: 19. januára 2007, Divadlo Aréna Bratislava

Irvin Mirsky je „novou slovanskou tvárou“ v globalizovanom meste, ktoré sa volá City. Po mesiacoch života v samote a divočine mimo civilizácie sa ako nádejný fotograf, talent z východnej Európy stáva umeleckým štipendistom so stravou zabezpečenou trikrát denne. Trochu čudák, ale sympatický. „Pomôžeš mi pretlačiť ho cez svoje médiá?“ pýta sa agent Mexx svojho priateľa mediálneho manažéra Klausa. Boj o úspech osobnej značky a o trochu nehy uprostred technológií sa začína.

Plyš je takmer synonymom umelosti, náhradou za jemnú kožušinku zvieratiek, po láskavosti ktorej všetci túžime.

Prvá dramatická verzia Plyšu vznikala prakticky paralelne s prozaickým textom Michala Hvoreckého pre potreby pražského divadla Na zábradlí. V ňom bol zdôraznená apokalypticky charakter autorovej vízie. Podkladom dramatických situácii bol totiž výpadok energie v obrovskom meste za najhorúcejšieho leta, ktorý Hvorecký detailnejšie popisuje vo svojom románe.

Jeho adaptácia pre divadlo Aréna je dosť odlišná, príbeh sa viac po línii osobných problémov a závislostí Irvina, ktorý je panicom ľudských vzťahov. Ako sám v intímnej chvíli vysvetľuje rumunskej prisťahovalkyni Line, nemal predtým možnosť na nikom si overiť svoje inštinkty. Bol jedináčikom a sirotou. „V živote som spoznal príliš málo ľudí. Vlastne nikoho.“

Jeho závislosť na sexe cez internet je teda do značnej miery strachom z priameho kontaktu s okolitým svetom, únikom pred nutnosťou priamo na život reagovať. V tomto ohľade je na prirodzené inštinkty spoliehajúca Lina vystupujúca v médiách pod menom Erika Erotická jeho totálnym, a teda aj žiadaným protipólom. Príbeh lásky má svoj vnútorný dôvod, hoci priveľmi typizovaný a schematický.

Irvin zostáva aj v tejto verzii plyšového príbehu predmetom mediálneho spiknutia. V oveľa väčšej miere je ale obeťou vlastnej neschopnosti nadväzovať kontakty. „Predstavovanie, zoznamovanie, zbližovanie – to všetko trvá strašne dlho. Nudí ma to,“ odkazuje Line na jej výzvy na spoločný život.

V románe prítomný motív sexuálneho zneužívania Irvina zo strany učiteľa v čase jeho dospievania sa v rámci tejto adaptácie premietol do príbehu kňaza. Ten sa so svojim skazeným detstvom zdôveruje cez internet, aby na jeho báze mohol šíriť posolstvo o nádeji na vyliečenie z akejkoľvek závislosti. Za mierny poplatok, prirodzene.

Irvinovou životnou šancou je odchod zo City. Je síce (ako to agent Mexx v hádke pomenuje) troskou, bez rodinu, priateľov, trvalého pobytu, či bankové konta. Možno však aj naňho niekde čaká Boh, prinajmenšom internetový balík liečenia závislosti. Nádejné je už to, že odchádza do Bratislavy, kde aj koniec sveta príde o dvadsať rokov neskôr.

Toto vzťahové sci-fi nie je vôbec divoko vzdialené súčasnému životu. Obrovské zisky z internetovej pornografie sú realitou všade na svete, podobne ako draho platená zbožnosť televangelistov rozdávajúcich cez obrazovku svoje sladké ponaučenia či naša emočná negramotnosť. Hvorecký presne identifikuje mnohé súčasné fenomény, dokonca odkrýva aj niektoré tabu - neubránim sa ale podozreniam z istej miery autorského exhibicionizmu.

Sympatická je určite autorov ironický pohľad na slovenskú skutočnosť. Horšie je to s inovatívnosťou niektorých jeho motívov. O viedenských rezňoch a maďarských gulášoch ako typických symbolov Bratislavy sme už počuli.

Navyše je tu ďalší problém. Ak je dielo založené na veciach, ktoré sú práve „in“, existuje riziko, že kým sa kniha vydá a produkcia naštuduje, budú všetky horúce novinky trochu „out“. Týka sa to dnes už výrazov ako „preformátujem mozgový disk, „urobím reštart systému,“ či „všetko je na webe“, ktoré sa stali medzi časom banalitami. Nič nestarne rýchlejšie ako očarenie rýchlym internetom.

Režisér Marián Amsler – ako je to zrejmé z jeho režijných poznámok uverejnených v časopise Kód – si uvedomoval limity textu. Formálne najzaujímavejším prvkom adaptácie, ktorá sa robila na mieru konkrétnych hercov i režijnej koncepcie, bolo striedanie dialógov s komentármi. Prelínanie prozaických a dramatických prvkov je pri postavách, ktoré si udržujú odstup aj sami od seba, absolútne zdôvodniteľné. Pôvodne mala byť miera prozaickosti ešte vyššia, upustili od nej v priebehu skúšania, aby sdivákom celkom nesťažili ich orientáciu v príbehu. V každom prípade - zámer bol zaujímavý, jeho realizácia nie až tak. Dialógy zneli totiž trochu umelo, aj bez experimentov.

Nejasná zostala aj miera hyperbolizácie. Príkladom bol aj kostým Klausa. V umelom kožuchu s obnaženou hruďou bol Viktor Horján paródiou na mediálneho magnáta. Mal byť takto v opozícii voči (nadčasovému?) džinovému úboru hlavného hrdinu?

Režisér Marián Amsler je známy svojim svojským, negýčovým prístupom k súčasným i klasickým látkam. Aj táto jeho produkcia zanecháva u diváka výrazný, žiaľ, predovšetkým vizuálny dojem. Scénografke Eve Rácovej sa podarilo urobiť veľké architektonické gesto; prepojenia hľadiska s javisko akousi lávkou mostom pôsobilo skutočne impozantne. Vznikol však tým možno až priveľmi antiiluzívny, neľudský priestor, ktorý hercom pri drobnokresbe situácii vôbec nepomáhal, nakoľko sa v ňom len ťažko udomácňovali.

Výtvarne najzaujímavejšia pôsobila scéna v darkroome. Tvorcovia sa tešili, že jeho priesvitná štruktúra pripomína ľudské tkanivo. OK, v každom prípade bola erotická sieň na hony vzdialená od akýchkoľvek prvoplánových zobrazení predajného sexu.

Vysoká miera estetizácie a štylizácie bola výrazným kladom ale trochu aj pascou tejto „kúl“ inscenácie. Jej elegantnosť išla totiž na úkor citovej čitateľnosti. Aj hudba Slavomíra Solovica smerovala k náročnejšiemu poslucháčovi, chýbal jej však väčší ťah na city.

Textovému podkladu chýbali reálne, nie vykonštruované konflikty. Kým v próze sa vieme cez niektoré nedoriešené otázky preniesť autorovým diskrétnym mlčaním, v divadle je životne dôležité vyhýbať sa všeobecným konštatovaniam a nejasnostiam v charakteroch. V tomto prípade to občas vyzeralo, akoby herci nevedeli, čo majú hrať.
Ľuboš Kostelný si zachoval svoju hereckú integritu, čo bolo pre produkciu kľúčové. Práve na ňom totiž stála najväčšia ťarcha celého príbehu. Na dvoch-troch miestach o nás doslovne „dostal“. Renáta Ryníková ako Lina čiže Erika Erotická mala rovnako svoje silné momenty. Trochu nevyjasnenou – v jej reálnom i symbolickom význame – však zostala postava – Nokie v predvedení Petry Polnišovej alternovanej Kristínou Greppelovou. Csongor Kassai mal ako MEXX autentickejšie ale i veľmi tézovité polohy. Postava kňaza v stvárneného Richardom Stankem patrí k najsilnejším stránkam produkcie, hoci bola prítomná len na dokrútkach. Viktor Horján v postave mediálneho agenta Klausa skĺzol do bežného klišé svojich početných komediálnych postáv.

Plyš je odvážnou produkciou, ktorá v mnoho výrazne prekračuje štandard bežnej divadelnej prevádzky. Škoda len, že pôsobí tak umelo.

Publikované online: 19.1.2007

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska sa venuje kultúrnej publicistike a divadelnej kritike. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME. Je spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier,  ako predsedníčka Slovenského centra AICT pôsobila v rokoch 2003–2012 a opätovne od roku 2015. V súčasnosti je odbornou pracovníčkou Divadelného ústavu v Bratislave.