Túžobné pohľady do nekonečna a zmarené zjavenia

Vytlačiť

Justine del Corte: Kométa
Preklad: Michal Hvorecký
Dramaturgia: Andrea Domeová
Scéna a kostýmy: Mona Hafsahl
Hudobná spolupráca: Ľubomír Dolný
Choreografia: Eva Burdová
Réžia: Juraj Nvota

Hrajú: Rebeka Poláková, Ady Hajdu, Zuzana Kronerová, Zita Furková, Zuzana Konečná, Marta Sládečková, Maťo Landl, Zuzana Porubjaková, Dominika Zeleníková, Marián Labuda, ml., Peter Šimun

Premiéra 3. 12. 2013 v Divadle Astorka.

Nerekonštruujme, neresuscitujme, nepokúšajme svoju minulosť, ak chceme nejaké reminiscencie alebo UMRET – umeleckú retrospektívu (vynález J. Satinského, ako tvrdí v Dni radosti), lebo sa nám to vypomstí. Ale ak tak už činíme, potom sa hlboko zamyslime nad možnými dôsledkami svojho rozhodnutia...

Pretože nikdy sa nesplnia naše očakávania. Práve takto nerozumne sa zachová protagonistka príbehu dramatičky Justine del Corte nevesta Alžbeta, ktorá ženícha Artúra (ako aj celú rozvetvenú spoločnosť priateľov) nakriatne na to, aby si zopakovali po desiatich rokoch svadobnú hostinu a svadobnú slávnosť, kde sa veru ukáže, že „všetko je inak“, ako to napokon v dobrej hre má byť. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, tvrdí už tisícročia antický klasický filozof, ale súčasníci ho nepočúvajú, a práve preto sa o to znovu a znovu pokúšajú, hoci vedia, že najlepšou učiteľkou je skúsenosť. Jedinou nevýhodou je to, že pýta „privysoké školné“.

Ale je Kométa dobrou hrou? Hra na návrat do minulosti v zdaní prítomnosti „tu a teraz“ je teda bezpochyby dobrou hrou na pravdu. Tá zväčša končí smiechom cez slzy alebo usedavým plačom, čo je samo na smiech.

Rebeka Poláková v postave Alžbety chodí po scéne v Nvotovej inscenácii vo svadobných šatách a so scenárom v ruke. Všetko je dané, zdá sa chvíľami. Až na to, že scenár nie je zvieracia kazajka a jeho zovretie sa rozvoľňuje každým novým pokusom o návrat k minulosti v jej pravej tvári a skutočnej podobe.

Postavy sa sporia nielen o to, kde kto kedy stál či sedel, ale aj o to, čo a ako kto povedal či urobil. A napokon aj o to, prečo, aby sa vyvŕbilo, že nikto nevie odkiaľ ani kam, a prečo už vôbec nie.

Skrátka zmätok nad zmätok a v ňom lupienky pravdivých odhalení, ktoré zdanie skutočnosti zvrátia v jeho pravý opak. Z milujúceho ženícha je obyčajný sukničkár, z milujúcej matky samopašná egocentrička a exhibicionistka, zo spisovateľa a cestovateľa zostane len ekologický aktivista a z frustrovanej matky sa vylúpne oddaná žena, len milujúci otecko zostáva nemenný. A nad tým všetkým v nemom infantilnom úžase stojí tínedžerka, ktorá neverí vlastným očiam, ale prevoláva svoje optimistické heslá, akoby sa chytala záchranného lana.

Paradoxom zostáva, že podobne ako v nasledujúcej inscenácii v divadle Astorka sa niektoré z postáv neomylne a beznádejne podobajú postavám z Čechovových hier.

Ale to už dnes začína byť banálnym márnomyseľným trikom dramatikov či dramatičiek. Veď aj česká autorka napísala hru, kde sa to len hemží čechovizmami... Toho Čechova sa nielen dvadsiate, ale ani dvadsiate prvé storočie už definitívne nezbaví!

Poznamenáva ho stále znovu a znovu svojou smutnosmiešnosťou bezradných bludárov.

Mexicko-nemecká herečka a dnes už aj známa dramatička nám núka vo svojej hre, ktorú uviedli v roku 2012 v Schimmelpfennigovej réžii v Akademietheatri, ktorý je scénou viedenského Burgtheatru, akúsi novú nádej na šťastie v podobe vytúženej kométy. Veď Čechov nám už počiatkom XX. storočia s prídychom sebevlastného láskavého sarkazmu sľuboval, že o dvesto – tristo rokov budeme všetci šťastní... Tak možno aspoň kométa prinesie akýsi náznak tohto „ideálu stáda svíň“, ako sa ostro vyjadril o hľadaní šťastia ako životného cieľa kedysi Einstein.

Oslava výročia svadby sa v hre Kométa napokon zmení na pátranie po tom, ako to bolo vlastne pred tými desiatimi rokmi, čo sa skutočne odohralo a kto sú tí, čo sa zúčastnili a zúčastňujú na domnelej rekonštrukcii, ktorá sa prudko mení na skutočnú hru na Pravdu, skutočnejšiu než vlastná skutočnosť plná predstierania, pretvárky a klamstva.

Scénografka a kostýmová výtvarníčka Mona Hafsahl sa rozhodla hercom ponúknuť akúsi zelenú pahorkatinu, na ktorej sa síce cítia akosi nesvoji, ale ktorá im zároveň násobí pocit neistej voľnosti. Jej kostýmy sú nevtieravo neutrálne. Individualizujú zľahka jednotlivé mužské aj ženské postavy, aby sme im lepšie porozumeli, či aby sme si boli načistom, že sa všetko odohráva v našej súčasnej banalite a všednosti dneška.

Ady Hajdu ako Artúr v nedbalo elegantnej bielej, podobne ako nevesta Alžbeta Rebeky Polákovej, ale herečka Gréta svieti v červených všedných a nenápaditých šatách, kým jej pubertálna dcéra Izabela (Dominika Zeleníková) v bagančiach a krátkych hot pence či sukničke, provokuje zdanlivou i faktickou polonahotou. Navrátilec z ciest po Bangladéši Gregor v interpretácii Mateja Landla v zhode s autorkou oblečený v tradičnom indickom odeve, podnikateľka Nane v interpretácii Zity Furkovej v ľahkých vzdušných viacvrstvových zvrškoch. Otecko Nick s dieťaťom preveseným na hrudi, ktorého hrá M. Labuda ml., sa neustále vtieravo obzerá po Vere (Zuzana Konečná), svojej partnerke v čiernom (tak podobnej na večne nespokojnú Mášu z Čajky), ktorá mu pohŕdanie a nevraživosť dáva bezostyšne najavo. Svoju sestru Alžbetu pozoruje s jemným opovrhnutím. Prinesie svadobnú tortu, aby ju sama hneď zdemolovala... Akoby práve tá torta mala začať všeobecnú devastáciu predstáv o budúcom šťastí. Mladučká Izabela sa oddáva nielen revolte voči matke, ale aj vlastným snom, ktoré spája s neúspešným, či dosiaľ nerealizovaným spisovateľom a svetobežníkom Gregoro. Toho však všetci za úspešného považujú, až na jeho ironického priateľa, nedbalého elegána, neukojiteľného prelietavca Artúra. Ten ako správny narcis vidí len seba v centre tohto malého vesmíru. Ady Hajdu ho hrá z nepredstieranou chuťou, ale aj s prídychom sebairónie, v jeho herectve je badateľná dávka ľahkého nadhľadu, ale aj hyperbolizácie. Veď keď si prikladá konár k hlave, aby naznačil, že je tu najobdivuhodnejším z mužov, robí to aj s vedomím gesta paroháča. Až natoľko výrečne, že jeho verná Alžbeta sa po desiatich rokoch bezdetného manželstva neodváži ani naznačiť, že by mohla pochybovať o jeho dokonalosti, hoci signály od sestry Very, či herečky Anny alebo Gréty o jeho nedokonalosti sú viac než čitateľné.

Ani náhle odhalenia Artúrových nevier či nevery Alžbety však dynamiku hry nijako nevystupňuje. Ani príchod Lothara (Peter Šimun) zo záhrobia a jeho neudržateľný apetít, s akým sa vrhá na tortu, nie je ničím viac, než stupňovaním banality. Veď dialógy Gregora a Alžbety, či jalové reči o tom, že Artúr robí prácu, ktorá „ničí všetko prirodzené v nás“, lebo je módnym plastickým chirurgom, sú dostatočne výrečnými pre dnešok. Gregor, jeho verný priateľ, chce svoj život zavŕšiť odchodom už nie do Bangladéša, ani do lona prírody, ale priamo do Zaježovej... 

Smiešnosmutnosť tohto prázdna zbytočných životov, žiaľ bez čechovovskej hĺbky, vyznieva ako paródia na banalitu súčasnosti v tom najhrubozrnnejšom šate.

Ani režisér sa neusiluje ozvláštniť túto banalitu, naopak, neustále ju rozmnožuje ďalšími a ďalšími obohratými výstupmi. Trochu naliehavosti vnesie Nane do svojho vyznania o vlastnej neúspešnosti, ale Grétin monológ o existenčnej závislosti herečky, ktorá sa musí nechať vydierať, vyznie ako politický výkrik na školení. Držať hubu a krok alebo smelo a ľahostajne vpred – to všetko predsa už dobre poznáme.

To vŕšenie banalít v banálnych vzťahoch sa nenásobí, len sa vŕši donekonečna, takže ani Artúrova smrť, ani ľahostajnosť k nej, ani kométa, čo sa odrazu zjaví, nič z toho nepôsobí ani nespôsobí prekvapivú pointu. Všetko zostáva vo vyprázdnenom triviálnom svete beznádejne triviálnym.

Publikované online: 31.12.2013

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.