Tradičná i moderná rozprávka o Mrázikovi

Vytlačiť

Preklad, úprava, réžia: Svetozár Sprušanský
Texty piesní: Ján Štrasser
Hudba: Nikolaj Budaškin, Július Selčan, ľudové motívy
Choreografia: Tomáš Krivošík
Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
1. a 2. premiéra 14. a 15. novembra 2008

Divadlo Nová scéna prinieslo v závere tohto roka na svoje javisko rozprávkovú divadelnú inscenáciu Mrázik. Nasadenie tohto titulu je z dramaturgického hľadiska logické, veď s príchodom zimy sa blížia na celom Slovensku obľúbené a tradične udržiavané sviatky či zvyklosti ako napr. Sv. Mikuláš alebo Vianoce a s nimi spojené rôzne akcie pre deti. Reflektujúc tento fakt, v spojení s ponukou atraktívneho a populárneho, známeho titulu pre detského diváka, otvára Nová scéna tomuto divákovi dvere svojho divadla priam dokorán. Nasadenie inscenácie do repertoáru môžeme vnímať ako premyslený ťah dramaturgie a produkcie, ale zároveň aj ako veľmi šťastnú voľbu. Prečo? Dôvodov je hneď niekoľko. Po prvé, asi ťažko by sa našiel iný, adekvátnejší či rovnocenný titul z hľadiska prístupnosti a známosti tejto ruskej rozprávky; po druhé, Mrázik zo žánrového hľadiska spĺňa atribúty inscenácie „muzikálového“ alebo skôr pesničkového typu, čo zodpovedá zameraniu Novej scény v tejto sezóne; po tretie, nejde o rozprávku len pre najmenších divákov a ich rodičov, čím sa okruh potenciálneho obecenstva značne rozširuje a po štvrté, napriek tomu, že v Mrázikovi nenájdeme priame odvolávanie sa na Vianoce, Mikuláša či Santa Clausa (ktorý je v ostatnom čase často účelovo, umelo na rôzne spôsoby de-formovaný a servírovaný televíziou, ale bohužiaľ aj divadlom), spája sa nám automaticky táto rozprávka s časom Vianoc, avšak bez lacných klišé a vypočítavosti, ktorá nemá s divadelným umením nič spoločné.
Novoscénická inscenácia je inšpirovaná rovnomennou slávnou ruskou filmovou rozprávkou (scenár – Nikolaj Robertovič Erdman, réžia – Alexander Arturovič Rou), ktorú už roky, rok čo rok môžeme vidieť vo vianočnom programe tej či onej televízie. Na tomto mieste treba podotknúť, že Mrázik nezožal úspech len u bežného filmového diváka, hoci aj ten ocenil jeho humor, avantgardnú a rafinovane vymyslenú výtvarnú stránku, vynikajúce herecké výkony a piesne, ktoré, dá sa povedať, zľudoveli. Film Mrázik získal v roku 1965 Hlavnú cenu Leva svätého Marka na MFF v Benátkach a je známy po celom svete (vznikla podľa neho aj ľadová revue a dokonca i počítačová hra). Jeho popularita teda nepochádza z návyku alebo nanútenia pozerať tvorbu vtedy politicky spriaznenej krajiny, ale predovšetkým z nadčasových umeleckých kvalít všetkých filmových zložiek. Divadelný tvorivý tím nemal ľahkú úlohu, ak sa podujal stvárniť kultovú mrázikovskú tému, ktorá je, zdá sa, akoby večne živá. Kopírovanie by určite nestačilo, vynechávanie alebo prílišná inovácia by zas mohli viesť ku sklamaniu či pocitu oklamania divákov. Navyše v oboch prípadoch hrozí to známe porovnávanie s originálom. Nie je ľahké vyrovnať sa a už vôbec nie predstihnúť rokmi preverenú pútavosť a kvalitu. Napriek tomu, tento divadelný Mrázik je tradičný aj iný zároveň.
Divadelní tvorcovia neostali filmovej predlohe príliš dlžní. Ponúkajú jemne upravený, jednoduchý pútavý príbeh, jasne rozlíšené kladné a záporné postavy (ktoré však na rozdiel od tých filmových, ktoré dostali len to, čo si zaslúžili, dostávajú v závere hry novú šancu), šteklivý humor, melodické piesne s ľahko zapamätateľnými refrénmi, v neposlednom rade bohatú a výtvarne nápaditú scénografiu, pôsobivé, elegantné, pestrofarebné kostýmy a samozrejme happyend. Inscenácia je určená predovšetkým detskému divákovi, ale svojim vtipom a kvalitnými hereckými výkonmi si získa aj dospelého diváka.
Režisér, Svetozár Sprušanský dodržal rámec klasickej rozprávky, kde dobro víťazí nad zlom, láska a krása nad zlobou a závisťou. To je veľmi dôležitým faktom, najmä ak uznáme, že rozprávka by mala okrem estetickej funkcie plniť aj funkciu eticko-vzdelávaciu a mala by podporovať rozvoj imaginácie. Ponúknuť klasické rozprávkové atribúty, bez prvoplánového zosmiešňovania a karikovania rozprávkových hrdinov dnes vôbec nie je bežné. A pri Mrázikovi je hranica na skĺznutie do roviny frašky veľmi tenká. Našťastie, nestalo sa tak. Preto môže byť Mrázik v Sprušanského úprave a réžii vítaným protipólom na trhu súčasných príbehov pre deti. Protipólom, ktorý ponúka tradičné hodnoty, vedie pozornosť k rozoznávaniu nadčasových ľudských hodnôt a kladných vlastností - teda cností (ako napr. láska, dobrota, priateľská pomoc, ale i potláčanie pýchy). Na druhej strane, bez vyzdvihovania a vysúvania do popredia, prezentuje aj negatívne javy a charakterové črty „rozprávkových“ hrdinov. Skrátka, nie vždy sa podarí inscenovať rozprávku na klasický spôsob bez toho, aby nebola nudná alebo sa neblížila k banalite. Novoscénický Mrázik je však dôkazom, že je to možné. Je možné inscenovať takýto žáner s vysokou mierou invencie, vtipu a nevyprázdniť pritom rozprávkový príbeh na holú schému.
Ocitáme sa v ďalekej zimnej krajine, v ktorej sa ešte stále dejú zázraky a ožívajú čarovné bytosti. Nechýba milá starenka rozprávačka v podaní Evy Rysovej, ktorá nám rozpovie príbeh o láskavej sirote Nastenke (Karin Olasová), jej zlej macoche (Jana Valocká), lenivej sestre Marfe, ktorá lúska orechy vlastnými zubami (Andrea Kiráľová/Eva Sakálová), pyšnom krásavcovi Ivanovi (Róbert Halák/Radomír Milič), ktorý musí dobrými skutkami premôcť svoju pýchu, a tak si získať srdce i ruku Nastenky. Samozrejme, čo by to bolo za Mrázika, keby v ňom chýbal šedivý deduško Mrázik s dlhou bielou bradou (Ivan Letko), zázračným žezlom, v ktorom sa skrýva pani zima, jeho prepychový palác a rýchle sane. Nechýba ani Baba Jaga v chalúpke na stračej nôžke (Marcel Ochránek), verný psík Ťapko (Přemysl Boublík), kohút, čo hlási svitanie (Pavol Plevčík), premena Ivana na medveďa a šupnutie Baby Jagy do pece priamo pred očami divákov, trpaslík Hríbik (Erik Peťovský/Gabriel Tóth), ktorý učí Ivana pokore, hlúpy pytač (Pavol Plevčík) a jeho matka (Lucia Vráblicová, a to povestné: „Je ti teplo dievčička, teplo?“ či „Vyrástla štíhla jedlička, už čas nad ňou letí.“
V Sprušanského „divadelnom príbehu“ už nevystupuje postava starčeka – Nastenkinho otca, toho upravovateľ textu a režisér v jednej osobe nechal umrieť, čím vlastne posilnil nešťastie Nastenkinho osudu v začiatku príbehu a zároveň tak vyvážil pôsobenie rozprávkových opozícií dobra a zla, ktoré sa z filmu nedali preniesť na javisko. Režisér vybral z príbehu tie najzaujímavejšie časti, ktoré sa na javisku dali predviesť, a to takým spôsobom, že sa mu podarilo udržať napätie i dej pokope s logickou kauzalitou na seba naviazaných situácií. Do jednotlivých častí deja vkusne a funkčne vsunul pesničky a tanečné choreografie, ktoré sa viazali na dej, posúvali ho, nepôsobili ako retardačný ani dekoračný činiteľ. Naopak, ozrejmovali dôležitosť dejovej udalosti alebo postavy a zároveň sa v niektorých prípadoch podarilo vniesť na javisko piesňou alebo pohybom skrytú emóciu danej časti príbehu a náladu postáv.
Inscenácia je popretkávaná nápaditými tanečnými choreografiami a pesničkami ladenými v duchu melódií klasických ruských ľudových piesní. Texty Jána Štrassera sú moderné, poetické, no zároveň obsahujú minipríbeh, cez ktorý sú vyzdvihnuté nadčasové ľudské hodnoty. Výraznou zložkou inscenácie je scénografia a kostýmy, všetko v duchu ruskej ľudovej tvorby. Kostýmy sú pútavé, pestrofarebné a bohato zdobené. Ženské postavy obliekli do dlhých šiat s výšivkami a zdobeným lemovaním, vo vlasoch zapletených do dlhého vrkoča nechýbala veľká ozdobná čelenka, vyšívaná alebo vykladaná trblietkami a kamienkami. Mužským kostýmom dominovali vysoké červené čižmy, košeľa s ozdobným lemovaním, v páse previazaná šnúrkou. Najefektnejšie boli kostýmy Nastiných a Ivanových svadobných šiat priam v prepychovom štýle a samozrejme kostým Mrázika s dlhým teplým kožuchom, všetko v striebornom prevedení. Do moderných, lesklých strieborných lyžiarskych trikotov obliekli aj lyžiarov ako Mrázikových zimných pomocníkov. Strieborná bola teda nositeľom znaku zimy. Baba Jaga v čiernom ladení nosila chalúpku zavesenú na svojich pleciach, čím sa umožnilo jej dynamické otáčanie k lesu a k Ivanovi, keďže nebola potrebná nijaká technika, len hercove nohy. Kostýmy zároveň dodržiavajú zásadu charakterizácie postáv prostredníctvom oblečenia, čím uľahčujú orientáciu v príbehu aj tým najmenším divákom. Scénografia využila niekoľko vtipných invenčných prvkov ako kontrast voči realisticky poňatej úvodnej scéne (drevená stavba domov i plotu, drevený peň, ktorý Nastenka musí polievať vodou) aj voči „ľudovo poňatej“ kostýmovej zložke inscenácie (ide napr. o svietiacu blikajúcu loptu plniacu funkciu veštiacej gule, oddiel lyžiarov v striebornom evokujúci zimnú atmosféru). Hoci využila sane na kolieskach a miesto snehu sa po javisku valila suchá para, stredová točňa v tvare veľkého strieborného stromu, ktorý sa pootočením zmenil na Mrázikov zimný palác bola vynikajúcim nápadom. Týmto spôsobom sa nielen upútala divácka pozornosť, ale zároveň možno takto deti naučiť vnímať divadelný znak ako nositeľa zástupného významu, teda umožňuje to vnímať umelecké obsahy v ich fantazijnej a imaginárnej rovine.
Herci poňali stvárnenie postáv s veľkou mierou nadsázky a ľahkej irónie. Využili pomerne jednoduchý a naivný príbeh na to, aby doň vniesli vkusnými hyperbolizovanými gestami, štylizovanou mimikou a rečovým prejavom ľahkosť. Po speváckej stránke sú vynikajúco disponovaní, komunikujú s obecenstvom a do hry sa snažia zapojiť aj detských divákov.
Róbert Halák v postave Ivana uplatnil najmä perfektnú štylizáciu do polohy ľahkej irónie (miestami sa zdalo, že až sebairónie). Pyšného krásavca stvárnil s odstupom, akoby na postavu nahliadal zvonka. Presná intonácia, cit pre význam pauzy, „nadutá“ mimika líc a úst a široké gestá rúk sa stali reprezentantmi samoľúbosti. Karin Olasová v postave Nastenky sa štylizovala do roviny dobručkej prostoty, ale udržala mieru únosnosti medzi hlúpou naivitou a nevinnou čistotou. Jej hlavným výrazovým prostriedkom bol hlas, resp. tón hlasu, ktorý okrem zámerného naivného ladenia prezrádzal, že táto hyperbolizácia bola v niektorých miestach volená ako komický efekt. Halák a Olasová si vymysleli ako akt vyznania lásky výrazné gesto – pri vyslovovaní svojich mien si k sebe najprv prisunuli od lakťov zdvihnuté ruky, ku ktorým vzápätí prisunuli aj doširoka usmiate tváre. Vkusné gesto, ktoré sa nevysmieva, ale pohráva. Marfa v podaní Andrey Kiráľovej bola hrubá hlasom, neokrôchaná v pohyboch a neustále sa primitívne rehotala a doširoka otvárala veľké ústa, či špúlila pery. Miestami bola možno až prehnane afektovaná, no mieru afektu si v podstate udržala v rovnakej hladine po celý čas. Úsmevný výjav rýchleho lúskania orechov (teraz však našťastie len arašidových) ukončila vtipným explicitne predvedeným utretím arašidových chĺpkov z jazyka. Marcel Ochránek ako Baba Jaga zaujal. Vynikajúco zamaskovaný, so zmeneným hlasom a zdravou mierou rečového afektovania, zhrbeným postojom a „škerivou“ mimikou predviedol herecky snáď najkvalitnejší výkon v tejto inscenácii. S postavou sa pohrával, stvárnil ju s ľahkosťou a šarmom negatívneho hrdinu. Hríbik Erika Peťovského vyskakoval rozkročiac nohy vo vzduchu jedna radosť, trochu rušivá bola jeho hlasová štylizácia do roviny maznavého prejavu. Zato macocha v podaní Jany Valockej bola rázna, presvedčivá v pohybovom aj hovorenom prejave, dynamická a ako jediná z hercov nevyužila pri hyperbolizovaní svojej postavy nijaký umelý rečový afekt, skôr sa pohrávala s možnosťami melodiky reči. Mrázik Ivana Letka bol neštylizovaný, možno povedať civilný a spolu s Rozprávačkou Evy Rysovej reprezentoval rovinu stareckej múdrosti a skúsenosti, ktorej by hyperbolizácia v akomkoľvek zmysle slova naozaj nepristala.
Všetko dokopy tvorí veľmi milý a vábivý inscenačný tvar, ktorý očarí tak svojou výtvarnou veľkoleposťou, ako aj hudobnou a tanečnou zložkou. Medzi najpozitívnejší vklad inscenácie však nesporne patrí schopnosť režiséra a hercov pracovať so žánrom rozprávky tak, aby zohľadnili vekovú skupinu, pre ktorú je určená a zároveň sa vyhli podceneniu detského diváka - jeho inteligencie či predstavivosti.

Publikované online: 14.11.2008

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).