Teoretizovať o živote je ako plávať vo vzduchoprázdne

Vytlačiť

Námet a réžia: Jakub Nvota
Asistencia: Zuzana Ďuricová Hájková
Hudba: Martin Geišberg a LaBon
Scéna: Jaroslav Daubrava
Kostýmy: Miroslav Daubrava
Svetelný dizajn: Ján Čief
Hrajú: Lenka Rajchmanová, Tibor Trulik, Marie Knapová, Jakub Jeňo, Maria Hernando Blasco 

Premiéra: 3. októbra 2014, Divadlo Štúdio tanca

 

Divadlo Štúdio tanca už niekoľkokrát oslovilo k spolupráci tvorcov, ktorí nepracujú primárne s tanečnou kvalitou, a mohli by priniesť nové inšpiratívne zdroje a skúsenosti. V sezóne 2014/2015 prizvalo k spolupráci divadelného režiséra Jakuba Nvotu. Išlo už o jeho druhú spoluprácu so súborom (prvou bola v roku 2010 inscenácia Pena dní na motívy románu Borisa Viana), no toto spojenie je ešte stále možno nezvyčajné a prekvapivé. Na druhej strane, môže priniesť do súboru nové inšpirácie a vyjadrovacie prostriedky, či novú tvorivú metódu. Nvota pracuje vo svojich inscenáciách so silným akcentom na humor, iróniu, zároveň presnú pointu. Spolu s banskobystrickými tanečníkmi vytvoril inscenáciu Rozmanité teórie o zemi založenú na fyzickej interakcii tanečníkov, v ktorej sa dramatická situácia konfrontuje s pohybom. Tematicky sa dotýka rôznych tráum, zabudnutých a znovu oživených bolestí, diagnóz súčasného sveta, ktorých existenciu si človek súčasnosti ľahko pripustí, ale ťažko sa s ňou dokáže vyrovnať.

Divadlo Štúdio tanca spoluprácou s režisérom so silným divadelným videním vytvorilo inscenáciu, v ktorej pohybová zložka je dramaturgicky presne pointovaná do fragmentárnych epizód. Cítiť v nich zároveň pohrávanie sa s archetypmi (ktoré súčasnosť v mnohom popiera), aj silný súčasný odkaz.

Príbeh rámcujú tri epizódy, ktoré sa zameriavajú na vyjadrenie tráum, diagnóz a fóbií štyroch postáv v podaní Lenky Rajchmanovej, Tibora Trulika, Marie Knapovej a Jakuba Jeňa. Muž, ktorý nezvláda pracovný nápor, žena, ktorá sa bojí mať dieťa, dvojica aktivistov On a Ona, ktorí sa snažia vzbudiť v sebe i v spoločnosti záujem o rôzne civilizačné, ekologické a vojnové katastrofy, o ktorých vedia len z médií a zisťujú, že v sebe nosia množstvo informácií, ale nie sú schopní zaujať postoj k obyčajnej každodennej situácii. Na úvod dvojica aktivistov vykrikuje heslá, ktoré sú podporované hlasmi z reproduktorov. Štvorica performerov sa pohybuje v hraniciach geometricky naznačeného priestoru, v ktorom sa ocitnú ako v klietke. Sú večne nespokojní, pod neurotickým prúdom vnútorného chvenia, unášaní neviditeľným vírom, ktorý ich tlačí. Piata tanečnica (Maria Hernando Blasco) všetko toto konanie pozoruje a snaží sa ho pochopiť. Jej spočiatku nesmelý prejav pozorovateľa postupne nadobúda rozhodnosť a presvedčivosť. Obrazmi prechádza ako Japonka, ktorá ich nechápavo hodnotí, dostáva sa do kontaktu s konaním, ktoré vidí a snaží sa ho pochopiť.  Nvota spolu s tanečníkmi a choreografickou spoluprácou Zuzany Ďuricovej Hájkovej vystaval fragmentárne obrazy, ktoré postupne predstavia tanečníkov jednotlivo. Každý z nich upriami na seba pozornosť v absurdnej, ale každodennej situácii, v ktorej sa človek bežne ocitne. Postupne sa dostávajú do konfrontácie so skupinou – davom. Práve v týchto „davových“ scénach sú performeri najdynamickejší, režisér ich štylizuje do rôznych útvarov. V tom okamihu sa premiešajú rôzne osudy a stanú sa súčasťou davu, ktorý dezorientuje, uberá energiu a núti sa podriadiť. Aj napriek vecnosti a priamočiarosti jednotlivých obrazov sa diváci stávajú svedkami krehkých, ironických a humorných stretnutí, v ktorých sa naliehavosť problému bagatelizuje a relativizuje. Ide o sled obrazov z každodenného života, ktoré sa pohybovo variujú a prekvapivo vyznievajú. Tanec, pohybové a situačné herectvo sa prelínajú do jednotného výrazového celku, v ktorom môže divák performerov pochopiť z rôznych uhlov. Každá z rovín ich prejavu skladá ich tvár a osud. Koncept je rozdelený do troch častí. V prvom sa z davu vyčlení muž, ktorý sa márne snaží vziať kufor. Urputne, tvrdohlavo. Zistí, že mu zabraňujú vypchávky na ramenách – ponožky. Podobne absurdných a vtipných vsuviek a pohrávaní nájdeme v inscenácii viac. Či už v skupinových scénach, keď v tlačenici vidieť len torzá tiel, ktoré sa snažia prejsť davom, alebo v komornej atmosfére stola prevráteného do strany s nabok sediacou tanečnicou. V druhej časti je ťažisková práve táto situácia ženy (Lenka Rajchmanová), na ktorú sa pozeráme vďaka strmo stúpajúcemu hľadisku z hornej perspektívy. Sedí za stolom a hľadá svoj vnútorný pokoj, ktorý nenachádza ani v alkohole. Niečo nevyslovené, neviditeľné, náhle zosobnené do plaču dieťaťa ju ťahá preč, ťahá žiť. Odchádza. Za plačom dieťaťa, za ešte stále silnou životnou motiváciou.

V tretej časti nasledujú scény s mierovými a ekologickými aktivistami, ktorí vykrikujú heslá, a tie v pozadí ilustrujú tanečníci. Bojujú za mier, za prírodu, proti globálnemu otepľovaniu. Keď skončia svoju manifestáciu a mal by nasledovať sociálny kontakt medzi nimi, ich odhodlanie, presvedčivosť je náhle preč. Nedokážu sa ani dotknúť, ani objať, stávajú sa z nich bytosti, ktoré sú schopné riešiť neriešiteľné záhady, konflikty a problémy sveta, ale pritom nie sú schopné emócie, ľudského vzťahu. Pohľadom Japonky, ktorá vo svojej stoickej povahe pôsobí ako z inej planéty, sa díva podobne aj divák, mnohému rozumie, mnohému zase nerozumie. Režisér Jakub Nvota necháva situácie interpretovať publikum. Nedopovedá ich, môže sa zdať, že zostávajú nedokončené. Načrtne konkrétne situácie, vzťahy, ale nevysvetľuje, skôr odpozorované situácie necháva plynúť. Jednotlivých performerov a ich akcie spája do celku. Etudám, ktoré sa môžu zdať banálne, dokáže pripísať významy, ktoré vytvárajú celkový koncept inscenácie.

Jedným z dôležitých momentov, ktorý vplýva výrazne na celkové vyznenie režijného konceptu, je dramaturgia, ktorá jednotlivé pohybové akcie pointuje, dodáva im skrytý význam. Niektoré scény (ako druhá scéna o manželstve) či niektoré situácie s Japonkou sa zdajú skôr nejasné, cítiť z nich koncept, ktorého posolstvo sa dá čítať, no zároveň obsahuje tajomstvo, ktoré sa dá rôzne interpretovať.

Minimalistickú scénu Jaroslava a Miroslava Daubravovcov tvoria čiary naznačené v priestore a ohraničujúce priestor a rám dverí, ktorý performeri posúvajú do rôznych polôh podľa potreby situácie. Kostýmy v detailoch charakterizujú jednotlivých tanečníkov, robia z nich ľudí z davu, z ulice.

Hudba Martina Geišberga a skupiny LaBon rytmizuje a zvukmi ilustruje jednotlivé akcie, zároveň im elektronickými prvkami dodáva naliehavosť a vecnosť. Dodáva jednotlivým akciám nielen atmosféru, ale konfrontuje sa s pohybom a necháva sa do neho včleniť.

Inscenácia Rozmanité teórie o zemi je posolstvom o súčasnom človeku zahltenom informáciami, ktoré deformujú prirodzené spojenie s okolím aj so sebou samým. Sleduje vývoj všedného problému, akým je zdvihnutie kufra, až po globálne problémy, ktorých sú plné noviny. Aktuálna téma, fyzické nasadenie performerov, nadsádzka režiséra vytvárajú z inscenácie samostatnú verziu možného fungovania sveta a zeme a načrtávajú následky, ktoré takéto konanie môže mať. Práve spolupráca s divadelným režisérom a dramaturgom môže priniesť ďalšie tvorivé impulzy do tanečnej a pohybovej kvality tanečníkov Divadla Štúdio tanca.

Publikované online: 9.7.2015

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na  Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12.  Recenzie a kritiky publikoval v  časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.