Ten príbeh je aj o nás

Vytlačiť

 

Jan Karafiát: Chrobáčikovia

 

Dramatizácia: Kamil Žiška

Preklad: Mária Fúriková

Scénický koncept: Kamil Žiška

Návrh kostýmov, návrh a výroba bábok, scénografická spolupráca: Peter Janků
Výroba kostýmov: Jana Kadaňková
Výroba bábok: Veronika Adamková 
Svetelný koncept: Lukáš Katuščák

Hudba: Kamil Žiška

Réžia: Kamil Žiška

 

Účinkujú:

Postava 1: Petra Kriváčková

Postava 2: Peter Biž

 

Premiéra 30. marca 2019, Viola Centrum pre umenie, Prešov

Výber predlohy textu Jana Karafiáta pre dramatizáciu detského divadelného predstavenia možno v súčasnosti považovať za odvážny počin, a to z niekoľkých dôvodov. Napriek nespornej kvalite predlohy v ňom dominujú moralizujúce a didaktické aspekty, ktoré súčasná literárna kritika vníma ako prevahu úžitkovosti nad umeleckosťou. Z hľadiska dramatizácie ho možno považovať za málo dynamický text, ktorý je v kontraste so súčasným životným štýlom, ako aj komerčnými textami, dominujúcimi v rozličných oblastiach tvorby pre deti, v ktorých možno dlhodobo pozorovať fenomén rýchlosti. V prototexte je výraznou mierou zastúpený aj religiózny aspekt (v ruskom preklade z roku 1947 potlačený), pretavený do výraznej náboženskej dikcie vo výchove dieťaťa (prioritou je dodržiavanie Božích zákonov), a tak sa dielo môže stať málo komunikatívnym pre širší okruh detského publika, ktoré nemusí poznať dané reálie z domáceho prostredia.

Na prvý pohľad sa uvedené skutočnosti môžu javiť ako hendikep pre dramatizáciu. Kamil Žiška však tieto „nedostatky“ dokázal premeniť na umelecky pôsobivé divadelné dielo, v ktorom je výchovné a didaktické v homeostáze s obrazným a imaginatívnym. Objavnosť dramaturgie je aj v zakomponovaní postáv chlapca Sebastiána a dievčaťa Alžbetky, ktoré otvárajú príbeh príchodom z publika a diváka pozývajú do hry. Dieťa sa tak stáva súčasťou predstavenia. Princíp hry sa potvrdí aj premenou hercov na kúzelníkov (klobúky a fraky), ktorí sú zároveň rozprávačmi príbehu. Danú premenu očakávali aj detskí diváci z publika, čo slovne potvrdili vyjadrením typu „Ja som to vedel.“ Celé predstavenie smeruje od detí k deťom napriek tomu, že to nie je prioritne interaktívne divadlo. Autor dramatizácie zmenil mená protagonistov v porovnaní s predlohou (Svätojanko – Januško Svetluško, Majka – Anuška), čo v konečnom dôsledku nezmenilo význam prototextu. Istý posun nastal v prípade označenia krstných rodičov, ktorých autor dramatizácie premenoval na tetušku a ujuška. Deminutívne pomenovania, ako aj využitie princípu opakovania v rovnakých koncovkách, majú v kontexte detského publika svoje opodstatnenie. Na druhej strane sa v istom zmysle vytráca dôležitosť širšej rodiny, ktorú akcentuje pôvodný text (krstní rodičia ako zástupcovia biologických rodičov). V dramatickom tvare v porovnaní s prototextom absentujú aj viaceré iné religiózne motívy (modlitby, návšteva kostola, náboženské pozdravy a pod.), avšak autor oscilovanie medzi náboženským a svetským ponecháva v miere prijateľnej pre súčasného diváka bez ohľadu na vierovyznanie (požehnanie od mamy, modlitba od priateľky pri chorobe). Výrazná miera aktualizácie, ktorá zodpovedá súčasným percepčným nárokom dieťaťa, je aj v jazykovej rovine, do ktorej zasiahla aj skúsená autorka literatúry pre deti Alžbeta Verešpejová. Za invenčné možno považovať napríklad používanie obrazných pomenovaní a frazeologizmov („Hlad v žalúdku vyhráva.“; „Poď, môj chrobáčik.“; „Všetky mušky si vedia posvietiť na svoje deti.“), lokalizáciu predstavenia („Z nášho komína vidieť ďaleko, preďaleko, až do Prešova.“), zakomponovanie súčasných reálií (špagety s kečupom) a podobne.

Vo výslednom tvare možno vo viacerých motivických líniách pozorovať stretnutie autora textu a dramatizátora – akcentovanie poslušnosti, dodržiavanie pravidiel, zmysel pre povinnosť, kolobeh života, dôležitosť rodiny, domova, tematizácia smrti, vedomie príslušnosti k domovu. Divák si spolu s protagonistami uvedomuje, že existujú pravidlá, ktorých porušenie prináša určité následky. Napríklad neposlúchnutie otcovho zákazu priblížiť sa k ľuďom má pre chrobáčika takmer fatálny následok (chlapec mu odtrhne krídlo). Zákazy a príkazy sú v inscenácii aj explicitne prítomné, avšak nevyznievajú preexponovane moralizátorsky aj vďaka premenám vážneho na komické (napr. Svetluško fúka do komína a dymové bubliny mu spôsobia kašeľ; spadne pri lietaní; opakovane sa pýta na koniec zimy). Potreba niekam patriť, mať svoje miesto, domov, byť spolu (napr. v úvode „zahniezdenie“ protagonistov do košíkov; návrat lienky pod vŕbu), ale zároveň plniť si svoju jedinečnú úlohu sa v inscenácii akcentuje na mnohých miestach a dramatizátor to zvýrazňuje aj v jazykovej rovine: „Každý z nás bude lietať zvlášť.“ V danom kontexte mohlo byť použité aj spojenie „lietať sám“, avšak výsledným tvarom dokázal autor zvýrazniť príslušnosť k rodine, ktorú verbalizuje aj všeobecne známym frazeologizmom: „Všade dobre, ale doma je najlepšie.“ Alúziu na životné poslanie a v širšom kontexte aj potrebu mať vedenie dokazuje aj prehovor chrobáčika: „Svietiť ľuďom je také krásne.“ Detskí diváci sa v priebehu predstavenia dozvedia aj etymológiu slova svätojánska muška (lietajú na sv. Jána) a výchovný akcent má aj upozornenie otca na dôležitosť medu („Zapamätaj si: medík je aj veľmi zdravý a liečivý.“), ktorý zohráva podstatnú úlohu aj v rámci kolízie (Anuška ho donesie a rodičia ním liečia chrobáčika zo zranenia).

Kamil Žiška, ktorý je aj autorom scénického konceptu, si zvolil veľmi variabilnú a s textom korešpondujúcu scénu. Tvoria ju prútené koše rozličných tvarov a veľkostí, pričom scénickosť je posilnená aj videoprojekciou (mesto, ročné obdobia a pod.). Prírodnosť zvoleného materiálu je adekvátna motívu plynutia kolobehu života v prírode. Funkčné využitie košíkov (premena na sovu, čmeliaka, žlnu, koč, mesto, hrady a pod.) posilňuje detskú imagináciu s adekvátnou reakciou publika. Jednotlivé mizanscény umocňujú aj farebné horizonty (modrá, zelená, červená). Okrem centrálnej scény vynikol aj obraz zimy utvorený z bielej priesvitnej látky. Tvorivá scénografia (variabilná scéna) je jedným z princípov predstavenia a za rovnocenného partnera možno považovať aj hudbu. V rámci scénografie nemožno opomenúť bábky, ktoré sú ľahko manipulovateľné, čo bolo zrejmé pri pozorovaní hereckej práce s nimi. Kombinácia živého herca a bábok (maňušky) nebola rušivá a detskému divákovi ukázala ďalší rozmer divadelného inscenovania v symbióze činohry a bábkového herectva. Herci Petra Kriváčková a Peter Biž majú skúsenosti s prácou s detským divákom, čo sa potvrdilo aj v tomto predstavení. Ich postavy nevyznievajú infantilne, ale sú partnermi pre deti v hľadisku. Osobitne treba oceniť variabilitu výrazového potenciálu obidvoch hercov, jednak pri oživovaní bábok, ale aj živej interakcii s detským divákom.

To, že Kamil Žiška kumuluje v sebe viacero funkcií (dramaturgia, hudba, réžia), je v tomto prípade určite výhodou a z výsledného tvaru možno odčítať aj tvorivú slobodu, ktorú mu ponúkla Viola Centrum pre umenie. Autor na pomerne malej časovej ploche (65 minút) dokázal divákom poskytnúť širokú paletu spomínaných motívov a nebál sa otvorene hovoriť napríklad aj o téme smrti, ktorá je v kontexte detského sveta stále tabuizovaná. Podobne ako autor predlohy ju do inscenácie dokázal zakomponovať veľmi citlivo, ako súčasť prírodného a prirodzeného kolobehu života. Zmienka o smrti sa v texte spontánne objavuje dvakrát. Prvýkrát v krátkom prehovore matka vysvetľuje synovi, že sedmokrásky vyrastajú na miestach, kde zomreli chrobáčikovia, čo možno považovať za prípravu detského diváka na zobrazenie konkrétnej smrti rodičov chrobáčika Svetluška. Na tomto mieste (aj na iných) sa naskytá priestor aj pre dospelého diváka, ktorý si v predstavení môže nájsť iný rozmer. Napríklad chrobáčik svojou neposlušnosťou nestráca lásku rodičov, ponechávajú mu slobodu a možnosť opätovného zlyhania, čo je alúzia na nepodmienečnú Božiu lásku. Podobne pri upozornení na neposlušné deti, ktoré „vedia odtrhnúť krídelko“ sa v druhom pláne poukazuje na rozličné (vonkajšie aj vnútorné) zranenia ľuďmi. Predstavenie je postavené na oscilovaní medzi poslušnosťou a neposlušnosťou, didaktickosťou a obraznosťou, vážnym a komickým, životom a smrťou, svetským a duchovným, pričom sa jednotlivé aspekty vzájomne funkčne dopĺňajú bez potreby ich striktne oddeľovať. Priestor na interpretáciu sa divákovi ponúka aj pri zázračnom uzdravení krídelka Svetluška, za ktorého sa priateľka Anuška modlí (zmieni sa o tom pri návšteve) a zároveň mu rodičia pravidelne podávajú liečivý med. Akt uzdravenia je zároveň v korešpondencii s mnohými ľudovými rozprávkovými textami. Režisér do predstavenia zakomponoval výchovné ponaučenia, ktoré v inscenácii nevyznievajú prvoplánovo a divák sa nad nimi zamyslí, pobavia ho a možno ich aj príjme. Napríklad prehovor koníka pri prvotnej neochote Svetluška pomôcť mu: „Nepomôžeš ty, pomôže iný.“, ale aj jeho reakcia po pomoci: „Dobrý skutok ťa vždy urobí múdrejším.“ Alebo, keď mama pripomína synovi, že „o lásku sa oplatí bojovať“. Aj explicitný výraz „zapamätaj si“, ktorý zaznie v priebehu inscenácie niekoľkokrát, nevyznieva v konečnom dôsledku moralizátorsky so zdvihnutým prstom, ale navodzuje pre deti potrebné mantinely.

Dramatický konflikt nastáva pri stretnutí s lienkou a následne jej ženíchom. Dobrý zámer (pomoc lienke, ktorá zablúdila) sa zmení na konfliktnú situáciu, ktorá končí stretom s lienkiným ženíchom. Avšak po danom okamihu môže divák pozorovať aj bod, keď chrobáčik preberá zodpovednosť za druhého a cez prizmu rodičov ide o čas na zmenu, založenie vlastnej rodiny. Divák môže v príbehu chrobáčika Svetluška pozorovať paralelu kolobehu ľudského života a kolobehu prírody. Aj to je dôvod, prečo smrť rodičov chrobáčika v závere predstavenia nevyvoláva u detského publika strach a smútok. Režisér zachytil významné životné okamihy v konkrétnych obrazoch, napríklad zrod rodiny chrobáčikov, záverečná svadobná fotografia, smrť zobrazená ako sedmokrásky.

Záverečnú scénu tvorí predstavenie novej rodiny Svetluška a Anušky a ich desiatich chrobáčikov. Kontinuita rodinného života je zobrazená aj zachovaním tradícií a rodinných stereotypov (otec živiteľ, matka sa stará doma o deti, otec vyberá mená synom, matka dcéram). S tradíciou a ľudovým archetypom súvisí aj rozprávanie rozprávky na dobrú noc (mama rozpráva príbeh otca Januška Svetluška), ktorú režisér využil ako rámcujúci prvok v závere predstavenia. Detský aspekt je potvrdený aj záverečným zhrnutím, v ktorom sa dieťa môže identifikovať s protagonistami príbehu: „Ten príbeh bol trochu o mne, aj o mne, aj o nás.

 

 

 

Publikované online: 17.6.2019

Lenka Regrutová

Lenka Regrutová pôsobí ako odborná asistentka na Katedre komunikačných a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Vo svojich publikáciách upriamuje pozornosť na detské publikum mediálnych textov, rozhlasové a televízne žánre pre deti a slovenskú dramatickú tvorbu v televíznom prostredí. Pravidelne sa zapája do Prešovskej detskej univerzity ako lektorka, vedie workshopy zamerané na rozvoj mediálnej gramotnosti a koordinuje súťažné a nesúťažné premietania v Prešove v rámci medzinárodného festivalu animovaných filmov pre deti Bienále animácie Bratislava.