Uličník Shakespeare

Vytlačiť

Scéna, kostýmy a bábky: Katarína Sliacka
Asistencia scénografie: Karolína Kamenská a Mária Mya Javorková
Hudobná spolupráca: Ján Kružliak
Produkcia: Lenka Görfölová, Alfonz Kobielsky
Réžia: Zuzana Kollárová
Pedagogické vedenie: Peter Palik, Barbora Zamišková, Hana Cigánová, Svetlana Waradzinová, Peter Cigán, Ivica Liszkayová, Helena Čertíková, Janka Rychlá

Hrajú: Alica Bukovčanová, Oľga Hincová, Ján Jozéfek, Natália Kajzerová, Andrea Kramárová, Martina Slobodová, Jozef Štupák, Igor Švaňa, Michal Zeman

Premiéra: 22. apríla 2013, Katedra bábkarskej tvorby DF VŠMU Bratislava

Recenzia písaná z reprízy na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave (august 2013) a na Námestí Andreja Hlinku v Žiline (september 2013).

Inšpirácie z hier Williama Shakespeara prenikajú nielen do rôznych divadelných druhov, ale i do rôznych umení. Inscenujú ich v činohre i v opere, balete, bábkových divadlách, poznáme aj úpravy pre deti. O tom, že Shakespearove hry sú dobrým materiálom aj pre pouličné divadlo, nás nedávno znova uistil Jakub Nvota, keď so súborom žilinského Bábkového divadla naštudoval vlastnú verziu Othella s podtitulom Škrtič benátsky. Od premiéry v roku 2007 sa po niekoľkonásobných zmenách v obsadení hráva dodnes.

Shakespearom a sčasti aj poetikou inscenácií Jakuba Nvotu sa vo svojej absolventskej inscenácii inšpirovala Zuzana Kollárová, študentka bábkarskej réžie a dramaturgie na KBT DF VŠMU. Išlo o inšpirácie v niektorých postupoch, nie napodobňovanie či kopírovanie.

Zuzana Kollárová narábala so Shakespearovou predlohou v zmysle hesla „mŕtvy autor, najlepší autor“, teda veľmi voľne. Z komédie vyabstrahovala príbeh, či skôr motív o dvoch dcérach, z ktorých jedna už pytača má, no vydať sa musí najprv tá staršia. Tá je však spurná a tvrdohlavá. Až lesť a taktika jedného z pytačov jej správanie zmení. Autorka základný príbeh doplnila, ozvláštnila ho o postupy pouličného divadla či mnohé narážky na súčasnú televíznu kultúru a zvolila trpký záver, nie všeobecný happyend. Do svojho textu prevzala mená dramatických postáv a zdôraznila motív harpye, ktorú treba zmeniť. V bulletine sa tvorcovia pýtajú: „Aj vy máte doma manželku, matku, či sestru, s ktorou je každá chvíľa utrpením?“ Hra Zuzany Kollárovej je autonómnym textom. Verše, ktoré prebrala z pôvodnej hry Williama Shakespeara (v preklade Ľubomíra Feldeka) by sme spočítali azda na prstoch dvoch rúk.

Hra (a inscenácia) pracuje s princípom divadla v divadle, no inak ako Shakespeare. Motív s opitým Zurvalcom, ktorého prezlečú do honosných šiat a presvedčia ho, že v skutočnosti je zámožný, Kollárová vo svojom texte nevyužila. U Shakespeara vtedy prichádza kočovná divadelná skupina. V Kollárovej texte je princíp kočovnej spoločnosti nosnou kostrou. Bujará skupina prichádza s vozom na námestie (či iné miesto, kde sa dané predstavenie odohráva). Dvaja zo skupiny sú však ukrytí medzi divákmi.

Herci predvádzajú divákom inscenáciu Skrotenie zlej ženy, no hru prerušujú, riešia interné problémy súboru a do inscenácie obsadia aj akože náhodne vybraného diváka, ktorý má problémy so svojou manželkou – pána Františka. Po krátkej chvíli do deja vstupuje aj jeho manželka – pani Zuzana. Svojmu manželovi nadáva, spomína deti, o ktoré sa ona nemieni starať. Pre upokojenie situácie sa rozhodnú, že aj ju zapoja do inscenácie a dajú jej hrať Katarínu, hoci na túto rolu čakajú herečky zo súboru. Pani Zuzanu skrotia prostredníctvom inscenácie. Jej prerod je zjavný, stáva sa nežnou a milou, ale len vo vzťahu k svojmu novému partnerovi – ku kočovnému hercovi Mišovi, ktorý ju ako Petrucchio skrotil. Odmietne sa vrátiť k manželovi, o ktorom sa vyjadrí mimoriadne ponižujúco. Záver teda vyznieva trpko, pán František s ponožkami v sandáloch a nemodernou kravatou sedí na voze, za ktorým jeho manželka súloží s potulným komediantom. Druhým prvkom, ktorý netenduje k happyendu, je Biankina premena. Spočiatku milá ženička sa na konci k svojmu manželovi Lucentiovi správa vskutku nevyberane. Harpya či čertica sa stáva z nej.

Silnou témou, ktorá sa prepletá celým textom a následne inscenáciou, je vnútro divadelného sveta. Spomínajú napríklad problém zamestnať sa po ukončení školy v divadle. Kočovnú skupinu vedie režisér Vincent Olejár, ktorý je príznačne nervózny a okrem iného podotkne, že musel geniálneho Shakespeara trošku upraviť. Pripomienky dáva hercom až po fajčiarskej pauze.

Nejde o príliš interný humor, narážky môžu pochopiť i diváci bez poznania zákulisia divadelného diania. O čosi jednoduchšie však pre nich je odčítanie narážok na televízne relácie – vedomostnú súťaž a Poštu pre teba. Narážky a odkazy na súčasné dianie sú dávkované rozumne. Navyše sú spracované tak, že inscenácia nepôsobí ako „Zeitstück“ – o istý čas, keď sú už dané relácie či dianie v šoubiznise zabudnuté, nebýva už vtip vtipom.

Inscenácia má v sebe aj zemitosť pouličnej komédie, režisérka zakomponovala vulgaritu i sexuálne narážky.

Základným prvkom scény je drevený voz, s ktorým herci prichádzajú na hracie miesto. Ten je počas predstavenia rôznorodo pretváraný, slúži ako miesto vedomostnej súťaže, paraván na hranie s maňuškami, rozhodcovské sedadlo a mnohé ďalšie. Kostýmy pôsobia ako fundus chudobnej kočovnej skupiny – sú to zozbierané kusy, no zároveň v jednej estetickej línii. V častiach, v ktorých mužské postavy (Biankiných neokrôchaných pytačov) hrajú ženy, používajú aj masky. Nezakrývajú však celú tvár, karikujú im nos a pridávajú fúzy.

Tvorcovia a tvorkyne sú študentmi Katedry bábkarskej tvorby. Do pouličného divadla zapojili aj prácu s bábkami. (Je nutné poznamenať, že prevažujú činoherné výstupy nad bábkovými, čo je na škodu výsledného tvaru.) Katarína je zobrazená ako trojhlavý drak. Hlavy sú súčasťou kostýmu a herečky ich ovládajú pomocou dlhej tyče. Niektoré scény sú zobrazené maňuškovými výstupmi. Výtvarníčka Katarína Sliacka nezvolila postup spoločného výtvarného znaku, bábky sú výtvarne autonómne – neodkazujú na kostým herečiek a hercov, ktorí postavu stvárňujú v hereckej podobe. Sú zhotovené s dávkou karikatúry, majú napríklad zvýraznené poprsie alebo nosy.

Hudobnú stránku inscenácie vytvoril Ján Kružliak. Herci počas predstavenia hrajú na trúbke, akordeóne, gitare, rôznorodých bicích nástrojoch a perkusiách. Schopnosť hercov hrať na hudobnom nástroji je dobrou pridanou hodnotou a výborne dotvára atmosféru bujarej hereckej chásky.

Herci sú obsadení a aj hrajú typovo: naivná blond herečka (ešte aj odetá v ružových farbách), nervózny režisér, snaživý herec so sklonmi k patetizmu... Od typovosti sa ďalej neposunuli. Pravda, pri pouličnom divadle nie je priestor na hlbokú psychologizáciu postáv, no študenti ostali naozaj na povrchu. „Poľahčujúcou okolnosťou“ je poetika pouličného divadla a zvolený princíp kočujúcej skupiny. To mnohé výčitky pojme a problémy herectva sa môžu stať priznaným prvkom inscenácie – herecký prejav chásky, ktorá putuje z mesta do mesta a hrá, ako to kedysi bývalo, pre často podnapitý prostý ľud, nemusí byť vybrúseným diamantom. Jednou z diváckych výhod pouličného divadla je jednoduchší odchod z predstavenia, ktoré nespĺňa naše očakávania. A kočovní herci boli za svoje výkony odmeňovaní priamo divákmi. Ak sa im predstavenie nepáčilo, nehodili do klobúka nič. V tomto prípade však ide aj o vzdelávací proces budúcich bábkarov. Netradičné je spojenie absolvujúcej režisérky a študentov druhého ročníka bábkoherectva, ktorí mali už v treťom semestri štúdia účinkovať v celistvej inscenácii. Ak by so Zuzanou Kollárovou spolupracovali starší študenti, bol by asi výsledok istejší. V herectve ide aj o istotu a sebavedomie na javisku, ktorú herci získajú aj skúsenosťami a praxou.

Režisérka počas celej inscenácie dodržiavala zvolené princípy, dej prerušovala, pripomínala realitu tu a teraz, herci dokázali reagovať na nepredvídané situácie, ktoré so sebou hranie na ulici prináša. Rámcovanie a vyústenie všetkých dejových línií je dôsledné. Okrem dohratia Shakespearovej komédie, vyústenia príbehu manželského páru Františka a Zuzany, dáva v závere režisér pripomienky k hereckým výkonom skupiny.

Od premiéry v apríli 2013 už inscenáciu uviedli na Beckovskom hrade aj na festivaloch v Hradci Králové, Nitre, Košiciach, v Žiline. Aj to je dôkazom toho, aký je na Slovensku dopyt po pouličných inscenáciách. Takýchto produkcií je málo a množstvo podujatí, na ktorých sú žiadané, stúpa. Dielo minul aj osud absolventskej inscenácie (dve-tri reprízy a májová derniéra, pretože študenti ukončili štúdium a opúšťajú školu). Účinkujúci herci ju môžu hrať ešte počas celého tretieho ročníka svojho štúdia. Pravdepodobne aj budú, keďže konkurencia v oblasti kvality tejto tvorby nie je veľká.

Zuzana Kollárová počas štúdia na škole vytvorila inscenácie Komédia o boháčovi a Lazarovi a Skrotenie zlej ženy alebo recept na lásku. V sezóne 2013/2014 bude môcť svoje režisérske schopnosti obhájiť v Bábkovom divadle Košice. Bude zaujímavé sledovať, ako si poradí v podmienkach profesionálneho divadla.

Lenka Dzadíková

 

 

publikované online 14. 10. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 22.4.2013

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.