Trnavské vtáčie blues

Vytlačiť

 

Maurice Maeterlinck: Modrý vták

 

Preklad a réžia: Peter Palik

Dramaturgia: Martin Geišberg

Scéna: Ján Zavarský

Kostýmy: Eva Kleinová

Návrhy masiek a bábok: Peter Palik

Hudba: Martin Geišberg a Daniel Špiner

Text piesne: Martin Geišberg

Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková

Asistent réžie: Michal Jurík

Svetelný dizajn: Juraj Jakabčin

Projekcie: Michal Jurík

 

Ůčinkujú:

Tyltyl: Martin Križan

Mytyl: Silvia Holečková

Pes: Tomáš Vravník

Kocúr: Michal Jánoš

Svetlo: Petra Blesáková

Matka, Noc: Vanda Tureková, a. h.

Otec, Smiech, Dub: Miroslav Beňuš

Dedko, Tučniak, Čas: Tomáš Mosný

Babka, Lipa: Mária Jedľovská

Beryluna, Braček: Monika Stankovičová, a. h.

Voda, Móda, Dieťa: Dáša Móderová, a. h.

Spánok, Dieťa, Berlingotová: Nina Kočanová

Chlieb, Topoľ: Michal Blaho, a. h.

Cukor, Smrť: René Sorád, a. h.

Oheň, Konzum: Branislav Mosný, a. h.

 

Premiéra 16. decembra 2017, Divadlo Jána Palárika Trnava

 

Trnavské divadlo prinieslo v čase adventu hru pre rodiny s deťmi od belgického autora Mauricea Maeterlincka Modrý vták. Hra o hľadaní modrého vtáka od predstaviteľa symbolistickej drámy, básnika, esejistu a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, ktorý opustil advokátske povolanie a písal výhradne po francúzsky, je emblémovou hrou, po ktorej tvorcovia siahajú, aby ľuďom pripomenuli hodnoty ako ľudskosť, empatia, láska a dobro, a aby nezabudli na to, v čom je ukryté šťastie, keď sa nezmyselne plahočia za vzdialenou predstavou ideálneho sveta. A hlavne vtedy, keď si znova potrebujeme pripomenúť, v čom je podstata ľudského života. Modrý vták je výzvou pre tvorcov, ktorý chcú obsiahnuť, ukázať a pretlmočiť jeho symbolistické obrazy deťom tak, aby ich pochopili a dospelým tak, aby si pospomínali na veci zo svojho života, ktoré už možno zabudli.

Dej hry je prostý. Je to klasický putovný príbeh, v ktorom na konci cesty prichádza poznanie, že šťastie treba hľadať v sebe a v láskavosti, ktorú prejavíme druhým. Dve chorľavé deti, súrodenci Mytyl a Tyltyl, putujú počas spánku. Sníva sa im, že vstanú z postelí, len čo ich rodičia uložia spať. Chcú vidieť vianočné stromčeky a darčeky iných detí, pretože sú Vianoce. Oni sami také nemajú. Avšak ostatným deťom nezávidia ich dary ani jedlo. Skôr sa hrajú na tie druhé deti a predstavujú si, aké by to bolo krásne, keby boli nimi. Z tohto zasnenia ich vytrhne buchot a následný príchod čarodejnice Beryluny, ktorá im prikáže, aby išli hľadať modrého vtáka, najrýdzejšie šťastie, pre jej chorú dcéru. Deti chvíľu otáľajú, ale nechajú sa presvedčiť, že to je veľmi dôležité. Aby sa deti po ceste vedeli správne rozhodovať, dostanú od čarodejnice zázračný diamant. Keď ním otočia, uvidia veci v ich pravej podstate. Takto si vyčarujú oživené duše zvierat, živlov či predmetov, a tak na púti za modrým vtákom nie sú samé. Sprevádzajú ich Pes, Kocúr, Svetlo, Chlieb, Voda, Oheň a Cukor. Majú im na ceste do zázračnej krajiny pomáhať, hlavne Svetlo má byť najviac nápomocné. Pes je verný, chce im pomáhať za každú cenu, Kocúr zas chce ich putovanie iba kaziť, pretože nechce, aby modrého vtáka našli. A tak deti putujú a prichádzajú na rôzne miesta a stretávajú rôzne bytosti. Ich prvou zastávkou je krajina spomienok, v ktorej stretnú svojich mŕtvych starých rodičov a súrodencov. Rozprávajú sa s nimi, sedia za jedným stolom, a dokonca chytia modrého vtáka. Avšak tento modrý vták nie je ten pravý, nakoľko z krajiny mŕtvych sa nedá odniesť nič živé. Potom stretávajú Choroby, Smrť, rôzne druhy šťastia a slastí, nenarodené deti, svoju matku ako čistú formu lásky a dobra, či prírodu v podobe rozhnevaných stromov. Keď sa po roku putovania vrátia domov, neprinesú so sebou modrého vtáka, pretože každý, ktorého chytili, sa rozplynul. Nešťastní, no zároveň šťastní, že sú opäť doma a uvidia rodičov, si ľahnú do postieľok. Ráno vítajú matku aj otca výkrikmi radosti a hovoria im, ako sa rok nevideli. Ako putovali za modrým vtákom a čo všetko na ceste videli a zažili. Až si rodičia myslia, že blúznia z horúčky, pretože v skutočnosti prešiel iba deň. Ráno k nim prichádza aj suseda, ktorá Tyltyla prosí, či by jej nepožičal svojho vtáčika pre jej chorú dcéru. Deti v susede vidia čarodejnicu Berylunu. Zistia, že vtáčik je modrý, preto ho ochotne dávajú chorému dievčatku, ktoré od samej radosti hneď vyzdravie. A keď jej vtáčik uletí, Tyltyl ju upokojí a povie, že jej chytí ďalšieho.

Režisér Peter Palik spolu s dramaturgom Martinom Geišbergom upravili dej hry do dynamickejšej podoby, pričom sa snažili zachovať mystiku a snivosť predlohy. Deti umiestnili do nemocnice, pričom z čarodejnice Beryluny (Monika Stankovičová), ktorá hľadá modrého vtáka, urobili viac komickú ako mystickú postavu. Jej čarodejnica je hektická, trochu ukričaná. Vtáka nehľadá pre svoju dcéru, ale len pre nešťastné choré dievčatko. Tvorcovia škrtli sprevádzajúce postavy, takže s deťmi putuje len Pes, Kocúr a Svetlo. Napriek snahe zhutniť a spoetizovať niektoré obrazy sa stávalo, že sa vypovedané rozplýva v patetickosti a niektoré obrazy aj v akejsi časovej pomalej zdĺhavosti, ktorá uberá dynamike deja. Hlavne miesta, v ktorých sa predstavuje veľa postáv. Avšak na druhej strane je inscenácia pútavá. Niektoré momenty sú veľmi emotívne. No celok je rozbitý prestávkou, ktorá prichádza asi pol hodinu pred záverom (celá inscenácia trvá 2 hodiny), a tým uberá diváka o komplexnosť, pretože sa po pauze na krátku chvíľu musí znova vracať do deja aj emócie. A pritom inscenácia by bez prestávky nebola pre detského diváka problémom, pretože všetky deti v sále zaujato sledovali, čo sa na javisku deje. Prestávka bola pre nich skôr rušivá, lebo na chvíľu museli opustiť sled udalostí.

Už úvod inscenácie zaujme scénografiou (Ján Zavarský), kostýmami (Eva Kleinová) a hlavne hudbou (Martin Geišberg a Daniel Špiner). Melódia z úvodnej piesne sa tiahne celou inscenáciou v rôznych obmenách, variáciách, nahraná na rôznych hudobných nástrojoch. Úvodná pieseň cyklicky celú inscenáciu aj uzatvára. Hudba spolu s modrastým svietením podporuje tajomnosť a mágiu putovania po zázračnej krajine. Svetelný dizajn (Juraj Jakabčin), projekcie (Michal Jurík) a hudba sú v inscenácii tým najväčším tvorcom ilúzie, snivosti a emócie. Do toho vstupuje jednoduchá scénografia, ktorá stavia na vtáčej téme. Väčšina rekvizít a scény pripomína veci, ktoré súvisia s vtákmi. Nemocničná izba je jedna veľká mrežovaná vtáčia klietka, dom starých rodičov je zas vtáčou búdkou a deti so sebou nosia malú vtáčiu klietku, aby v nej mohli odniesť modrého vtáka. Kostýmy sú strohejšie, v nevýrazných sivastých alebo zemitých farbách. Iba čarodejnica a časť ríše radosti sú zaodetí do farieb a lesku. Kostýmová šedivosť ale nie je vnímaná ako negatívum, skôr zapadá do témy sna a snenia. Pretože v sne vidíme veci inak, aké sú v skutočnosti. A na modrom podklade vyniknú biele a sivé tóny viac ako iné.

Mytyl (Silvia Holečková) a Tyltyl (Martin Križan) spia vo svojich nemocničných pyžamách, ktoré pripomínajú sivú rovnošatu doplnenú bielymi čiapočkami. Sú obrazne i doslovne uväznené v priestore nemocničnej izby, ktorá je vytvorená zo zlatej klietky. Sú choré, ale snívajú o Vianociach a tom, čo všetko nemôžu mať a čo by radi robili ako iné deti. Obaja sa snažia pretlmočiť čo najvernejšie svoju detskú postavu. Martin Križan má trochu meravé držanie tela, ale v zásade mu vychádza spôsob, akým Tyltyla poňal. Je to starší brat, ktorý má svoju mladšiu sestru rád, ale nedáva to najavo. No snaží sa byť láskavý, a keď treba, tak aj ochranársky a statočný. Malá Mytyl Silvie Holečkovej je presvedčivejšia. Je malým dievčatkom, ktoré ešte stále nerozumie viacerým veciam. Na javisku pôsobí krehko, hlavne vďaka svojmu vzhľadu a jemnému hlasu. Obaja prekonávajú svety, ktoré sa pred nimi otvárajú, s hravosťou, zvedavosťou, zaujatím i so strachom. Všetko je pre nich nové, neskutočné, miestami krásne, inokedy desivé. Zázračný diamant a sprevádzajúce bytosti sa im snažia cestu urobiť ľahšou a prijateľnejšou.

Oživené bytosti, ktoré deti sprevádzajú, sú v inscenácii zredukované na tri. Síce nám ich v úvode autori predstavia všetky, ale nakoniec na javisku ostávajú len tie nevyhnutné – verný Pes Tylo, Kocúr Mylo a Svetlo. Keďže sa tieto tri bytosti nestihli vrátiť späť do sveta Ticha, musia sprevádzať deti na ich ceste a na jej konci sa pominú. Pes a Kocúr majú ako symbol príslušnosti k svojmu rodu iba veľké zvieracie hlavy. Obaja však tieto zvieracie bytosti stvárňujú pohybom tela, gestami a dikciou. Tomáš Vravník je ako pes rýchly, hravý a stále si vyžaduje pozornosť, a práve tým prejavuje svoju nehynúcu náklonnosť k svojmu pánovi Tyltylovi. Jeho výkon je presvedčivý, jeho Pes je naozaj verným psom. Do obrazov vnáša humor a komiku. Michal Jánoš ako Kocúr je zas vláčny a prešibaný. Je to intrigán, ktorý chce deťom znemožniť cestu k modrému vtákovi, pretože vie, že na konci cesty umrie, čo sa mu nepáči. Petra Blesáková ako Svetlo je stále v akomsi milom príjemnom kŕči, pretože Svetlo má byť dobré, láskavé a stále krásne. Aby sa odlíšila od ostatných a čo najdôveryhodnejšie spodobnila svoju postavu, vyzerá celá ako baletka. Chodí a hýbe sa ako baletka, stále dodržuje niektoré baletné pozície, či spôsob chôdze a behu. Jej šaty pripomínajú éterickú lesnú vílu a keďže je Svetlom, tak aj svietia. Majú všité drobné svetielka, tento efekt vyniká hlavne v tme a v tmavších prechodových častiach.

Deti prechádzajú rôznymi svetmi – svetom spomienok, nocou, ríšou radosti, prírodou, cintorínom či budúcnosťou. V každom svete niekoho stretnú a naučia sa niečo nové. Vo svete spomienok stretávajú svojich mŕtvych starých rodičov, ktorý im vysvetlia, že ožívajú, keď si na nich niekto spomenie. Darujú im svojho vtáčika, ktorý však neprežije, pretože zo sveta spomienok sa nedá preniesť nič živé. V ríši Matky noci sa zoznamujú s jej synmi – Spánkom a Smrťou. Táto scéna je temná a miestami desivá. Matku noc hrá Vanda Tureková, oblečená v tmavých farbách. Aby vynikla ako mystická bytosť, dostala chodúle, takže pôsobí obrovsky a zaberá viac priestoru, symbolizujúc všetko pohlcujúcu temnotu. V ríši malých ľudských radostí hrá Vanda Tureková zas esenciu Matky Tyltyla a Mytyl. Tu je éterická a vyzerá ako Madona, celá v bielom a so závojom. Aby pôsobila nadprirodzene, nesú ju na rukách dvaja herci. Celý obraz trochu pripomína hru s nadrozmernou bábkou, kedy sa vodiči snažia ukorigovať obrovskú vznášajúcu sa bytosť. Svojich detí sa nedotýka, všetko je hrané len v náznaku. Súrodenci cez toto stretnutie pochopia, že ich mama je krásna zvnútra, lebo ich ľúbi a jej láska k nim a ich k nej ju robí najkrajšou bytosťou na zemi. V ríši budúcnosti zas stretávajú nenarodené deti, ktoré praotec čas posiela na svet. Takto stretávajú svojho ešte nenarodeného brata. V tejto krajine Svetlo chytí aj modrého vtáka, a tak sa spoločne cez bránu narodení dostávajú späť do svojho sveta. No zistia, že z modrého vtáka ostal iba zlatý prach, pretože ani z ríše budúcnosti sa nedá nič preniesť, nakoľko to ešte neexistuje.

Ich rok plný putovania sa skončil nešťastne, pretože neboli schopní nájsť modrého vtáka a urobiť tak choré dieťa šťastným. Svetlo, Pes a Kocúr sa s nimi lúčia a odchádzajú späť do tmy a ticha. A Tyltyl s Mytyl sa vracajú do svojich postieľok. Ráno ich budí hlavná sestra aj rodičia, ktorí im prišli povedať, že si ich na Štedrý deň môžu zobrať domov. Deti sú šťastné, že ich vidia, rozprávajú im svoje dobrodružstvá, až sa rodičia boja, či ešte neblúznia z horúčky. V závere Tyltyl zistí, že jeho hračka, malý kanárik, ktorého nikomu nechcel požičať, je modrý, a tak ho ochotne dáva chorému dievčatku. To sa vraj preberie z letargie a oni sa odchádzajú za ním pozrieť. Ostáva len hlavná sestra, ktorá nájde v posteli diamant. Na záver sa všetky postavy vracajú na javisko a spoločne spievajú úvodnú pieseň.

Inscenácia symbolizuje cestu životom, cestu hľadania šťastia, ktoré sa skrýva v maličkostiach. Cez emotívne obrazy sa snaží detskému divákovi ukázať rozsah všetkého, čo ich na ceste k starobe a smrti môže stretnúť. A dospelému divákovi pripomína, čo by malo byť v jeho živote podstatné. Na čo by nemal zabúdať, keď už na svet nepozerá cez detskú optiku, ktorá vníma a vidí veci inak, než aké sú v skutočnosti. Trnavský Modrý vták je naozaj celý modrý, ako snové modré pondelky, miestami veľmi rozvláčny a málo dynamický. Akoby sa zabudlo na to, že útočiť na emócie sa dá aj inak ako jednoliatou zjednocujúcou farbou alebo hudobným motívom. Občas sa našťastie jednotvárnosť rozbila nejakou inou farebnosťou a dynamikou pohybu, ktorá zrazu priniesla viac akčnosti. Avšak aj na dynamické momenty je inscenácia trochu pomalým modrým vtáčím blues.

 

Publikované online: 7.12.2018

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Počas štúdia prispievala recenziami do študentského časopisu Reflektor. Ako kritička sa zúčastňuje viacerých kritických seminárov a divadelných festivalov. Okrem projektu Monitoring divadiel príležitostne publikuje recenzie v denníkoch a na internetových portáloch. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave ako dokumentaristka a kustódka audiovizuálneho fondu.