TROCHA NOVÉHO VZDUCHU

Vytlačiť

Réžia, scéna, kostýmy: kolektív, výber hudby: Laco Kerata.
Účinkujú: B. Zachar, Z. Kyzeková, N. Jelušová, D. Musil, I. Pagáčová, R. Kianica, Svatopluk Vladař a. h.
Premiéra: 20. apríla 2007, Mestské divadlo Žilina

Metóda kolektívnej tvorby a improvizácia nie je u nás neznáma a už vôbec nie prekvapivá. Často je v tomto prípade dôležitejší proces ako samotný divadelný tvar. Ale to sú skutočnosti dávno známe. (Boli by teda moje očakávania veľmi nadštandardné, ak by som v takých prípadoch požadovala okrem zaujímavej formy aj závažný obsah?) Je vždy zaujímavé pozorovať režisérov svojho autorského divadla mimo jeho vlastný vyskúšaný priestor a súbor ľudí. A nie menej inšpiratívne je využitie takéhoto spôsobu kreatívnej práce v kamennom divadle. Je to neuveriteľný risk. A preto česť tým, ktorí sa rozhodnú riskovať. Lebo divadlo je najmä o tom.

Nezávislý tvorca, divadelník, prozaik, dramatik a zakladateľ divadla Združenie MED Laco Kerata takto zariskoval a pokúsil sa metódou improvizácie spolu s kolektívom hercov vytvoriť inscenáciu Rádio Chaos v kamennom Mestskom divadle v Žiline. Tohto režiséra nemôžeme odtrhnúť od poetiky Stoky i jeho vlastnej poetiky, ale takisto nemôžeme očakávať niečo podobné v divadle, ktoré je bežným mestským divadlom, kde sa experimentovať „nepatrí“. Hoci musíme priznať, že „experimentovanie“ s textami poznačilo minulú sezónu - upravený Lakomec v réžii Marcela Škrkoňa, Revízor- revízia 07 Jakuba Nvotu.

V prípade inscenácie Rádio Chaos neexistuje predloha, preto nebolo, čo upravovať. Text, ako sa vysvetľuje v bulletine, vznikal postupne zaznamenávaním na médium, jeho postupným spracovávaním, obohacovaním do podoby, ktorá je na javisku, respektíve, ktorú herci prezentujú na javisku. Kerata prezieravo zvolil jednotiacu tému. Už názov Rádio Chaos naznačuje, že pôjde o rovnomenné médium, ktoré je zdrojom informácii navonok - smerom k poslucháčom, ale zároveň ponúka výmenu informácii vo vnútri inštitúcie - smerom k zamestnancom. Kerata a spolu sním i herci ako spolutvorcovia využili obe línie chodu tejto inštitúcie. Rádio s názvom Chaos, nie je len o inštitúcii ako takej, ale stáva sa metaforou toho, aké rozličné a rôznorodé, často mätežné, sú podávané informácie, aký chaos si vytvárame my sami v našom citovom svete i v našej hlave.

Autori sa snažili o rozdelenie roviny textu a roviny konania. Aby sa nespájali, vzájomne neilustrovali, ale tvorivo rozvíjali a posúvali. Samotné konanie sa stalo pointou situácie, či textovej zložky scénky. Každú z ôsmich scén sa im podarilo vtipne vypointovať, niekedy i s hlbším presahom. Rekonštruovať konkrétnu dejovú líniu je ťažšie, ale predsa len text má reálny a uchopiteľný základ. Počas ôsmich scén sme svedkami rôznorodých situácií od rozhovoru moderátorky s poslucháčkou - herečkou, cez stretnutie už bývalého zamestnanca s terajším pri riešení sporov v rádiu, pani Horákovej, ktorá pri terapeutickej hodinke odhalila svoje herecké dispozície, sme svedkami relácie o problémoch, ale aj „rozhovoru“ kolegýň o ďalšej nemenovanej, či pokusoch moderátorov o vylepšenie svojej telesnej schránky všelijakými podpornými prostriedkami v telocvični, ale aj úvahou o tréme pred vystúpením, až sme nakoniec účastní konca rádia a jeho zrušenia. Režisér i herci vystihli nielen podstatu umelcov, ale aj Slovákov ako takých... Každý chce bojovať za zachovanie Rádia, ale v momente, keď treba konkrétny čin, akosi nikto nemá čas. Niektorí herci majú dabing a tí, čo ho nemajú, sa chcú v ňom aspoň ukázať. A tak je to u nás vo všetkom. Veľa rečí a skutky žiadne.

Keďže dôraz je na texte a kontrastnom konaní, vyhli sa tvorcovia zbytočnej a zaťažujúcej scénografii, aby otvorili priestor hereckej akcii. Autorstvo scénografie rovnako ako réžie pripadalo kolektívu. Na scéne boli iba zo tri stoličky a stôl. Tie sa rovnomerne využívali a prirodzene zavadzali, ale účinne. Inak prázdne javisko stačili herci dostatočne naplniť nápadmi, hrou i akciou.

Zvolili si pomerne jednoduchý no náročný systém predvádzania deja. Každú z ôsmich scén zahrali v inom hereckom, respektíve divadelnom štýle. Jednotlivé situácii oddelili hudobným predelom. Asociácie, ktoré hľadali k jednotlivým štýlom boli v mnohých prípadoch čitateľné, čo samozrejme spôsobilo komické vyvrcholenie situácie. Maximálna štylizácia sa striedala s realizmom, civilizmom, prípadne parodujúcim patetizmom. Scény tak dostali okrem slovného aj pohybový význam. A rozširovala sa škála výrazových prostriedkov. Nezabudnuteľné a veľmi trefné boli napríklad „baletky“ v scéne Hu dodžubali, v ktorej kolegyne analyzujú zlyhanie svojej ďalšej kolegyne a popritom si ladne cvičia, stále sa usmievajú a nechutne ohovárajú. Alebo scéna Dorka, vráť sa!. Počas situácie nerozumieme, prečo sa poslucháčka volajúca do rádia stále akosi natriasa. Až v závere sa vysvetlí, že sa ošíva. Moderátor myslel samozrejme slovné ošívanie a kľučkovanie s odpoveďami, ale práve stelesnenie slovného zvratu vyvolalo smiech. Na tomto princípe postavili tvorcovia aj ďalšie situácie. Ako napríklad Horáková a Zwanziger, ktorí od začiatku scény do jej polovice hrali neuveriteľne pateticky. Prechádzali z jedného konca javiska na druhý telom natočení k divákom, vzpriamené ruky, veľké gestá žiaľu, plaču i lásky, so silným hlasovým nasadením. Pred koncom strihli do úplného civilu, Zwanziger vybral okuliare, ktoré si zachoval ako pozostatok socializmu a vysvitlo, že to bola terapeutická hodinka, ktorá odhalila, že pani Horáková má herecké nadanie.

Takýto spôsob tvorby, vrstvenia deja a situácii dovolil hercom využívať zveličenie, afekt, preháňanie, prácu s výraznou mimikou, hlasom. Umožnil im premieňať sa z postavy na postavu oprostene od zbytočného psychologizovania, strihom, pohybovou štylizáciou i presným rytmom.

Herecky najvýraznejšia bola Iveta Pagáčová. Nielen svojou hlasovou štylizáciou, ale celkovým nasadením, schopnosťou rýchleho strihu, premeny, využitia paródie, skĺznutím do komickej línie troška prihlúplej poslucháčky, ale s vervou. Ako riaditeľka Rádia si zachovala istý minimalizmus v pohybe, ale o to sugestívnejší slovný prejav.

Rovnako výrazným sa stal Radovan Kianica so svojím Zwanzigerom, či moderátorom propagujúcim svoje atletické telo. Dokázal rýchlo spracovať jednotlivé štýly a naozaj predviesť na javisku prežívanie, patetické prehrávanie i „normálnosť“.

Dušan Musil stavil viac na pohybovú štylizáciu ako slovnú. Každú z malých postavičiek sa snažil ocharakterizovať vonkajšími prostriedkami, či už rozpustené a vlajúce vlasy, alebo občasne mlynské koleso uprostred vety.

Rovnakým spôsobom prezentovali svoje postavy Nadežda Jelušová aj Zuzana Kyzeková. V situácii baletiek zvládli synchrónnosť pohybu, v iných zužitkovali paródiu ako aj patetický afekt na vykreslenie postáv.

Boris Zachar zostával v línii neprežívajúceho herectva, ale netlačil sa do žiadnej štylizácie. Držal sa skôr textu a pointovania slovného významu. Svatopluk Vladař (a. h.) sa akosi vytratil pri tejto skupine postáv „nakazených“ rôznou „deformáciou“ slovného a pohybového prejavu.

Uniformita inštitúcie sa zachovala v kostýmoch. Všetci herci majú biele košele, kravaty, nohavice, saká. Dámy majú sukne. Takto vyjadrili istú neutrálnosť prostredia, jeho konformitu a zväzujúcosť.

Trocha nového vzduchu, ktorý prináša improvizácia víta azda každý súbor. Je to možnosť iného tvorivého prístupu, oslobodenia od zabehaných hereckých koľají a skúmanie vlastných hereckých možností i pohrávanie sa s divadelnými prostriedkami. Škoda, že občas ide tvorcom o ich vlastné vyhratie sa a zabúdajú na závažnosť, či presah obsahu. Tu sa síce odhalil v poslednej situácii, teda že máme veľké reči a v skutočnosti sme neschopní konať, ale nebol to až taký silný moment, akoby sa očakával po toľkom nadľahčení. A to bola škoda.

Publikované online: 20.4.2007

Miriam Kičiňová

Miriam Kičiňová absolvovala štúdium dramaturgie a teórie a kritiky divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2009). V rokoch 2009 – 2010 pôsobila ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. Už počas štúdia sa venovala dramaturgickej, ale aj recenzentskej činnosti pre projekt Monitoring divadiel na Slovensku či pre časopis KØD. Bola pri založení študentského kritického časopisu Reflektor. Od roku 2011 pôsobí ako lektorka dramaturgie v Slovenskom národnom divadle. Venuje sa edukatívnej (Dielňa tvorivého písania, Hovorme o divadle...) a dramaturgickej činnosti (Pamäť vody, Coriolanus, Malomeštiakova svadba, Veľa kriku pre nič, Leni, Polnočná omša, Vedľajšie účinky, Nad našu silu a iné). Ako dramaturgička spolupracovala aj s Divadlom LUDUS, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Jonáša Záborského v Prešove a intenzívne ako externá dramaturgička aj so Štátnym divadlom Košice. Od roku 2009 je členkou porôt na prehliadkach aj postupových súťažiach amatérskeho divadla na Slovensku.