Trochu mdlá zabíjačka alebo Čo zostalo zo Sandmana?

Veľká kilovačka na námestí Billa Gatesa. Hra v troch leveloch.
Scenár a réžia: Viliam Klimáček
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Renáta Ormandíková
Hudba: Slavo Solovic
Produkcia: Ivana Šimlovičová, Linda Skrúcaná
Hrajú:
Eva – Zuzana Mauréry
Nik – Roman Pomajbo
Sandman – Vlado Kittler
Delírium – Zuzana Šebová
Túžba – Jana Bútorová
Smrť – Barbara Kelíšková
Premiéra: 24. septembra 2011, Divadlo GUnaGU
Klimáček–autor siaha do žriediel mnohých inšpiračných zdrojov, spomedzi ktorých ani komiksový svet nie je ničím ojedinelým. Už do svojich hier prepašoval niekoľko komiksových postáv (Barbarellu, Batmana a i.), dokonca jednej z nich sa stalo slovo Komiks priamo názvom. Výber kultového Sandmana so svojimi nezameniteľnými sestrami Túžbou, Delíriom a Smrťou naznačoval, že nás dej unesie ďaleko a vysoko nad šedivosť všedných dní, hoci, ako to už u Klimáčka býva, dala sa rovnako očakávať aj hybridná skrumáž iných postáv a motívov, do ktorej blízkostí sa Sandman so sestrami dostanú. Gaimanom napísané postavy, inšpirované antickými predobrazmi Morfeom, Afrodité, Mániou a Teleuté sú aj v univerze sandmanovského komiksu často uvádzané do konfrontácie s obyčajnými, skazenými, problematickými pozemšťanmi, ich nedokonalosťami a malými problémami. Padne im ktosi do oka aj u Klimáčka?
Iste, je tu totiž aj manželský pár Nik a Eva, alkoholička so samovražednými sklonmi, a jej manžel-psychiater. Sandman (Vlado Kittler) s komickou parochňou sa pokúša v úvode naladiť fantazijnú rovinu príbehu, no nedokonalú ilúziu nepresvedčivého hrdinu prekazí príchod psychiatra Nika (Roman Pomajbo). Už tu sa prezrádza spoj, v ktorom sa pretína komiksová línia s príbehom spackaného manželstva Nika a Evy. Sandman je v skutočnosti Nikov narkoleptický pacient Vlado, ktorý si je sám vedomý, že nie je Sandman. Za to, že Vlado upadá do sna, však v skutočnosti môže Eva. Tá trpí nespavosťou a kradne tým Vladov život. Dôsledný nápad, v súlade so sandmanovským komiksom, má výrazný dramatický potenciál, ktorý by si zaslúžil jemnejšiu prácu s dávkovaním a tajomstvom, inak jeho predčasné odhalenie a ponechanie v rovine konštatovania mu zreteľne uberá z účinku.
Keďže Eva je okrem alkoholu závislá aj od internetového „četovania“, pôsobí celkom osviežujúco, ako v úvode postavy svoje repliky simulujú ako četovacie príspevky (vrátane funkcie „enter“ a smajlíkov). Podobný spôsob použili českí divadelníci pod značkou SKUTR v inscenácii novšieho dáta Všichni jsme Marlene Dietrich (HaDivadlo, premiéra máj 2011), kde sa stal kompozičným i významotvorným prostriedkom celého javiskového tvaru.
Spomedzi príbehu, žiaľ, nesúrodo vytŕčalo niekoľko menej vydarených, násilných vtipov („Domov je tam, kde sa dá pripojiť na internet“) či dokonca pokusov o vtip, ktoré sa úplne minuli účinku a obecenstvo ich odignorovalo („Kamoška mi včera dala 100 párov bot, nechcete? Poslat všem.“)
Pri takej frekvencii nových titulov, akou sa môže pochváliť GUnaGU je len vítané, ak sa herecké obsadenie strieda, variuje, ale aj oživí neopozeranými tvárami. Roman Pomajbo v úlohe psychiatra Nika zaujme striedmejšou postavou, umiernenou hlavne v komike i expresivite, výraznú hereckú kreáciu však v hre nevytvoril. Oživením je najmä obsadenie Jany Bútorovej v úlohe Túžby (Afrodité), umocnené jej husľovými výstupmi. Jej sebavedomé vystupovanie a fotogenický zjav prinášajú na pódium charizmatické fluidum, no na ozajstnú hereckú výzvu si bude musieť počkať. Vlado Kittler pôsobí ako Sandman trochu unavene, miestami aj artikulačne veľmi nesmelo, svojho okamihu sa dočká až v záverečnom výstupe. Rovnako ako Bútorová, ani on vo Veľkej kilovačke ešte nedostal rolu, v ktorej by sa mohol blysnúť hereckými nápadmi. Zuzana Mauréry hrá Evine alkoholické nuansy rutinne, vcelku presvedčivo a s mierou, komické výstupy jej rovnako nerobia nijaké problémy. Smrť v podaní Barbary Kelíškovej je možno až priveľmi sympatická a chýba jej vnútorný rozpor i temnejšia stránka. Pôsobivým kostýmom Ormandíkovej je spomienkou na hlavnú protagonistku Miu z hry Gotika, extravagantným make-upom odkazuje na Gaimanovu predlohu. Najviac sa od svojho predobrazu odchýlila Zuzana Šebová, ktorej Delírium odišlo od Gaimana na míle ďaleko. Diváckym miláčikom sa pravdepodobne stala aj napriek tomu, že sa z Delíria pretransformovala na tínedžerskú predstaviteľku zlatej mládeže (výrazne ju v tom podporoval kostým Renáty Ormandíkovej), medzi narkomankou a rozhýčkaným „spratkom“ lavírujúcu figúrku. Výrazne ju charakterizoval najmä štýl prehovoru, ktorý najviac odkazuje k hyperbolizovanému bratislavskému „modelkovskému“ spôsobu vravy, známemu z niektorých predošlých titulov Divadla GUnaGU.
Na kilovačku v názve a podtitul „hra v troch leveloch“ sa snaží autor nadviazať hrou, ktorú pre Nika pripravila a sprievodkyňu mu v nej robí Smrť. V nej má Nik zachrániť život svojej ženy tým, že prekoná tri prekážky: vytrhnutie zubu, vypitie vody po holení a odhalenie vlastnej ženy spomedzi troch osôb ukrytých pod maskou. Tieto banálne prekážky majú viac či menej vypointovaný priebeh, no v zásade divadelne zaujímavo pôsobí spomedzi nich len hádanka, v ktorej sa trojica žien snaží štylizovaným výstupom parodujúcim postupy ázijského pohybového divadla. No zreteľnejšie je vo všetkých troch „leveloch“ badateľný humor, podkladajúci sa divákovi v štýle prvoplánových vtipov (zvuky evokujúce sexuálne vzrušenie, brutálnosť kliešťového trhania zubu či zaručený sibírsky recept na kokteil, ktorý ako súčasť drinku využíva nemrznúcu zmes). Vzrušenie z počítačovej adventúry sa teda nekoná a namiesto veľkej kilovačky ostáva len mdlá simulácia.
Od Sandmana, levelov, četovania i nešťastného manželstva sa odrazu chtiac-nechtiac divák odkloní a nechá sa zviesť nasledujúcim výstupom. Ten na úkor celku na seba strháva pozornosť zaručenými prostriedkami humoru, ktoré divák zakaždým ocení. Treba povedať, že GUnaGU od enormného úspechu Modeliek akoby vsádzal už roky na podobné „fóry“ a nedokázal sa ich zbaviť ani za cenu, že nechcene expandujú a rozbujnejú ako burina. Zuzana Mauréry (Eva) a Zuzana Šebová (Delírium) rozohrajú skeč pečenia ako substitúcie alkoholickej závislosti, čo samé osebe má dostatočný komický potenciál. No tu ho ešte posilňuje afektovaným bratislavským dialektom mafiánskych pipín poznačená „hantýrka“, čím obecenstvo, ktoré si zvyklo na túto, dnes už opakujúcu sa súčasť predstavení, privádza do varu. Je otázkou, či sa na takéto barličky ešte spoliehať. Škoda, čaro hry sa stihlo vytratiť a Sandman a jeho magické originálne sestry dávno zmizli z povedomia; Delírium navyše ostalo nepekne poznamenané prehnaným afektom v podaní Šebovej.
Pokus o uzavretie ponúkaného príbehu sa ešte vracia v podobe Sandmana/Vlada, ktorého gesto zabíjania režisér pôsobivo divadelne ukryl do scény deštruktívnej akcie Vlada s vrkočom z cesta. Paralelne vedené, no v skutočnosti juxtapozičné repliky Vlada a Nika premietajú priebeh Evinej smrti z dvoch pohľadov. V samotnom závere ešte ako absurdnú kliatbu doprial autor Vladovi, aby sa naveky zaľúbil do lietajúceho koberca. Čo však doprial divákovi je okrem voľnej jazdy viac či menej náhodne vybratých čriepkov spojených do nie celkom jednoliatej mozaiky aj pocit, že v divadle je možné všetko, ak to vyvoláva nekonečné salvy smiechu väčšiny publika. No a pod to sa nepodpíšu všetci ani z množiny fanúšikov Viliama Klimáčka. A čo ešte tí, ktorí doteraz neprišli na to, prečo je v názve námestie Billa Gatesa…?!
Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v odbore slovenský jazyk a literatúra – estetika. Literárnokritické príspevky uverejňovala v Slovenskej literatúre, Kultúrnom živote, Knižnej revue a denníku SME, dodnes prispieva do mesačníka RAK. Po štúdiu pôsobila v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, v oddelení dejín slovenskej literatúry 19. storočia. V roku 2011 ukončila magisterské štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Články o divadle a recenzie uverejňuje v časopise kød a denníku SME. Pre Divadelný ústav pracovala ako redaktorka edičného oddelenia. V rokoch 2012 - 2014 bola predsedníčkou Slovenského centra AICT.