Tichý tón tvorivosti

Vytlačiť

Dramaturgia: Róbert Mankovecký, Monika Michnová
Scéna a kostýmy: Eva Rácová
Hudba:
Jozef Vlk
Pohybová spolupráca:
Stanislava Vlčeková
Réžia:
Kamil Žiška

Osoby a obsadenie: Martin Šalacha, Viliam Hriadel, Dano Heriban, Martin Horňák, Marek Geišberg, Ján Kožuch

Premiéra: 10. júna 2011

Inscenácia A budeme si šepkať (premiéra 27. 3. 2009) v Slovenskom komornom divadle v Martine zožala úspechy doma aj v zahraničí. Poetický obraz o štyroch slovenských ženách, ktoré sa začiatkom 20. storočia odvážne pustili do boja s rodovými stereotypmi, zaujal mladšie i staršie publikum témou aj jej spracovaním. Podjavorinská, Maróthy-Šoltésová, Gregorová a Vansová sa stihli venovať rodine, svojim – národu a literatúre oddaným – príbuzným (manželom či otcom) a popritom aj osvetovej činnosti, vzdelávaniu žien, autorskej tvorbe či vydávaniu časopisu. Režisér Kamil Žiška ich predstavil ako silné, no žensky krehké osobnosti, ktoré neboli formované len tvorbou a osvetou, ale aj láskou, bolesťou a stratou.

Ďalšia Žiškova inscenácia, ktorá vznikla o dva roky (premiéra 10. 6. 2011) sa s predchádzajúcou chtiac-nechtiac musí porovnávať. Jednak vedome vznikla ako voľné pokračovanie, jednak využíva podobné princípy: v téme, v režijnom rukopise, v skladbe textu. Sklamaný však bude ten, kto očakáva podobne (do istej miery zacharovsky[1]) bielu a nevinnú inscenáciu. Štvoricu žien, ktoré na pikniku debatujú o ženskej emancipácii, nemožno prirovnávať k trojici mužov, ktorí „vážne stoja“ pred otázkou kultivovania celého národa. Sústredenie sa na vnútro, celková intimita inscenácie A budeme si šepkať ustúpila jemnému mačizmu. Hlavné postavy inscenácie Čím tichší tón, tým lepšie Hviezdoslav, Škultéty a Vajanský však nie sú mačovia, ich (literárne) egá sú v skutočnosti veľmi krehké.

O súkromí týchto troch národných dejateľov sa dozvedáme len veľmi málo. Tvorcovia v krátkom intermezze s ľúbostnými listami načrtnú vzťah k ženám, ktoré im majú byť celý život oporou. Inscenácia sa zameriava na ich profesijný život, na ich prácu, vnímanie textu, pochybnosti o vlastnom talente.

Úvod literátov predstavuje v školských laviciach, ktoré sú vlastne pracovnými stolmi. Tam vzniká ich korešpondencia. Kontúry postáv sú očividné od prvých replík. Vajanský je rázny, prísny, aktívny, vyzýva ich k činu takmer ako revolucionár. Hviezdoslav sa zasnívane díva, jeho reč je pomalšia, rozvážna. Škultéty s obdivom a potešením vzhliada k dielam tých dvoch. Každý z nich má svoje gesto: Hviezdoslav šermuje perom, Škultéty dvíha ruky s imaginárnym papierom, akoby ním chcel nahnevane tresnúť po stole (či skôr sám sebe po čele, s heslom „Ne-za-bud-ni!“). Vajanský balansuje pomyselný papier na dlani v polotanečnom pohybe ako cvik z čínskeho bojového umenia.

Tvorcovia povplietali do replík rôzne reakcie, ktoré robia postavy živšími. Keď Škultéty ohlasuje svetu vznik Slovenských pohľadov, Vajanský sa rovnako stavia ako ich tvorca, musí ho Škultéty opraviť v reči, aby sa uzrejmila hierarchia. Hviezdoslav sa zase, ako žiačik, s obavami a pochybnosťami pozerá na Škultétyho: Hovorím to dobre? Dobre som sa to naučil? V ktorých sa zrkadlia aj pochybnosti o Slovenských pohľadoch. Nie všetky vážne rozhodnutia trojice velikánov sa odohrali v zadumaní pri písacom stole. Tak ako v „Šepkaní“ ženy majú piknik, H + à+ V hrajú kolky. Situácia je čarovne smiešna – pri kolkoch debatovať o poézii...

Škultétyho zobrazil Šalacha ako večne zamotaného, roztržitého chlapca. Hoci vzrastom najnižší, vešia si kabát na najvyšší klinec. Potrebuje dozor i priateľstvo ďalších dvoch, ktorí ho vždy usmernia, že predsa jeho vešiak je inde. V tejto situácii sa dá nájsť aj iná symbolika: Škultéty (v autorskej tvorbe) nikdy nedosiahne Hviezdoslava či Vajanského. Badať uňho aj ľútosť, že mu chýba talent a trpezlivosť, hoci odhodlanie má. O to viac sa potom oddá literárnej teórii a kritike. Neobyčajnú jednotu a spoluprácu trojice tvorcovia zobrazili v situácii, keď Škultéty netrafí žiadny kolok, ale všetci traja spolu, akože tajne a nenápadne, ich všetky skopnú. Do postavy Škultétyho sa najviac dostalo z jeho rodinného života, čo len dotvára dojem človeka, ktorý na všetky strany sa obracal, zo všetkého trochu „uždibol“, pretože sa úprimne o všetko zaujímal. To však spôsobilo jeho roztržitosť a zábudlivosť.

Geišbergov Vajanský je nepokojný. Na Škultétyho reaguje aj prudko a hnevlivo, pretože má od neho vyššie očakávania. Čaká podporu nielen pri hotovom diele, ale aj pri samotnej tvorbe. Tento rozhnevaný mladý muž je zastavený pobytom vo väzení, ktoré schladí jeho horúcu myseľ a unaví ju.

Hviezdoslav je katalyzátorom. Vajanský chce svoju tvorbu hneď tlačiť navonok, pričom Hviezdoslav ho mierni (aj vo vzťahu ku Škultétymu). Z replík, ktoré Hviezdoslav hovorí, sa divákom tvorí obraz veľkého básnika: srdcom pokorný k svojmu talentu aj vďačný, aj netrpezlivý, keď sa slová rodia pomaly, no najdôležitejšie – vkladá sa a nachádza sám seba bezvýhradne vo svojej tvorbe, keď je „sám svoj“, keď môže „duševne vykrvácať“. Heribanovi po tvári občas prejde smiešok, zľahčujúci bremeno očakávaní od jeho talentu.

V trojici nie je len harmónia. Odhaľujú obrovské pochybnosti a frustrácie, životné aj tvorivé, prameniace zo životných podmienok. Do Svetozárovho monológu o chudobe, v ktorej sa ocitol, vtlačili tvorcovia obraz dnešného umelca, ktorý žije v biede aj s rodinou, ak chce žiť z ozajstného umenia.

Žiškovi sa podarila vynikajúca vec. Oživiť týchto troch slovenských velikánov, z ktorých azda najviac v školských čítankách žije Hviezdoslav. Jeho Hájnikova žena desaťročia straší študentov. A pred nami je zrazu ozajstný Pavol Országh, nie zaprášený rukopis, báseň v čudnom verši, ale aj vďaka Heribanovi, ktorý mu dal tvár aj tvar, je plastický, hravý aj smutný. Žiškovi sa to podarilo dosiahnuť prelínaním rôznych emocionálnych stavov. Táto sínusoida je plynulá, spojivom medzi situáciami je hudba.

Plynulo sa menia aj starí literáti na mladých. Ich alteregá postupne prídu na scénu, aby sa zžili s mladými, zjednotili a pomaly prebrali štafetu. Zapálený, zúrivý, rozhnevaný mladý muž Vajanský vo svojej staršej verzii (Ján Kožuch) nepoľavuje vo svojom zápale, hoci už je menej zúrivý a rozhnevaný a viac unavený.

Škultéty - v druhej polovici poctivo a tvrdo pracujúci priateľ, precízny, stále sa zaujíma o politku aj literatúru. Vo svojej práci je osamotený – nielen tým, že jeho priatelia zomrú ďaleko pred ním, ale aj preto, že si nie je istý zmyslom svojej práce. V jeho slovách aj hlase ozýva sa neobyčajná pokora.

Staršiemu Hviezdoslavovi sa do intonácie vkradol mentorský tón a rezignácia, skepsa.

Inscenácia je veľmi živým pokusom o priblíženie časti histórie, opäť vo forme obraznej, pretože viaceré obrazy či výstupy vypovedajú skôr svojím výtvarným stvárnením a mizanscénou.

Hviezdoslav, Vajanský a Škultéty v prvom rade prinášajú na javisko vzájomnú hru, túžbu naplniť spoločné ciele, ale aj rivalitu. Od školských lavíc sa ich vzťahy v podstate v nezmenenej forme ťahajú až do smrti. Postupne sa každý formuje ako samostatný a silný charakter, až životné peripetie každého izolujú za svojím písacím stolom. Na konci s únavou postáv prichádza aj mierne spomalenie vnútornej dynamiky inscenácie.

Názov je dvojznačný a vysvetlí sa až v priebehu inscenácie – tichším tónom sa nemyslí hudba, ale dôraz, hlučná či hrubá argumentácia. Tvorcovia sa domnievajú, že len tichým, pokojným tónom si môžeme vysvetliť nezrovnalosti, prípadne aj kritizovať. Vedenie SKD Martin hovorí, že tento názov im inscenáciu nepredá. Ale ani Pavol, Jozef a Svetozár netvorili preto, aby „predávali“ svoje diela, hoci ich potom kvárila bieda. Tvorili, aby oživili ducha slovenského národa. Žiška inscenáciou oživil ďalšie tri osobnosti, ktorých tón zaznel naplno v ich tvorivosti a vnútornom zápale.

Dária F. Fehérová

Publikované online: 10.6.2011

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).