Tradičná rozprávka s originálnou príchuťou

Vytlačiť

Dramatizácia: Ondrej Spišák a Veronika Gabčíková
Réžia: Ondrej Spišák
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna, kostýmy a bábky: Karel Czech
Hudba: Eugen Gnoth
Hrajú: Danica Hudáková, Rudo Kratochvíl, Milan Vojtela 

Premiéra: 30. marec 2014 o 17.00 v Študovni SDKS v Nitre

 

Inscenovať všeobecne známe rozprávky so sebou vždy prináša určité výhody i nevýhody. Na jednej strane, deti tieto rozprávky dobre poznajú, a preto si tvorcovia ľahšie získajú ich pozornosť, no na druhej strane môžu práve vďaka tomu po chvíli ich záujem stratiť. Aj preto sa väčšinou divadlá snažia prinášať rôzne nadstavby, aktualizácie, či radikálnejšie prepisy – i to však môže byť na škodu. Tvorcom zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa väčšinou darí odhadnúť tú pravú mieru ozvláštnenia – obsah násilne neupravujú, v texte skôr zvýraznia konkrétny motív, ktorý je doplnený o originálnu formálnu a výtvarnú stránku. To bol aj prípad inscenácie pre deti od troch rokov – Janko a Marienka, v réžii súčasného riaditeľa divadla Ondreja Spišáka.

Príbeh o dvoch deťoch, perníkovej chalúpke a ježibabe režisér s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou rozšírili o ďalšiu líniu postáv: o bratov Grimmovcov a Dorotku Grimmovú, ktorí s deťmi počas predstavenia komunikujú a zároveň dozerajú na celý príbeh. Inscenácia začína tým, že Jacob Grimm (Rudo Kratochvíl) čaká na svojho brata aj s bratovou ženou Dorotkou (Danica Hudáková), pretože Wilhelm (Milan Vojtela) im má priniesť z ďalekých ciest novú rozprávku. Po jeho príchode sa v marionetovom divadielku začína rozohrávať príbeh sestričky a bračeka, ktorí spolu s otcom a macochou žijú v skromnej chalúpke na kraji lesa. Všade však vládne chudoba a hlad, a tak jedného večera zákerná macocha nahovorí otecka, aby Janka a Marienku zaniesli hlboko do lesa a nechali tam. Janko si to však vypočuje a poistí sa – cestou do lesa porozkladá po cestičke biele kremienky, ktoré v noci svietia a pomôžu im nájsť cestu späť domov. Druhýkrát, keď ich nechajú v lese, už domov netrafia. Biely vtáčik im ukáže smer a oni sa dostávajú k perníkovej chalúpke. Tam, ako inak, nachádzajú aj ježibabu – Janka zavrie do chlievika a vykrmuje ho, zatiaľ čo Marienka musí robiť domáce práce. Ako sa na rozprávku patrí – dobro zvíťazí a súrodenci sa nielenže zachránia, ale z ježibabinho brlohu prinesú domov aj šperky a drahé kamene. I otecko sa umúdri, macochu vyženie a všetci si spolu naďalej šťastne žijú. A bratia Grimmovci spolu s Dorotkou napokon inscenáciu ukončia veselou pesničkou. Dramatizácia (Ondrej Spišák a Veronika Gabčíková) teda stojí na dvoch pilieroch – na postavách rozprávačov, bratov Grimmovcov a Dorotky, ktorí udržujú pozornosť divákov aj prostredníctvom interakcie; a zároveň na samotnej rozprávke, ktorá je veľmi šikovne a s humorom prepísaná do dynamických dialógov so slovnou zásobou zrozumiteľnou aj najmenšiemu divákovi.

Samotná inscenácia sa tentoraz neodohráva vo veľkej sále, ale v komornom priestore Študovne (alebo na striedačku v Štúdiu Tatra) – čo tiež napomáha k väčšej a plynulejšej interakcii s najmenším detským divákom. Tu na javisku stojí veľké marionetové divadlo s bábkami (pôvodné divadielko z rozprávky Zlatovláska, ktoré navrhol Ivan Hudák), ktoré je v centre divákovej pozornosti. Herci však popritom šikovne využívajú i priestory mimo neho, alebo často dokonca vstupujú medzi deti do improvizovaného hľadiska – v Študovni deti sedia na vankúšoch (dospelí diváci sedia po bokoch na stoličkách). Atmosféru celého predstavenia spríjemňuje aj prostredie Študovne, ktorého steny tvoria maľby z pôvodnej podlahy Starého divadla. Samotné marionetové divadielko teda tvorí centrálnu časť scénografie (Karel Czech) – rekvizity v ňom sú jednoduché (prispôsobené na rýchle zmeny prostredí) a zároveň originálne. Skromná chalúpka Janka a Marienky má napríklad namiesto komína lievik, drevená posteľ v domčeku po odstránení perinky dobre funguje aj ako stôl a stromy v lese sú vyrobené zo skutočných drevených konárov. Perníková chalúpka zasa nie je typickým domčekom z medovníkov – štýlovo pripomína skôr chalúpku detí, akurát oproti ich ošumelému príbytku je až bielo čistá a honosná. Základnými materiálmi, ktoré sa v scéne opakujú, sú drevo a plexisklo. Domček má okrúhle okienko – ktoré potom vidíme znova na plexiskle (akoby z druhej – vnútornej strany), keď na malej scéne prebiehajú scény z interiéru chalúpky.

Marionetové bábky (Karel Czech), ktoré herci využívajú počas ústredného príbehu Janka a Marienky, vyzerajú ako drevené bábiky, s ktorými sa deti bežne hrávajú – čím sa tvorcovia zároveň približujú detskému svetu a chápaniu najmenších. Janko, Marienka, ich otec drevorubač, macocha i ježibaba sú vyrobení na podobnom princípe – biele oválne telíčka, s bielymi hlavičkami, pričom namiesto ručičiek majú bábky drevené guľôčky na motúzikoch. Každá bábka je zároveň príznačne dotvorená: Marienka má šatôčky, Janko má gombíčky a motýlika, otec vďaka huňatej čiapke vyzerá ako skutočný drevorubač a macocha má obrovský oranžový účes a tváričku namaľovanú v nesympatickom úškľabku. Ježibaba má zasa namaľovanú vráskavú až strašidelne pôsobiacu tvár a telo má pokryté chlpatou kožušinou.

Danica Hudáková, Rudo Kratochvíl a Milan Vojtela sa na jednej strane striedajú v úlohách bábok, na strane druhej vystupujú ako postavy Grimmovcov – Dorotka, Jacob a Wilhelm. To dotvárajú aj ich kostýmy (Karel Czech), ktoré pripomínajú bavorské prostredie. Dorotka má bielu blúzku, červenú vestičku a dlhú šedú sukňu s vysokým pásom; Jacob má nohavice, vestu, modrú košeľu a na krku tmavomodrú mašľu; Wilhelm má pásikavé tričko, hnedú vestu, nohavice, vysoké čižmy a na hlave čiapku so šiltom. Transformácie do viacerých postáv herci zvládajú s prehľadom, popritom zároveň hravo vyrábajú aj rôzne divadelné efekty (zvukové či vizuálne). Dôležité je však upozorniť najmä na to, že títo herci veľmi dobre ovládajú prácu s detským divákom a majú zmysel pre improvizáciu – čo sa prejavuje aj na častej interakcii s publikom. Detského diváka nielenže zaujmú na celú dĺžku predstavenia, ale hravo ho dokážu kedykoľvek rozosmiať, či prekvapiť.

Nielen herci, ale i samotný režisér so scénografom veľmi účelovo počas celej inscenácie pracujú s detskou imagináciou – na čo okrem marionetového divadielka využívajú i rôzne divadelné efekty. Napríklad spomínané kremienky, vďaka ktorým súrodenci prvýkrát nájdu cestu domov, tvoria malé svietiace predmety. Podobne je to aj v prípade nočnej oblohy, ktorú vytvorili prostredníctvom svietenia a spomínaných malých svietiacich predmetov. Celý priestor je tak posiaty malými svetelnými bodkami, pričom herci deti presvedčia, že sa môžu týchto hviezdičiek aj dotknúť – tým, že sa sami dotknú svetelného bodu a v ruke sa im vzápätí objaví skutočná svietiaca guľôčka. Vzápätí to opakujú všetky deti. K takýmto imaginatívnym i atmosférotvorným efektom patrí aj hudba, ktorá je v inscenácii tvorená dvomi rôznymi spôsobmi – raz prichádza z reproduktorov ako kulisa k príbehu, inokedy je to hudba, ktorú herci vytvárajú priamo na javisku prostredníctvom rôznych hudobných (i nehudobných) nástrojov. V tomto prípade sa však dá konštatovať, že hudba z reproduktorov slúži iba na ilustráciu a dotvorenie atmosféry a je skôr zbytočným duplikovaním, resp. len hudobnou kulisou, ktorú si divák ani veľmi nevšimne. Na rozdiel od toho, hudobné výstupy hercov sú oveľa zaujímavejšie a diváci ich môžu vnímať nielen akusticky, ale aj vizuálne. Či už sú to hudobné efekty ako využitie rapkáča na znak škvŕkania v bruchu, či napodobovanie zvukov sekania sekery, alebo sú to spievané pesničky, ktoré sa nachádzajú najmä v druhej časti inscenácie (o kačičke, ktorá deti prenesie cez vodu, alebo o ježibabe...). Detský divák si ich skôr všimne a zapamätá – na čom má zásluhu aj autor hudby, ktorým je už tradične Eugen Gnoth.

Čo sa týka divadelných efektov, Staré divadlo zrejme chce ísť s dobou, a možno práve preto režisér v inscenácii uplatnil aj prácu s novými médiami – presnejšie s videoprojekciou. Tá sa objavila už v predošlej sezóne v rozprávke Tri prasiatka (v réžii mladšieho Šimona Spišáka), v ktorej však mala o niečo opodstatnenejší charakter, keďže tam tvorilo projekčné plátno pomyselnú televíznu obrazovku, na ktorej prasiatka sledovali prenos Televíznych novín. V Jankovi a Marienke videoprojekciu režisér využil dvomi rôznymi spôsobmi, na dva odlišné účely. V prvom prípade je videoprojekcia použitá na dokreslenie atmosféry, alebo na zmenu prostredia – keď sú Janko a Marienka v noci v lese, na plátne za bábkami sa premieta reálny mesiac. Alebo keď deti opúšťajú svoj domček, na plátne vidia jeho projekciu, v ktorej sa im domček vzďaľuje. Druhý spôsob využitia videoprojekcie je už viac interaktívny – keď sa deti stratia v lese, postavy bratov Grimmovcov spolu s Dorotkou sa im snažia pomôcť. Po jednom herci odchádzajú z javiska za marionetové divadielko a vzápätí sa objavujú zmenšení na plátne – čím režisér vytvoril efekt, akoby postavy Grimmovcov vstúpili do marionetového divadla a stali sa súčasťou sveta rozprávky.

Janko a Marienka je teda multimediálna inscenácia, avšak celkom dobre by rozprávka fungovala aj bez využitia nových médií. Tie naopak miestami pôsobia nekoherentne s klasickými inscenačnými prostriedkami – najmä s prostredím marionetového divadielka. Zároveň videoprojekcia nepodporuje tak výrazne imaginatívnosť detského diváka (s výnimkou vstúpenia hercov do plátna, ktoré pôsobí naozaj hravo a originálne), ako je to napríklad pri tieňohre, ktorá je v inscenácii oveľa vhodnejšie využitým inscenačným prostriedkom. Napríklad v scéne, keď ježibaba kontroluje Jankov prst – za bielym plátnom sa objaví malý tieň Jankovej bábky v chlieviku a veľký tieň herca prezlečeného za ježibabu, ktorý pôsobí o to strašidelnejšie.

Dôležitou súčasťou inscenácie bolo šikovné a rýchle striedanie rôznych atmosfér, ktoré boli väčšinou vybudované na poctivých základoch – či už to bolo prostredníctvom hudby, premysleného svietenia (ktoré nemalo dopad len na javisko, ale bolo súčasťou celého priestoru) a ďalších efektov, či vďaka trojici hercov. Diváci mali raz pocit, že sa nachádzajú uprostred čarovnej noci v lese, či neskôr v strašidelnej chalúpke u ježibaby, alebo sa tešili z vrúcneho stretnutia detí s otcom. Práve tieto prvky ozvláštňovali generálne známu rozprávku a dokázali zaujať naplno pozornosť i fantáziu vekovo rôznych detí. Inscenácia pre deti od troch rokov Janko a Marienka v Starom divadle Karola Spišáka teda znova odzrkadľuje originálny prístup tvorivého tímu i hereckého súboru nitrianskeho divadla k detskému divákovi. Klasická rozprávka o víťazstve dobra nad zlom je v tomto prípade zároveň obohatená aj o ďalšie posolstvá, ktoré tvorcovia dokázali pretlmočiť spôsobom blízkym a pochopiteľným aj pre najmenších škôlkarov. Nitrianska obdoba Janka a Marienky ukazuje, ako múdrosťou a šikovnosťou dokážu deti premôcť zlú ježibabu a ako im ich vzájomná láska pomáha spojiť rodinu a vydržať i v ťažkých časoch chudoby. Inscenácia je vhodná nielen pre škôlkarov, ale pre všetkých, ktorí majú radi rozprávky a tradičné bábkové divadlo – samozrejme s originálnou príchuťou!

Publikované online: 7.6.2015

Katarína Cvečková

Katarína Cvečková je divadelná kritička. Absolventka Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení (odbor teória a kritika divadelného umenia). Pracovala v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav Bratislava. Je spoluzakladateľkou kultúrneho spolku MLOKi a redaktorkou internetového magazínu o divadle a kultúre mloki.sk. Okrem týchto dvoch platforiem pravidelne prispieva do ďalších médií (Taneční zóna, Tanec, Salto, Pravda a i.) a spolupodieľa sa na tvorbe relácie Divadelný zápisník pre Rádio Devín RTVS. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriava na prieniky medzi divadlom, performanciou a tancom na súčasnej slovenskej scény. Posledné roky sa venuje aj výberu inscenácií pre divadelné festivaly (Nová dráma a Dotyky a spojenia) a sporadicky divadelnej dramaturgii.