Tolstoj a jeho privatissimá

Vytlačiť

Réžia: Roman Polák
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Michal Novinski
Dramaturgia: Andrea Domeová
Preklad: Peter Kerlík
Premiéra 6. a 7. apríla 2009 Divadlo Astorka Korzo´90

Pohľad do minulosti cez dotyk so známymi osobnosťami nás neraz zavedie na uvzaté pátranie po atraktivitách, či bludné scestie skúmania privátnych životov. Osobnosť v dejinách nie je len dielo, ale aj jej privatissimá, ktoré však získavajú podstatnejšie významy len vtedy, ak sa v nich zrkadlia hlbinnejšie motivácie tvorby alebo indície súvislostí, či samotné fakty ožiarené novou silou účinnosti, ktorá potom vrhá svetlo aj na dosiaľ temné, či temnejšie stránky minulosti práve v súvislosti s dielom. O podobný vhľad do súkromných životov sa pokúsil spolu s dramatikom Janom Novákom režisér Roman Polák v inscenácii Tolstoj a peniaze.
Svoj tvorivý tím, ktorý ho vedie na výslnie scénografických objavov/ dávnejšie spolu s V. Čápom v Ivanovovi, nedávno s J. Valekom v Anne Kareninovej/ tentoraz voviedol do prostredia rodiny Tolstých, tak ako ju vykresľuje vo svojej dráme Jan Novák v určujúcom výtvarnom komponovaní Valeka a Čaneckého.
Úsilie o rodinný portrét, ktorého centrom je Lev Tolstoj je nasmerované k nasvieteniu krízových a konfliktných momentov, ktoré trýznia Leva Tolstoja v jeho staršom veku.
Neraz až patologické, ale predovšetkým v mnohom znepokojivé vzťahy, dávajú tušiť nielen trýznivé stavy, ale aj skutočné utrpenie plné bolesti, kde sa do očí smrti zahľadí nejeden z členov tejto početnej rodiny.
Tento fakt je však zľahka zakomponovaný do príbehu života Leva Tolstoja ako jeden z mnohých momentov pestrej mozaiky, podobne ako prvky jeho filozofie, ktorej ústrednou myšlienkou bolo úsilie o vzdelanostné osvietenie a rovnosť medzi ľuďmi, ako aj jeho najznámejšia myšlienka o neprotivení sa zlu násilím. Hľadanie spravodlivej spoločnosti a povznesenie úbohých k dôstojnosti však pri strate viery v Boha znamenali pre spisovateľa uvzaté, avšak márne úsilie, v ktorom jeho boj s mocou a jej anomáliami bol pevným a jasne nasmerovaným, ale len malým krôčikom k poľudšteniu spoločnosti.
Rodinný portrét, aký nám skytá vo svojej dramatickej predlohe J. Novák a R. Polák v inscenačnom obraze, je viac zacielený na vnútorné rozpory a spory manželov Tolstých, ale aj ich potomkov v podobe výsekov a výjavov z intimity rodinných vzťahov.
Z početnej rodiny (z trinástich detí prežilo deväť) synov a dcér sa v autorovej štylizácii zrkadlí Tolstoj ako egocentrický despota a poživačník, ale aj ako večný blúznivec a bojovník s veternými mlynmi. Človek ideí a nie činov, aj keď neustále vedie ľúty boj s vlastnou „skazenosťou“ a s démonmi. Tento boj sa javí napokon ako nerovný, plný prehier a sklamaní.
V súbore divadla Astorka našiel režisér predstaviteľa slávneho spisovateľa v hercovi Vladimírovi Černom, ktorý v plnom nasadení odkrýva predovšetkým podobizeň tienistých odvrátených tvárí tvorcu svetoznámych románov a znepokojivých filozofických ideí. Hoci v portréte poživačného roztopašného starca chce autor umiestniť aj náznaky jeho hlbinnej duchovnosti a v nej spočívajúcej protirečivosti zmyslovosti a duchovnosti individuality nezmierenej s ľudskými obmedzeniami, to pozemské zostáva v podaní Černého pevným podložím inscenácie.
V postave manželky Sofie sa zaskvela Szidi Tobias /alternácia A. Šišková/ ako sprvu jemná, trpezlivá a zmierlivá partnerka a matka, neskôr ostrá a bojovná ochrankyňa rodiny a napokon zúfalá žena, ktorej akoby život pretiekol pomedzi prsty v neustálom strachu o manžela spisovateľa a niekedy až - aj pre ňu - nepochopiteľné individuality potomkov.
Temnou silou rodinného súkolia sa stal rodinný priateľ Čertkov, ktorý priam fanatizuje spisovateľa, aby zavrhol oťaže rodinných väzieb. Hrá ho vecne a s prehľadom v plnej miere cynizmu manipulátora Peter Šimun. V spleti jeho intríg sa Tolstoj stáva vo vyznení V. Černého akousi obeťou vlastných roztopašností. Aj jeho útek z domu z Jasnej Poľany je len jeden z výčinov, ktorý ho napokon stojí život.
Tolstého potomkovia, početní synovia a dcéry, sú reprezentovaní vždy ukážkovou dvojicou – Máša a Táňa, ale aj Lev a Ilja, je to akési pars pro toto rodinných súvislostí, ktoré majú vypovedať o tom, ako sa spleť rodinných vzťahov stáva pre individualitu a originálnu osobnosť nekonformného spisovateľa pavučinou obrastajúcou pomyselné hniezdo, čo sa premieňa na väzenie s nedýchateľnou atmosférou. Lev Tolstoj, ktorý sa priskoro stal sirotou /matka mu zomiera ako dvojročnému a otec, keď má osem/ na to, aby sa naučil udržiavať prirodzené láskyplné vzťahy, trpí deficitom neprítomnosti tých, čo ho podľa Nováka ústami Tolstoja, mali „vychovať“. Aj tam sa obracia svojimi výčitkami, kdesi do priepasti temnôt minulosti, ktorá splodila jeho osamelosť. Možno práve preto je jeho rodina taká početná.
Dcéry Mášu a Tatianu hrajú najmladšie členky súboru Rebeka Poláková a Petra Vajdová. Máša je exponovaná ako vášnivá otcova dcéra, sebaobetujúca naivka s večne oddaným výrazom, Táňa P. Vajdovej je kreslená temnejšími tónmi, jej trochu zbabraný život sa nám predstaví čiastočne aj ako následok jej rodinných väzieb. Vajdová svoju postavu stvárňuje úsporne s veľkou dávkou porozumenia, R. Poláková kreslí svoju Mášu predovšetkým ako dcéru schopnú sebaobetovania v akejsi až melancholickej uvzatosti.
Nemanželský syn Timofej v podaní Lukáša Latináka je typickou ukážkou plodu mesaliancie, sedliak, ktorý sa síce na Tolstého vraj „podobá najviac“, ale nemá paradoxne nijaký znak kultivovanosti, ktorou by dokazoval, že je vskutku potomkom literárneho génia. Latinák ho stvárňuje práve v týchto ostrých ťahoch obhrublého vidiečana.
Synovia Ilja a Lev v podaní R. Jakaba a J. Kemku sú presvedčivými skicami viac nehodných, než dôstojných potomkov. Kemka presvedčivo predkladá psychické manká Leva a Jakab ako Ilja podčiarkuje blúdenie a bezradnosť postavy syna.
Divákovi sa tak skytá pohľad do intimity rodiny predovšetkým cez jej neuralgické body. Menej už vo filozofii veľkého tvorcu. Napriek tomu však inscenácia v kontexte tvorivých ambícií režiséra je divadelne hodnotným príspevkom k jeho rusofilským aktívam, ku ktorým sa radí v súvislosti s inscenáciami Čechova, Turgeneva, či Gorkého ako hodnotný kameň mozaiky, ktorou stavia svoj vzťah k hodnotám ruskej klasiky.

Publikované online: 6.4.2009

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková pôsobí na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU. Venuje sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikuje aj v zahraničí, prispela do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Členka ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňuje na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.