Triešť životov či Smiech a plač nad priepasťou nezmyselnosti?

Preklad: Dana Lehutová
Dramaturgia: Andrea Dömeová
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Karola Cermak-Šimáková
Hudba: Oskar Rózsa
Úprava a réžia: Roman Polák
Hrajú: J. Kemka, S. Tobias, M. Miezga, R. Poláková, Z. Konečná, M. Landl, R. Jakab, P. Šimun, L. Latinák, A. Šišková, M. Noga, B. Farkaš, M. Labuda ml.
Premiéra 10. júna 2010, Divadlo Astorka Korzo ´90 Bratislava
Oslovujúce a nadmieru aktuálne sú drámy A. P. Čechova aj v XXI. storočí. Naďalej sa javia ako hry, ktoré môžu siahnuť na podstatné témy súčasnosti. Aj preto sa objavujú neustále v nových interpretáciách na všetkých svetových javiskách. Zvláštna odolnosť voči času týchto existenciálnych „komédií“ nám vždy znovu napovedá, že Čechov v dobovej každodennosti objavil archetypálne pradivá základných ľudských neuralgických bodov. Aj dráma Platonov je z tých, čo stále oslovujú. Práve v nej sa v spleti zúfalého hľadania zmyslu života v najnovšej interpretácii režiséra Romana Poláka najpriezračnejšie vyčíri nezmyselnosť ľudskej existencie a jej podoby. Hudobné motívy a hra zvukov od O. Rózsu podčiarkujú práve tento tón inscenačného pradiva a zároveň ho kultivujú do novej atmosféry súčasnosti. Rózsov vklad do inscenácie sa tak stáva nezanedbateľným.
Na oranžovom pozadí scény Toma Cillera sa v uzavretej krychli rozvíjajú dve línie súbežného rozprávania: O arogantnom sklamaní jedného nádejného života vteleného do frustrovanej beznádeje ešte stále mladého muža, ktorý sám seba sklamáva natoľko, že už nevládze ani predstierať. Najskôr sa utieka k „hlúpučkej“ manželke, ktorá ho privinula bez očakávaní, ale v plnej viere, že ju nesklame. A napokon rozbíja všetko okolo seba len preto, že ho ťaží vlastná nedostatočnosť.
Režisér Roman Polák sa dôkladne zahľadel do A. P. Čechova už viackrát. Možno práve preto sa pustil do jeho prvotiny až po inscenovaní Ivanova, Uja Váňu, Troch sestier, veď práve Platonov nesie v sebe zárodky všetkých ostatných Čechovových hier. Motívy, ktoré poľahky nájdeme, ak je nám súdené sústrediť sa na tie najtragickejšie, ale aj na tie najsmiešnejšie z jeho príbehových línií.
Režisér sa tentoraz (a nie je to prvý raz) upriamil na nové čítanie Čechova až natoľko, že v radikálnej úprave, v ktorej majú neposledné miesto aj výroky z Shakespearových známych
hier (Kupec benátsky, Hamlet), siahol do podstaty čechovovskej poetiky. Upravil pôvodnú hru tak, aby ešte znásobil jej stále účinný čierny humor a výsmech banalite, ale aj detailizáciu všednosmutnosti a všednosmiešnosti na pozadí všeobecného krachu hodnôt.
V úvode inscenácie si nemožno nevšimnúť nahú Venušu stojacu chrbtom k publiku v príslovečne eroticky zvodnej a koketne vyzývavej i cudne plachej póze (táto ambivalencia robí z jej nahoty záhadnú výzvu). Je to skulptúra či figurína? Jedno aj druhé, veď v druhej časti inscenácie už stojí tvárou k publiku, celá zahalená do temného plášťa.
Najskôr obnaženie intímnosti a napokon radšej cudné prikrývanie vyzývavej nahoty a zahalenie toho všetkého, čo sa tak ľahkovážne odkrylo?
A. P. Čechov nám s nezvyčajnou silou ale aj odolnosťou voči času, ktorú možno nazvať trvácnosťou či nadčasovosťou, predkladá svoje verzie obyčajných ľudí svojím typicky odpozorovaným, ako „zo života“ vykrojeným dialógom s všednými situáciami. V jeho hrách nájdeme aj dnes to, čo sa nás neustále týka a dotýka, všednosť a banalitu našich životov, ale aj trpkú a temnú púť za hľadaním zmyslu ľudskej existencie, ktorá je napriek všetkému neustále vrúcnym hľadaním, ale aj nudným a banálnym vajataním nad priepasťou všednosti.
Nie nadarmo sa spytuje Platonov svojej staronovej lásky Sofie: „Prečo si si vybrala tohto muža, čo nič nerobí, tohto niktoša, nulu?“
A podsúva nám tým aj Platonovove nazeranie na seba samého, na jeho narcistické presvedčenie, že práve on je ten jasnozrivý, čo má právo súdiť iných, len on je ten, čo vidí, vidiaci medzi slepými. A zároveň jeho zraňujúce sebahodnotenie, jeho pocity bezvýznamnosti a ničoty.
Michel Platonov v interpretácii Juraja Kemku, to nie je len veľká herecká príležitosť, ale aj jasne formulovaná Platonovova výzva k sebaspytovaniu, k permanentnému hľadaniu zmyslu, ktoré pramenia z hlbokej frustrácie. Kemka svojho Platonova stavia viac ľahtikársky a hráčsky, než mizantropicky či nebodaj mysticky. V jeho opileckých výstupoch, ale aj v jeho slabej odolnosti voči ženským výzvam (zvádza ho Anna Vojnická, ale aj Sofia či Mária Greko), čítame únik a slabosť voči priamym osloveniam, ktoré mu umožnia ukryť sa pred sebou a vlastnou frustráciou do chvíľkových dobrodružstiev, do ilúzií nových začiatkov, do sebapresvedčovania, že ešte nie je neskoro a možno začať odznova a inak.
Juraj Kemka je horliaci vyzývateľ, provokatér a zároveň večne sklamaný lúzer. Vie to o sebe, a práve preto je v permanentnej opozícii voči životu a svojmu okoliu.
Sebazničujúco sa správa k Platonovovi (sebe samému) tvrdiac na otázku Márie Greko: Čo vás bolí?, odvetí „Platonov!“, akoby sa vnímal v odcudzení, z diaľky, cudzími očami. Nie je to režisérov brechtovský pohľad z iného zorného uhla, ako by sa mohlo zazdať. Je to prekvapujúco ostrý vhľad autora do rozdvojenej mysle jeho postavy. Aj v tom je Čechov čoraz aktuálnejší. Ale ani ostatných Platonov z deštrukcie nevyníma. „Nikomu som nechcel ublížiť, a predsa som každému ubližoval…“, tvrdí sebaľútostivo.
Inscenácia nám predstaví ženy ako jednoznačne silnejšie bytosti. Anna v podaní Szidi Tobias drží pevne opraty v rukách. Nielen, že sa na mladú hrá, ale je evidentne plná energie. Inak je to so Sofiou, ktorú Rebeka Poláková stvárňuje v melancholickom tóne a podchvíľou (v závere) ako zanovité dieťa, ktoré chce dosiahnuť svoj cieľ. Má odísť s Platonovom, ale chápe, že z nového života nič nebude. Zviera svoje červené cestovné kufre ako akúsi korisť, ako rukolapný dôkaz o tom, že predsa len odcestujú a zmenia svoje životy, nájdu cieľ. Smrteľná guľka vypálená na Platonova je prekvapujúcim gestom od zdanlivo submisívnej partnerky, ktorú vedie už len zúfalstvo.
A zvláštna blúdiaca nymfa Mária Greko nie je v podaní Zuzany Konečnej len symbolom sexbomby (veď vojde na javisko s provokujúco odhalenými prsiami, vyzývavo skrytými za priesvitný tyl), ale aj znakom ženského intrigánstva, ktoré môže nadobudnúť obludné rozmery, ak sa ktosi urážlivo dotkne jej citlivých miest. Zuzana Konečná sa postupne stáva v Astorke jednou z výrazných predstaviteliek mladej hereckej generácie. Spolu s Rebekou Polákovou (Sofia) vytvárajú na javisku Korza ´90 nejednu zaujímavú postavu a obohacujú tak herecký register tohto divadla čoraz výraznejšie. Aj keď sa môže zdať, že v koncepcii režiséra Poláka to ženské postavy majú spravidla neľahké. Jeho zžieravá irónia a parodizácia žien aj v Platonovovi neraz vyvoláva naliehavé otázky nad dôvodom tohto pozoruhodného akcentu.
Režisér Roman Polák mieša svoj koktail smiechu, grotesky, karnevalizácie a tragiky v presne dávkovaných mierkach. Už od prvých momentov nám predstaví mužov ako slabochov mysliacich len na jedlo a pitie, alebo ako lúzrov, ktorí sa nemajú k činu. Chvíľami tárajú a chvíľami sa utápajú v sebaľútosti. Je to rovnako doktor Trileckij (L. Latinák) ako Platonov (J. Kemka), Prosper Glag v podaní M. Landla, ako aj Plukovník v interpretácii P. Šimuna či večne bezradný Vojnickij, ktorého M. Miezga necháva nahlúplo sledovať pomalé odcudzenie sa manželky Sofie /Poláková/ bez jediného gesta sebaobrany.
Podstata ich charakterov vyplýva už z čechovovskej pozorovateľskej diskrétnosti. Režisér však podčiarkuje všetky indispozície Čechovových postáv. Doktor je v podaní Latináka hlúpy a neochotný šašo, jeho otec Plukovník sa už od prvého vstupu na javisko predstaví ako opitý stratený starec) P. Šimun). O to zarážajúcejšie a zároveň výrečnejšie sú premeny tohto starca na Firsa (postava z Višňového sadu) či akéhosi autorského rezonéra, ktorý hodnotí zdevastované životy plné zúfalstva ako „trest Boží“. Do jeho úst režisér vkladá zdvihnutý prst mravného mementa v závere inscenácie: „Bože všemohúci!… Zanevrel na nás Hospodin. Stratil Boh trpezlivosť a zasiahol…“ Tento záverečný tón chce divákov upozorniť na to, že svet rútiaci sa do skazy sebazničenia nie je vo svojej podstate vedomým ľudským dielom, ale je len následkom nemohúcnosti a hlúposti egoizmu a sebastrednosti ľudských postojov vo svete „bez boha“.
Karnevalizácia, ktorou režisér obostrel neviazanú zábavu rozkošatenú ako príkru hru na schovávačku, kde každý každého podvádza v maske kohosi iného (koniec prvej časti), sa napokon premení na smetisko ľudských zlyhaní.
V záverečných scénach sa opitý, duchovne aj fyzicky celkom rozložený Platonov váľa na hŕbe zvyškov či odpadkov (šatstvo nahádzané na hŕbu), spíja sa do nemoty, kým racionálne mysliaci obchodníci, dnešní pragmatickí podnikatelia a zbohatlíci, rátajú svoju korisť.
Stalo sa: Hospodin stratil trpezlivosť. To nám predostrel v ostatnej svojej inscenácii stále provokujúci režisér Roman Polák. Jeho memento je výrečné aj pôsobivé.
Herecké výkony sú veľmi vyrovnané a prinášajú aj tentoraz mimoriadne dobrú hereckú prácu dokladajúcu zrelosť súboru, ktorý v sústredenom úsilí dokáže priniesť uspokojujúce herecké kreácie, ktorých vnútorným zmyslom je úsilie o vážnu výpoveď v groteskne-parodickom šate. Výtvarné riešenie z dielne Toma Cillera a vkusné kostýmy Karoly Cermak-Simákovej, ako aj hudba O. Rózsu podčiarkujú nový a svieži pohľad na Čechovovu skepsu.

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.