TOPORNÁ SNAHA O ĽAHKÚ MÚZU

Vytlačiť

Réžia K. Vosátko, dramaturgia Ľ. Feldek, hudba M. Kaščák, texty piesní V. Klimáček, korepetície Ľ. Dolný, scéna P. Janků, autor kresieb J. Danglár, kostýmy S. Vachálková, choreografia M. Kereš, hrajú M. Majeský, M. Greksa a.h. / R. Féder a.h., Z. Šebová a. h. / A. Karnasová a.h., S. Heribanová - Halčáková a. h. / G Škrabáková a. h., L. Vráblicová / B. Mišíková a. h., K. Čálik, M. Labuda ml., Š. Kožka, R. Halák, V. Horján a. h., D. Heriban a.h., T. Horváth a.h., tanečný súbor NS.
Premiéra: 21. apríl 2007, Divadlo Nová scéna Bratislava

Ak chceme podrobnejšie posúdiť prínos najnovšieho príspevku Novej scény pre hľadanie súčasnej podoby slovenského hudobno-zábavného divadla, nezaškodí stručne pripomenúť niektoré základné limity tohto divadelného druhu v celej našej divadelnej kultúre.

Jedným z neuralgických bodov nášho divadla je už vyše sedemdesiat rokov práve hudobno-zábavné divadlo. Za drašarovských čias repertoárového boomu operety mnohým prekážala nižšia literárna, či myšlienková hodnota libriet. V päťdesiatych rokoch sa zasa opereta považovala za ideového nepriateľa. No pri pokusoch o „socialistickú“ podobu tohto druhu zábavy pre širšie divácke vrstvy sa estéti ponad naivitu aj nových opusov blahosklonne povznášali.

Nástup muzikálov začiatkom 60. rokov (Keď je v Ríme nedeľa), predovšetkým vďaka umnej dramaturgickej politike Spevohry Novej scény a neskôr aj spevohry Divadla Jonáša Záborského načas hudobno-dramatické divadlo rehabilitoval. Navyše, tieto muzikály si našli aj zdatných inscenátorov. My Fair Lady, Hello Dolly, Fidlikant na streche, Muž z La Mancha, a do istej miery aj West Side Story na Novej scéne či Music Man, Ľudia-láska-ulica, V Ríme na Fóre v DJZ Prešov, priniesli hodnoty, porovnateľné s ostatnou divadelnou produkciou väčšiny našich činoherných divadiel.

Kultúrna politika normalizačného obdobia sedemdesiatych rokov originálny muzikál západnej proveniencie opäť načas zatratila a k slovu sa dostali muzikálové ponášky spriatelených socialistických krajín. Svadbu Krečinského, či Červenú karavánu spomeňme ako príklady toho lepšieho... Vďaka Karolovi L. Zacharovi a Michalovi Dočolomanskému sa istou výnimkou stal skoro zľudovený jánošíkovský príbeh, muzikál Ernesta Brylla a Krystyny Gärtner Maľované na skle.

A po celý tento čas môžeme sledovať viac než analogické peripetie pôvodnej slovenskej produkcie. Operetní tvorcovia s výnimkou mimoriadneho fenoménu Gejza Dusík paberkovali na okraji náročnejších kritérií. Skladatelia zväčša nepokorili hranice pesničiek, libretisti nepreskočili horizonty operetných klišé. Viac slávy a uznania sa nedostalo ani slovenskému muzikálu. Z chudobného sumáru pokusov obstál vlastne jediný – Cyrano z predmestia autorského tímu Marián Varga, Pavol Hammel, Alta Vášová, Kamil Peteraj a Ján Štrasser.

Zmena politicko-spoločenských pomerov po roku 1989 v segmente populárneho divadla vymenila ideologické zábrany za diktát finančný. Predovšetkým muzikál mal priniesť spásu príjmovej stránky rozpočtov divadiel - no už nielen spevoherných či operných (príležitostne ho uvádza aj ŠO Banská Bystrica a opera ŠD Košice), ale aj činoherných. Za krátkych 15 rokov sme si vytvorili nové inscenačné normy, ktoré vo viere, že sa podarí predať všetko, devalvujú základné estetické kánony hudobno-zábavného divadla. Dnes naše hudobno-zábavné divadlo nie je schopné naplniť základné estetické požiadavky svojho druhu. „Živé“ orchestre nahrádza reprodukovaná hudba, z javísk vytláčajú plnokrvných spevohercov rýchlokvasené hviezdičky šoubiznisu. Upadá interpretačná úroveň, inscenátori sa uspokojujú s ilustrovaním predlôh. Dovozovej produkcii dominujú obohraté tituly z Prahy. Obraz biedy populárneho divadelného druhu dopĺňa minimum pôvodnej tvorby – Kráľ Dávid (NS 1998), Pacho sa vracia (DAB 1998), Báthoryčka (DAB 2000), Kubo (NS 2000), Adam Šangala (DAB 2003), remake Neberte nám princeznú (NS 2006)... Na pätnásťročný časový úsek žalostne slabý výsledok.

Vo svetle tohto marazmu je najnovší produkt Novej scény, Klimáčkova hudobná komédia Agent Krowiak zasahuje vlastne udalosťou, ktorá chce naznačiť, ako by sa ľahkonohá múza u nás mohla pozviechať.

V zásade treba počin Novej scény privítať a podporiť. No bolo by krátkozraké zakrývať si oči nad otáznikmi a problémami, ktoré inscenácia prináša. Prinajmenšom preto, že mnohé z nich padajú skôr na vrub celkovej situácie, než konkrétnym tvorcom. Pretože aj tí sú len produktmi dnešnej doby. Takže po poriadku:

1. Ak niekto píše hudobnú komédiu, či nebodaj muzikál, spravidla píše len niektorú zložku, libreto, texty piesní, alebo hudbu. Platí nepísané pravidlo, že v hudobno-zábavnom divadle je skladateľ prinajmenšom rovnocenným partnerom libretistovi (čo vyplýva už zo samotného termínu v slovenčine i angličtine). Preto chýba v záhlaví diela vedľa mena Viliama Klimáčka aj Michal Kaščák. Ak pre nič iné, tak pre orientáciu čitateľa divadelného plagátu, aby vedel, že ide na kus, v ktorom sa bude nemálo spievať a tancovať. Uvedenie, resp. neuvedenie autorov je nedbalosťou voči autorom aj voči divákom.

2. Komix je jedným z legitímnych literárno-výtvarných druhov. Nemusíme ho zaradiť k vrcholom umenia. Nesie v sebe znaky pop kultúry, nevyhýba sa zjednodušenému vyjadrovaniu a nebráni sa označeniu „pokleslý žáner“. No má svoje základné znaky. K nim patrí stručnosť výpovede, priamočiarosť príbehu, ale predovšetkým iskrivá pointa. Tá je totiž jedným zo základných atribútov, pre ktorý sa ku každému novému dielu komixu jeho percipient vracia.
Tieto stručne popísané identifikátory platia pre komix, uverejňovaný v printových médiách. Ale ak je komix svojim spôsobom uznávaný druh, niet dôvodu, aby sa jeho znaky nerešpektovali aj v jeho divadelnej podobe. (Z Broadwaya možno poznať jeden pravzor – muzikál Clarka Gesnera a Johna Gordona You´re a Good Man, Charlie Brown, podľa komixu Peanuts Charlesa M. Schultza z roku 1967...)
Z tohto aspektu je Klimáčkov príbeh superagenta Krowiaka nenáležite utáraný, málo úderný, a preto aj málo vtipný. Autor upustil od napĺňania druhových znakov – stručnosti a pointovania. Novoscénický príbeh je od pôvodného komixového seriálu širšieho autorského kolektívu nezávislý. V „monotematickej“ podobe nemá dostatok dramatického potenciálu na to, aby „utiahol“ celovečernú frekvenciu. Zápletka je slabo artikulovaná. Skladá sa z množstva vnútorne nehierarchizovaných motívov, ktoré sú navyše k sebe viac-menej mechanicky priraďované. Príbeh vlastne nemá jedného ústredného hrdinu, ale hneď trojicu – Krowiak, Viola da Gamba a Minsky. Ich naháňanie zloducha Hadžibeja je na divadlo príliš priehľadné. Navyše autor nevyužil ani núkajúcu sa tému dramatického trojuholníka, ktorý by agentov urobil zaujímavejšími. Namiesto toho iba spolu „kráčajú“ životom. Z hľadiska príbehu dramatickejšie pôsobia ďalšie hierarchicky nižšie postavené postavy – Sandra Hronská, Barbara, Huňady, Bača Matúš, či epizódne postavičky. Škoda. Jasnejšie skomponovaný príbeh agenta, ktorý by riešil aspoň niekoľko jednoznačnejších „problémov“, by bol zaiste bližší označeniu komix, ale aj základnému princípu divadla, ktoré je od nepamäti sériou dramatických stretnutí rozličných vzájomne vyhranených významových kontextov. „Pokleslý žáner“ totiž nie je to isté, ako nezvládnutie základných dramatických princípov – čo je prípad libreta agenta Krowiaka.

3. Hudobno-dramatické divadlo už vo svojom názve spája dve základné roviny – hudbu a príbeh. A hudba, ak má byť príbehu rovnocenná, musí plniť tiež dramatické funkcie. To znamená, že spevné texty príbeh komentujú, ale aj posúvajú dopredu, prinášajú „vnútorné monológy“, komentáre chóru a podobne. Nemenej dôležité sú hudobné plochy, predpísané pre tanečno-dramatické scény. Aj tie, podobne ako spevné texty, majú svoje miesto v rozvíjaní dramatickej štruktúry príbehu. Z Kaščákových hudobných plôch je vo vzťahu ku Klimáčkovmu príbehu najvydarenejšia pesnička Udavač, ktorá však nevznikla pre potreby Krowiaka, ale vhodne doputovala zo staršieho archívu skupiny Bez ladu a skladu. Keďže libreto v zásade hudbu nepotrebuje, ostala Kaščákovi iba nemilá úloha ilustrovať príbeh a kde tu zahrať príjemné melódie na počúvanie.

4. Scénické riešenie Petra Janků vychádza z komixovej predlohy asi najdôslednejšie a súčasne aj najproduktívnejšie. Typické kresby karikaturistu Jozefa Danglára sú najčitateľnejším odkazom na inšpiráciu. Janků s citáciami narába umne, divadelne účinne. Dynamicky premieňa scény, pritom vytvára aj potrebný humor. Podobnú nadsádzku možno čítať aj v kostýmoch Simony Vachálkovej. Aj tá sa pohráva s detailmi, vtipne karikuje konkrétne postavy i komix ako druh. Povrchná noblesa agentov v kontraste s galériou ostatných postavičiek je čitateľná, a preto aj formovo určujúca.

5. Režisér Karol Vosátko si s takou veľkou plochou, akou je tento Klimáčkov opus, nevedel často rady. Nevytvára sugestívnejšie scény, nedbá na rytmus predstavenia. Podlieha rozvláčnosti príbehu a hypertrofii slova. V texte chýbajúce pointy nedopĺňa originálne prekvapujúcimi situáciami. Za všetky pripomeňme nevyužitie nástupu Baču Matúša v kulise fotografov. Žiaľ, ani hudobné a tanečné plochy nestavia do kontrapunktu k dramatickým scénam. Aj on najčastejšie príbeh iba ilustruje. Takže réžia nesie najväčší podiel na rozvláčnosti, monotónnosti až nudnosti inscenácie.

6. Jedno však nemožno Vosátkovi uprieť – uvoľnil hercov, umožnil im odľahčené herectvo, pohrávanie sa s parodovaním pravzorov. A tak má divák možnosť trochu sa zabaviť aspoň na niekoľkých sviežich hereckých kreáciách. Marek Majeský postavil svoju postavu na mondénnosti salónneho krásavca Krowiaka. Zdôrazňovaním vonkajškovosti konania, citáciou z dobrodružných filmov „odpozeraných“ póz a gest jemne paroduje postavu a vari najdôslednejšie napĺňa pôvodne zamýšľaný inscenačný zámer autora i režiséra. Príjemným prekvapením premiéry sa stala Zuzana Šebová ako Viola da Gamba. Členka trnavského Divadla Jána Palárika ťažila zo svojho prirodzeného komediantského naturelu. Tajomnej špiónke dodala šťavnatú zmyselnosť, jemnou paródiou ruskej bárišne sa dopĺňala s Marekom Majeským. Marián Greksa je neherec. Možno sa režisérovi zdalo, že na takú malú plochu Minského to stačí. Lenže Greksa sa popri Majeskom a Šebovej ocitol v nezávideniahodnej pozícii štatistu. Do hry partnerov jeho civilizmus nezapadol. Aj Barbara Mišíková sa s chuťou a nadhľadom pustila do postavy Barbary – ženy vampa. Svoj pôsobivý exteriér využívala v odvážnych pózach, vedela v detailoch zvyšovať hraný dramatizmus, vie nosiť aj odvážny kostým. Napriek všetkému však iba balansuje na hrane vkusu a gýča. Slávke Halčákovej Heribanovej sa ušla nevďačná postavy kladnej hrdinky. Keďže jej libreto ani réžia nevymysleli pôdorys pre nejakú zmysluplnú paródiu, jej Sandra Hronská kĺže po banalitách a naivite predlohy.

Postavám zloducha Hadžibeja, či drobným Slováčikom Huňadymu a Bačovi Matúšovi nevenoval veľa pozornosti ani autor, ani režisér a spoliehal sa na ich vlastnú invenciu. Ak sa divákovi zazdalo, že takých figúrok, ako hrajú Štefan Kožka, Karol Čálik a Marián Labuda ml. už videli nespočetne veľa, nie je to odsúdenie hereckej nemohúcnosti, ale výsledok ignorácie réžie voči hercom a inscenácii. V epizódnych postavičkách dedinčanov, zberačov ópia, či úderníkov socialistickej práce sa predstavili Róbert Halák, Viktor Horján a Daniel Heriban. Všetci traja so zmyslom pre detail svoje malé plôšky napĺňali jemne štylizovaným herectvom. A keďže jednotlivé epizódy zbytočne nenaťahovali, stali sa mimovoľne najúčinnejším prvkom rytmizovania inak málo dynamickej inscenácie. O výkonoch tanečníkov ťažko povedať viac postrehov. Tanečná zložka slúži v inscenácii žiaľ iba ako ilustrácia, či kulisa.

Ak teda máme vystaviť účet ostatnej premiére Novej scény, musíme privítať iniciatívu vyviezť divadlo z bludného kruhu agentúrnej inštitúcie, akou sa prezentovalo v poslednom období. Na druhej strane však je potrebné pripomenúť, že cesta k normálnemu hudobno-dramatickému divadlu bude ešte kľukatá, zložitá a ťažká. No vykročenie je tu a buďme prajní. Tak ako boli na premiére diváci.

Publikované online: 21.4.2007

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.