Temný lesk postfaktuálnej doby

Vytlačiť

Divadlo Stoka/Blaho Uhlár a kol.: Postfaktótum

Scenár vznikol metódou kolektívnej tvorby od 11. októbra do 7. decembra 2017

Scéna: Miriam Struhárová

Kostýmy: Miriam Struhárová

Výber hudby: Lenka Libjaková a Blaho Uhlár

Réžia: Blaho Uhlár

Účinkujú:

Michaela Halcinová
Lenka Libjaková
Braňo Mosný
Tomáš Pokorný
Peter Tilajčík

Premiéra: 7. 12. 2017, Divadlo Stoka

Krištáľový luster, čierne závesy, priestorom sa rozliehajúci démonicky šepot a v pozadí ostré svetlo osvetľuje postavu čašníka (Braňo Mosný) v groteskne deformovanom pohybe s cinkajúcimi pohármi v ruke. Po chvíli na scénu vstupuje, s viditeľnou snahou o pompéznosť, pár v kostýmoch evokujúcich luxus a nadbytok. Satén, čipka, bižutéria sa trbliecu falošným afektom rovnako ako gestá muža (Tomáš Pokorný) a ženy (Michaela Halcinová), ktorých flirtovanie je zmesou artificiálnosti a teatrálnej zmyselnosti. Čašník sa vracia a prináša stôl, stoličky, poháre, taniere, ale aj ďalšie postavy v znehybnenom geste. Muž (Peter Tilajčík) a žena (Lenka Libjaková) začínajú hrať svoju verziu galantnej hry. Čašník kontroluje situáciu pri oboch stoloch a vstupuje do akcií ostatných postáv. Opakovane provokuje muža z prvej dvojice, sexuálne obťažuje jeho partnerku, neverbálny dialóg druhej dvojice prerušuje na spôsob gagov filmovej grotesky. Nič nie je také, ako sa javí. Sluha je pánom – situácie. Komické obrazy vyzerajú ako demonštrácie dominancie. Postavy sa snažia v každej situácii „zachovať dekórum“. Z masky je ľahko ovládateľná bábka. Manipulácia je však provokatívnym gestom, ktoré má v dobe emocionálnej plochosti význam. Jej cieľom je túto masku povrchnosti aspoň perforovať. Čašník prináša „pepper-box“, no namiesto koreničky je hosťom ponúknutá „ochutená búchačka“.[1] Posledný pokus o provokáciu a za scénou počuť nabitie zbrane a výstrel. Nasleduje prvé makabrózne intermezzo v podobe tanca postáv a operného plejbeku čašníka.

Názov inscenácie môže okruhu fanúšikov Charlesa Bukowského asociovať spojitosť s jeho dielom Faktótum, no sprievodný text diváka nasmeruje k pojmu, ktorým sa označujú fenomény súčasnosti. V postfaktuálnej dobe „pravda nie je podstatná“ a vnímanie každodennej situácie je menej určité a tým viac nejasné. Niektoré z príznakov súčasnosti sú však reliktmi doby minulej. Postavy reprezentujú silné zameranie na uspokojenie potrieb a prezentáciu indivídua, ktorého existencia sa presúva z bubliny do tesnejšej kapsuly. Zdá sa, že egoizmus a morálny relativizmus vykazujú vysokú adaptačnú schopnosť, a tým aj životnosť, preto neprekvapí ich „stále“ miesto v tematickom repertoári divadla orientujúceho sa na zachytenie aktuálneho stavu spoločnosti. Inscenácia vznikla podobne ako predchádzajúce – metódou kolektívnej tvorby. Uvedený typ reflexie je osvedčenou perspektívou a kreatívnym prístupom tvoriacim „značku“ divadla. Nechýbajú ani cynický humor, bezočivý sarkazmus a krutosť, odľahčená prvkami grotesky.

Štylizované kostýmy Miriam Struhárovej nezaprú inšpiráciu večernými róbami príslušníkov vyšších vrstiev a bohémy, užívajúcich si luxus, blahobyt a márnotratný spôsob života. Napriek striedmej farebnosti – čierna, sivá, biela farba – materiál a strih odevov ponúkajú škálu frivolnosti a rafinovanej zmyselnosti ženských šiat od Belle Epoque až po tzv. glamour štýl filmových hviezd. Mužský oblek určite pripomenie obrazy „ctihodných“ občanov sledujúcich kabaretné vystúpenia i galantných dandyov z dobových kaviarní. Árie v nemčine, slovenské ľudové piesne (Horela lipka horelaPreletelo vtáča z ulici do dvora), pieseň z populárnej operety (Grófka Marica) možno nasmerujú pozornosť do stredoeurópskeho priestoru prvej polovice 20. storočia, ale tieto reálie stratia platnosť pri piesni z filmu Miloša Formana Taking Off o zmätenej generácii 70. rokov 20. storočia. Všetky epizódy s hudbou účinkujú spojením bizarnej baladickosti a hrôzostrašnosti a takmer hororovú atmosféru dotvára ostrý svetelný kontrast pripomínajúci filmy nemeckého expresionizmu.

Herecký súbor funguje ako dobre navrhnutý a precízne zostrojený stroj. Komponenty, ktoré zvolil projektant Uhlár, tvoria výkonný organizmus. Jednotlivé súčiastky sú z veľmi dobrého materiálu a v projekte je tento potenciál dobre využitý. Herci pôsobia v rôznorodých formách hereckého prejavu sebavedomo, tradične disciplinovaný výkon nebudí dojem strnulosti, ťažkopádnosti, ale skôr nadšenia, energie. Tak ako pri predchádzajúcich inscenáciách v polohe civilnej alebo štylizovanej, ich snahou je autenticita.

Hovoriť o plynulej dejovej línii je v súvislosti so Stokou takmer „urážka“. Text je koncentrovaný do epizód a nie v každej scéne mu patrí dominantné miesto. Divák ho „číta“ intuitívne, musí sa sústrediť na verbálnu rovinu, zároveň pozorne sledovať gesto a pohyb hercov, vnímať svetelnú a hudobnú atmosféru a celkovú štruktúru divadelného tvaru. Do interpretácie a dešifrovania významov zapája osobnú skúsenosť a intelekt. Forma inscenácie mu to nijak neuľahčuje. Jednotlivé scény sú oddelené či spojené spôsobmi pripomínajúcimi filmový strih – buď „ostrým“ záverom alebo prelínaním jednej situácie do druhej. Podobnosť s filmovými postupmi je viditeľná aj pri organizácii obrazov – nadväzujú na seba skokom, akoby sa pokúšali o paralelné „rozprávanie“ a zároveň sa dostávajú do súvislosti s predchádzajúcimi a nasledujúcimi scénami v špecifickej asociatívnej montáži.

Výstupy sa odohrávajú v priestore, ktorý je len parciálne identifikovaný a fragmenty kaviarne, čakárne a iných lokalít sa postupne strácajú v takmer abstraktnej atmosfére, alebo ako uvádzajú tvorcovia – „v ničom, v dymovej clone“. Cieľ by však mal byť jasný. Dobu chcú predstaviť, zobraziť, nie prerozprávať. Vytvoriť pre seba a pre diváka odstup. Lokácia možno stála pri zrode inscenácie, no postupne sa jej kontúry rozplývajú, tak ako sa jednotlivé výstupy zacyklujú, prelínajú a „zanikajú v tme“. Divák v priebehu predstavenia pochopí, že konkrétny charakter miesta, jeho časopriestorové vymedzenie nemá význam, určujúci je pocit z neho. Okrem toho každá z postáv je väčšinou uzavretá vo vlastnom priestore a ostatní sú pre neho skôr „ruchom“. Invalid (Braňo Mosný) svojou banálnou a predpokladanou otázkou zjavne vyvedie z miery ostatných čakajúcich, vešticu (Lenka Libjaková) rozčúli odpoveď, ktorá nezodpovedá jej očakávaniam, a v rozhovore „príbuzných“ (Tomáš Pokorný, Michaela Halcinová, Braňo Mosný) asi ani veľmi nejde o to, kto chce bývať „ve větším městě“ a prečo, ale aké emócie a asociácie táto otázka v každom z nich vyvoláva. Z otázok a odpovedí sa stávajú obsahovo vyprázdnené frázy, z niektorých je motív spájajúci výstup i celú inscenáciu. Otázka „Si tu sama?“, použitá vo viacerých scénach, je považovaná za „lacný barový trik“ pri nadväzovaní komunikácie s neznámou osobou a zdá sa, že ani v predstavení nie je ničím viac. Komunikácia sa následne „roztápa“ v očakávaniach alebo zamotáva v slučkách. Kašírovaná spoločnosť odhaľuje svoju agresivitu, ľahostajnosť, egocentrizmus, aroganciu a frustráciu. Za ambivalenciu sme zodpovední len my sami. Ponárame sa do seba, vidíme len to, čo sa nám hodí, selektujeme našu každodennosť, pozornosť nezameriavame na realitu, ale na naše pocity z nej. A tie sú dôležitejšie ako pravda, lebo „príjemne sa na to pozerá“. Vitajte v postfaktuálnej dobe! Len či cinkajúce poháre odoženú démonov...

 

 


[1] V angličtine sa pepper box používa nielen na označenie nádoby na korenie/koreničky, ale aj pre istý typ viachlavňového revolvera (pepper-box, pepperbox, pepper-castor, pepper-caster atď.).

Publikované online: 3.5.2018

Viera Bartková

Viera Bartková (1974) absolvovala štúdium odboru estetiky, slovenského jazyka a vedy o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a študijné pobyty na univerzitách v Budapešti, Padove a Ríme. Doktorandské štúdium ukončila na Katedre kulturológie, kde vyučovala kurzy z dejín umeleckej kultúry. Od roku 2014 pôsobí ako odborná asistentka a didaktička estetickej výchovy na Katedre estetiky FiF UK v Bratislave. Popri výskume so zameraním na problematiku interdisciplinárnych a interkultúrnych vzťahov v umeleckej kultúre sa aktívne zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, venuje sa umeleckej kritike a na Univerzite tretieho veku vedie kurz z dejín divadla a drámy pre seniorov.