Tri hlasy/Tri spovede/Tri výpovede a iba Tri hriechy?

Vytlačiť

Dramaturgia: Katarína Cvečková
Scéna a kostýmy: Miroslav Král, Zuzana Hudáková
Visual effect VFX: Juraj Tomori
Réžia: Andrej Bednárik

Účinkujú:

Norbi: Pavol Šimun
Muž: Martin Kollár
Snaživý: Peter Tilajčík 

Premiéra: 27. november 2014, Štúdio 12

 

Druhou premiérou v sezóne 2014/2015 v rámci projektu Mliečne zuby je autorský projekt Andreja Bednárika s názvom Tri hlasy. Bednárik, ktorý je autorom dramatického textu aj režisérom inscenácie, je v oblasti divadla skôr poučeným divákom, profesionálne však laikom (je vyštudovaný právnik). Na svojom divadelnom debute však spolupracoval s talentovanými, aktívnymi študentmi z Vysokej školy múzických umení, poslucháčmi rôznych katedier. Dramaturgicky na koncepcii a jej realizácii spolupracovala študentka absolventského ročníka katedry Divadelných štúdií, Katarína Cvečková. Filozofický, historický, sociologický Bednárikov prehľad a jednoznačný cit pre divadlo prispeli ku kvalite dramatickej predlohy inscenácie, ktorá je aj jednoduchou a priamočiarou, aj hĺbavou. Tieto dva protipóly majú tendenciu osloviť široké publikum.

Bednárik v dramatickom texte pracoval s intertextualitou, všetky tri postavy citujú buď autorov (napríklad Diderot), alebo historické udalosti a naznačujú „teóriu večného návratu“. Dramatický text vo svojej štruktúre prepája tri monologické časti – tri hlasy mužov, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti, a ktorých spája drobná psychická porucha. Tá sa im však vymkla spod kontroly, a na jej základe konajú abnormálne, vyčleňujú sa z „normálnej“ časti komunity ľudí. Všetky tri postavy sa zverujú so svojím životným príbehom, v ktorom sa prostredníctvom rýchleho a jednoduchého skratu, prejavením svojej skutočnej podstaty, dostali do nezávideniahodnej situácie, museli čeliť odmietnutiu. Ako prvý informuje Norbi, bezdomovec, nasleduje súdny proces s Mužom, s vrahom a posledný hlas patrí Snaživému, ktorý sa nakoniec prejavuje ako agresor so sexuálnou deviáciou. Dramatický text Tri hlasy má však i problematickejšie body, ktoré v inscenácii aj vďaka hereckému konaniu priveľmi neškrípu. Jedným z nich je nazeranie na problémy iba z jedného uhla pohľadu, dominantne s negatívnym aspektom a ďalším je dramatická nevyváženosť príbehu postavy, ktorá najviac absentuje pri bezdomovcovi Norbim.     

V Bednárikovej réžii inscenácia Tri hlasy koniec koncov prezentuje tri herecké monodrámy, ktoré spája vystupňovanie psychických defektov charakterov, ich zlomyseľnosti. Postavy predstavujú študenti absolventského ročníka bábkarskej tvorby Peter Tilajčík ako Snaživý, Martin Kollár ako Muž a študent absolventského ročníka činoherného herectva Pavol Šimun ako Norbi. Všetci účinkujúci sú hercami s výrazným množstvom skúseností nielen zo školskej pôdy, ale aj z participovania v rôznorodých mimoškolských projektoch a v inscenáciách profesionálnych štátnych i nezávislých divadiel.      

Okrem témy spája monologické časti expozícia inscenácie, počas ktorej sa stretávajú všetci traja herci spoločne na javisku, pri melódii verklíka. Ten so svojimi depresívno-radostnými tónmi naznačuje atmosféru inscenácie a súčasne repetitívnosť osudov. Nasleduje prvá monodramatická časť v Šimunovom prevedení. Každý hlas vstupuje na javisko po krátkej projekcii maľby, ktorá je na projekčnom plátne minimalisticky rozanimovaná, čím akoby vstupovala do priestoru. Šimun, podobne ako aj Kollár a Tilajčík, sprítomňuje psychickú nevyváženosť svojej postavy prostredníctvom zrýchlenej reči, hektických gest a mimiky. Na javisko prichádza v bunde, ktorá je o pár čísel väčšia, výzorom identicky rekonštruuje bezdomovca. Každý z hercov má k dispozícii dominantný scénografický prvok – stolček na kajanie (Tri hlasy sú spoveďou), ktorý variuje podľa potrieb, a minimum rekvizít. Šimun na javisku sprítomňuje osud svojej postavy vo viacerých hereckých polohách. Vtipne, keď komentuje dôvod opustenia domova, respektíve skôr opustenia ženy, ktorá ho nútila nakupovať „vajcá“. Následne s najväčším odborným prehľadom opisuje svoje gastrointestinálne problémy s prepojením na Diderota, či prostredníctvom zmeny svetla a seba v priestore sprítomňuje dialóg so sebou samým. Pôvod psychickej poruchy všetkých troch postáv tkvie v rodine. Norbi spomína v intímnej zmene svetla, v láskavej atmosfére na svoju matku, čoho kontrastom je jeho vzťah k žene. Počas monológu bezdomovca pracuje Šimun s celým priestorom, neupriamuje sa iba na stred, v ktorom je umiestnený stolček. Svoj monológ však uzatvára cez konanie príznačné pre žobrákov, cez predaj časopisu Nota Bene, predstavuje osudy ľudí bez domova, čo nakoniec pôsobí ako citový atak na diváka.

Po krátkom rozanimovanom obraze nastupuje na scénu Martin Kollár ako Muž. Ani tak nenastupuje, ako skôr vpadne s jablkom v ústach. Životná spoveď Muža prebieha na súdnom procese, ktorý sa končí pre postavu tragicky – uložením hlavy na priestor pre modlenie (v tomto prípade popravisko), očakávajúc ortieľ smrti. Spoveď, ktorú transportuje k divákom Kollár, je príbehom, s ktorým sa dokáže stotožniť väčšina mužov. Keď sa z ich láskavej partnerky stane neúnosná halda slov, je ich jediným vykúpením predstava večného umlčania „papule“. Muž v Kollárovom podaní hriech zabitia vykonal, v paranoickej predstave, že je prenasledovaný manželkiným táraním, na neznámej žene. Kollár konečné šialenstvo postavy, ktoré súvisí so strachom zo smrti, znázorňuje realisticky emotívne vypätými prechodmi zo smiechu do plaču. Ani Kollárovej postave nechýba v monologickom prehovore zovšeobecňujúci komentár k stavu spoločnosti.

Inscenáciu Tri hlasy uzatvára monológ – monodráma Petra Tilajčíka, ktorý predstavuje postavu s adjektívom Snaživý. Prívlastok a pomenovanie postavy má pôvod v rodinnej prezývke, čo je základom finálneho, až agresívneho správania, deformácie psychiky postavy. Charakter Snaživého je v konečnom dôsledku najkrutejší, v úvode však najkomickejší a najzbožnejší. Expozícia Tilajčíkovho monológu predstavuje sprítomnenie detskej minulosti prostredníctvom detskej modlitbičky, vykonanej na kľačadle. Tilajčíkov kostým pôsobí z trojice najelegantnejšie, a súčasne najviac historizujúco. Už samotný kostým symbolizuje konvenčnosť názorov famílie (je možné ju vnímať nielen v rámci domácnosti, ale v širších rozmeroch dediny, cirkvi, spoločenstva), ktorá najvýraznejšie ovplyvňuje dospievajúcu psyché. Prekvapivo pôsobí následné pomalé naťahovanie ženských kokteilových rukavičiek, ktoré je pre Tilajčíkovu postavu prirodzenejšie. Príbeh Snaživého je uzavretý v obručiach rodiny, ktorá zatracuje jeho brata kvôli homosexualite a označuje ju ako vrodenú chorobu. Tilajčík tragédiu svojej postavy najvýraznejšie vykresľuje v kontraste desivosti, násilnosti s humorom a vtipom. Jeho monologická časť reflektuje kresťanskú domácnosť, v ktorej je prísne zakázané čo i len vyjadrovať sa vulgárne a prikázané je žiť výlučne v rámcoch cirkevných cností. Svoj príbeh vo svete zlomyseľnosti Tilajčík končí zmĺknutím všetkých troch hlasov, troch spovedí a výpovedí inscenácie. 

Inscenácia Tri hlasy je v rámci projektu Mliečne zuby ojedinelou. Na základe skúseností z predošlých ročníkov by sa dalo predpokladať, že inscenácia autora, ktorý sa divadlu profesionálne nevenuje, bude veľmi ochotnícka, bez razantnej výpovede, v slabom hereckom predvedení. V prípade Troch hlasov však ide o ucelenú autorskú výpoveď s jasným názorom, ktorý hodnotí hriechy spoločnosti, a s hereckou drobnokresbou charakterov.

Publikované online: 9.7.2015

Sandra Polovková

Sandra Polovková je absolventkou teórie a kritiky divadelného umenia na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. Popri štúdiu na strednej škole (Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca) absolvovala dvojmesačnú redakčnú prax v Podtatranských novinách, publikovala články v regionálnych novinách, odborných periodikách a portáloch. Ako produkčná spolupracovala so Slávou Daubnerovou (2012-2013), s Divadlom Pôtoň (2013-2015). Režijne spracovala inscenácie: Psychóza 4.48 (VŠMU, 2012), Fabula Rasa (Divadlo Pôtoň, 2013), Lab.oratórium sexuality (Divadlo NoMantinels / A4 - priestor pre  súčasnú kultúru, 2014). Pracovala v Národnom osvetovom centre (2015-2017), kde pôsobila ako projektová manažérka festivalu Scénická žatva, koordinovala a lektorovala literárne aktivity. Aktuálne spolupracuje s Divadlom SkRAT, A4 - priestorom súčasnej kultúry a od roku 2016 riadi organizáciu Post bellum SK.