Temná hra s manipulujúcou mocou médií

Vytlačiť

Preklad: Alexandra Ruppeldtová
Výber hudby:
Svetozár Sprušanský
Kostýmy:
Diana Strauszová
Graffiti vizuál:
AERO 310
Scéna:
Alexandra Grusková, Diana Strauszová
Réžia:
Svetozár Sprušanský
Osoby a obsadenie:

Nick: Jakub Rybárik
Adam: Peter Oszlík/ Roman Poláčik
Molly/ Rachel: Alena Pajtinková
Cybersamec: Marcel Ochránek
Cybersamička: Daniela Kuffelová

Premiéry: 9. a 10. septembra 2011 o 18.30 hod. v Štúdiu DAB v Nitre

Nebýva zvykom začínať recenziu chválou, ktorá je pri tejto príležitosti na mieste. Tvorcom DAB v Nitre naozaj treba kvitovať, že aktuálne preniesli súčasný fenomén virtuálnej komunikácie na scénu. Inscenácia hry súčasného amerického dramatika Carlosa Murilla: Dark Play alebo chlapčenské príbehy poskytuje pravdivú výpoveď o obetiach internetovej závislosti. Je hrou o identite, ktorú ľahko môže človek vo svete virtuality meniť, (seba)prezentovať, prípadne sa všakovako projektovať. V tomto zmysle je Murillova hra predovšetkým varovnou výstrahou zo sféry online/ offline sveta.

Režisér Svetozár Sprušanský vytvoril modelovo-príkladnú situáciu internetového podľahnutia ktoréhokoľvek násťročného človeka. Rozprávačom i prevádzačom celého príbehu sa stal Nick (Jakub Rybárik). Meno jeho postavy je totožné so zaužívaným pojmom „nick-name“, pod ktorým sa môže prezentovať človek v anonymnej ríši internetovej komunikácie. Tento evidentne „internetový domorodec“ zosnoval spleť zamotanej manipulácie vyvíjanej na Adama (Roman Poláčik/ Peter Oszlík) – čistej obete jednej zdanlivo nevinnej hry, ktorá sa vzápätí obom aktérom vymkla z rúk. Nick komunikuje s nič netušiacim Adamom v „chatroome“ jednej zoznamovacej sociálnej siete pod vymyslenou identitou dievčaťa menom Rachel (Alena Pajtinková). Odvíja sa medzi nimi čaro vzniknutej závislosti jedného od druhého, z vábnosti vzájomne nepoznaného tajomstva. Až raz sa musí s pravdou von. V ich vzájomnom dueli sa zároveň bijú reálny svet s fiktívnym. Jednoznačne ide o príklad zrejmého problémového používania internetu.

Pre sociálne siete nie je typické iba závislé správanie, ale aj rozmanité javy a fenomény, ktoré sa v priebehu ich krátkej existencie vyšpecifikovali: - promiskuita identít: užívatelia prostredníctvom precízne vyselektovaných fotografií, ale aj dokonale vyšperkovaným profilom manipulujú a falšujú svoju identitu. Je logické, že svoju osobnosť vidia egocentricky v lepšom svetle, ako v skutočnosti je. Cieľom tohto starostlivo zostaveného virtuálneho obrazu je priviesť do on-line sveta úplne najlepšiu verziu samého seba – s novou virtuálnou identitou. (Užívatelia vedia utajiť svoje skutočné priezvisko, vek, zamestnanie, ale aj výzor a charakterové vlastnosti).“ (Kováčová, E. – Moravčík, J., 2010, s. 27 – 28)

S. Sprušanský vybudoval k tomuto tesnému stretu virtuálneho a reálneho sveta celú inscenačnú koncepciu. Čiastočne vytvoril kompromis medzi civilnou naturalistickou drobnokresbou a skutočnosťou za monitormi. Temnú pivnicu – suterénnu detskú izbu štrnásťročného Nicka – tvorili graffiti steny, stiesňujúco sa znižujúci strop čiernej farby, vankúše a ďalej civilne „naaranžovaný“ neporiadok z pokrčených handier oblečenia po kútoch a rohoch. Exponujúci sa fiktívny svet z tohto undergroundového brloha tvorili obrazovky ako príslovečná dekorácia akejkoľvek izby tínedžera spolu so šiestimi ďalšími monitormi porozkladanými po stenách interiéru už v úrovni zmnoženého znaku, variácie. Práve z monitorov, rozvešaných po stenách, sa väčšinou objavovali veľké detailné zábery tvárí postáv z jednotlivých webkamier, komunikujúcich internetových cybersamičiek a cybersamcov. K civilnej šedivosti interiérových zákutí prispeli celkom realistické kostýmy (Diana Strauszová), kontrastujúce vo väčšej miere s virtuálnymi identitami na monitoroch.

Tvorcovia upravili scénický priestor najmä na spredmetnenie, prepojenie sveta za monitormi do hracieho priestoru detskej izby. Tvorili ju zhrňujúce dvere do miestnosti, z ktorých vystupovali osoby s profilovými menami. Tentoraz ich divák mohol vidieť ako pravé identity, čo vzbudzovalo často komický výraz. Priestor rozhádzanej izby mladého Nicka navštevovali „profily“ anonymných osôb z okruhu internetových portálov, sietí, zoznamovacích stránok a pod. Vychádzali postupne z dverí a strácali sa späť za nimi tak, ako na sieti online/offline prítomnosť. Nick si ich vlastne počas takmer permanentného chatovania vlastne púšťal do svojho súkromia. Boli to však prchavé zjavy v internetovom zhluku náhodných stretnutí. Keďže Nick plnil v celom príbehu funkciu rozprávača, sprievodcu celým spletitým príbehom, jednotlivé epizódne postavy náhodných, pritúlaných profilových „nickov“ obohacovali príbeh v zmysle línie postupného zatemnenia. S. Sprušanský dosahoval v inscenácii po istej fáze gradujúcu temporytmickú štruktúru. Takmer v pravidelných intervaloch sa opakoval prúd replík vo verbálnej zložke. Táto séria opakujúcich sa Nickových replík navodzovala znakovosť.

NICK: „Otázka, úvaha, otázky, úvaha, otázky, úvaha.“, „Hlava sa krúti, potné žľazy vylučujú, vták sa mi postaví...“ a pod.

Prejavovala sa v nich rytmickosť, opakujúca sa fixácia, intenzifikujúca sa závislosť mladého Nicka. Stal sa z nich doslova leitmotív temnej hry spoza monitorov. Prerástol zároveň až do chorobnej závislosti Nicka a Adama, pseudo-zamilovaných do vlastných projektovaných predstáv jedného o druhom. Výplodom ich romanticky naivne vysnenej identity je do istej miery už spomínaná fixácia. Takáto forma nelátkovej závislosti je vygradovaná do ustavičného stavu byť on-line. Medzi Nickom a túžobne naviazaným Adamom visí len virtuálne stvorený prelud – neexistujúca postava menom Rachel, za ktorou sa skrýva mladý Nick. Úskalie internetovej anonymnej komunikácie, jej zradnosť a hlavne nereálnosť je teda predvedená na modelovom príklade. Hra prestáva byť hrou, pokým nezačne byť skutočnosťou. Tým, že je prerozprávaná, nestáva sa priamo vyvolávanou, ale necháva priestor i na scudzovanie (dištanciu od pôvodne lineárneho príbehu/ fikcie). Nick stelesňuje naozaj realisticky, autenticky akéhosi internetového maniaka. To, čo koná vnútorným revoltujúcim monológom, strieda s prehovormi k publiku, ktorému adresuje myšlienky, komentáre, prípadne rovinu vnútorných monológov strieda s predostretými rozhovormi. Časť internetového chatu reprodukuje namiesto neho Rachel a časť odpovede zase on. Priesečníkom tohto internetového rozhovoru je Nick ako protagonista, majúci „kontrolu“ a riadenie celého vývinu komunikácie. Stvárniť v hereckej zložke mimovoľne chatujúcu polohu rozprávania si vyžadovalo pre účinkujúcich jednak civilnosť, ako aj realisticky presnú, pravdivo odpozeranú polohu takéhoto druhu kontaktu. Repliky hercov v tomto prípade boli prehovormi k publiku alebo pre seba (keďže partner dialógu nemohol prednostne reagovať, byť prítomný a pod.). Režisér preto volil v práci s hercami práve túto dvojitú cestu.

Jakub Rybárik v úlohe Nicka stavil na výlučne vzdorujúci, až rebelantský akcent svojej postavy. V mnohom až preexponovaný výraz temer výlučne smeroval k agresívnej výbušnosti. Niežeby Nick v sebe túto polohu nemal, lenže J. Rybárik neustále staval na priveľmi zdôrazňovanej prieraznosti, a to hneď v dvoch polohách. Apelatívny bol v priamych prehovoroch k publiku s interaktívnym presahom. Rovnako rázny bol v bezprostrednom kontakte k Adamovi, alkoholickej matke i v interaktívnej komunikácii. Jeho neustále strihy obmieňal doslova explozívne. Neustála prudkosť v hlase mu nedovoľovala v závere odhaliť možno i skrytú latentnú polohu akejsi homoerotickej náklonnosti k Adamovi, ku ktorému sa prihováral prostredníctvom svojho „nick-name“ ako Rachel. V dôsledku toho utrpela Rybárikova kresba na prílišnom zosilnení prevažne agresívnej struny, zraniteľných citov, obranných reflexov. Ak by čitateľne dokázal rozlišovať medzi scudzovanými replikami vnútorného komentovania príbehu vlastného konania, mohla byť takto komplikovaná postava oveľa chlapčenskejšia. V prípade Rybárikovho výkonu platilo neraz, že niekedy menej je viac.

A. Pajtinková ako postava Rachel/ Molly to mala najťažšie. Stvárniť umelo vykonštruovanú bytosť na profile chatroomu prakticky predstavovalo „stelesniť“ neexistujúcu, t. j. čisto fiktívnu postavu ako vtelenú predstavu. V tejto polohe sa A. Pajtinkovej podarilo nastoliť civilne vyzerajúcu, umelo a fádne pripodobňujúcu postavu z nič nevraviacich zoznamovacích profilov. To jej rozhodne umožnilo popremýšľať krkolomne o svojej postave, ale dosiahnuť stupeň patričného umelého pravdivého scivilnenia.

Roman Poláčik získal vari najvďačnejšiu polohu obetného baránka ničivého tlaku médií. Sčasti dokázal skĺbiť prerod z naivného rojka až na hranici tragikomickej zmanipulovanosti. Prechod na zmanipulovaného vraha tak ostal pomerne slabo vykreslený. Ťažko totiž uveriť, že niekto, romanticky očarený i oklamaný, sa podujme k takémuto surovo-chladnému činu. Výsostne psychologická motivácia tejto postavy sa v hereckej polohe R. Poláčika málo premietla, resp. odrazila. Dôvodom bola prílišná pozornosť do jednotlivých osí manipulácie.

Za pozornosť stoja i ďalšie takisto premenlivé postavy výlučne z cyberpriestoru ako fiktívne entity: cybersamec (Marcel Ochránek), cybersamica (Klaudia Kuffelová). Obe postavy herci kreovali „nereálne“ – až karikatúrne. Odrazu sa bili s celkovou naturalistickou špinou Nickovho pelechu. M. Ochránek pritom striedal jednu šablónu za druhou – či už tupých cybersamcov s extrémnou štylizáciou. Prílišným nadužívaním zväčša iba paródií narcisov a exhibicionistov celkom zbytočne budil pozornosť osvedčenými ťahmi, efektmi byť za každú cenu komický. Odrazilo sa to napr. v role učiteľa Spiegela, keď prehnane zdôrazňuje najrozličnejšie učiteľské tiky až do akejsi grotesky. Sú to skôr povyťahované šablóny skĺbené dohromady. Ak už je postava učiteľa takto zosmiešnená, prečo musí herec nadužívať rôznorodé parodické efekty na n-tú. Základná komická štylizácia akéhosi mentorstva postačila ako znak. Všakovaké karikované grimasy v jeho prejave sa stali potom celkom nadbytočnými.

Istej šablónovitosti sa nevyhla i Daniela Kuffelová, ktorej premenlivá varieta postáv (Žena, Bezdomovkyňa, Dvethajcanky, Sarah, Matka, Olivia) predsa len ustrážila cit pre presnosť i detailnosť. Vždy predstavovala v novom kontraste dôvtipnú šablónu. Jej kreácia alkoholičky – matky v detskej izbe svojho syna Nicka – mala patriť k tým najnosnejším, najkritickejším i najbolestnejším momentom inscenácie. Degradujúce tackanie sa po izbe syna počas jeho zúrivého chatovania síce prehnane neskarikovala, ale celkovo takto vybudovaná situácia v scéne netvorila potrebný kontrapunkt v kontexte situácie. Navyše vyústila do opätovne prehnaného výlevu materského puta k synovi, čo divák ani nepotreboval mať takto predostreté v explicitnej rovine.

Sumárne možno konštatovať, že S. Sprušanský pretransformoval nutkavú posadnutosť internetovej mánie na javisko. Odrazilo sa to prevažne vo verbálnej zložke. Stereotypné opakovanie slovných motívov, najmä postavy Nicka, akoby odrážali povahu chatovej komunikačnej výmeny v neustále sa sypúcich stimuloch v akomsi horúčkovitom internetovom jazyku pretlmočenom cez herecký výkon J. Rybárika. Tvorcovia napokon sčasti naplnili niekoľkokrát zdôrazňované „obsesie“ v texte C. Murillu. Škoda, že dávkované stimuly nových a nových navštívených profilov hlavnej postavy v jeho on-line existencii sa nestimulovali aj kreatívnejším spôsobom. Využili zvolenú intermediálnosť – s prítomnými monitormi, často len pre ilustráciu (pripomínali scénické riešenie skoršej Sprušanského inscenácie Hedda Gablerová v DAB v Nitre). Internetová komunikácia je predovšetkým kaleidoskop, ktorý sa dá s ťažkosťami preniesť na scénu. Diváci získali atmosféru dávkovanej temnej hry prostredníctvom Nickovho prerozprávaného príbehu/fikcie. V Sprušanského réžii naschvál dominoval šedý popis s ilustráciami faktov novodobého nebezpečenstva, reálnych negatív inej formy ľudskej komunikácie. Celkovou chladnosťou predostrel jednotlivé úskalia jej neautentickosti a jej limitov. V tomto zmysle sa stala inscenácia v konečnom dôsledku katarznou.

Miroslav Ballay

POUŽITÁ LITERATÚRA
KOVÁČOVÁ, Erika – MORAVČÍK, Ján: Internetové sociálne siete. In: Kontexty kultúry a turizmu. Nitra : Katedra manažmentu kultúry a turizmu FF UKF v Nitre 2010, roč. 3, č. 2, s. 27 – 28. ISSN 1337-7760.

MURILLO, Carlos: Dark Play – chlapčenské príbehy. Scenár. Preklad: Alexandra Ruppeldtová. Nitra : DAB 2011 [Scenár, rozmnoženina].             

Publikované online: 9.9.2011

Miroslav Ballay

Miroslav Ballay je absolventom odboru psychológia a estetika na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V rokoch 2001 - 2004 bol interným doktorandom v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty UKF, odbor estetika a dejiny estetiky. Od roku 2004 pôsobí na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF. Momentálne zastáva post vedúceho katedry. Prednáša a vedie semináre z disciplín Dejiny slovenskej divadelnej kultúry, Dejiny umeleckej kultúry - divadlo, Divadelná tvorba a recepcia, Tvorivý seminár (divadelná kritika), Divadelná dielňa a iné. Publikuje vedecké štúdie a kritiky vo viacerých časopisoch a magazínoch Culturologica SlovacaSlovenské divadlo, kød - konkrétne o divadle, VLNA, Javisko, Salto, Tanec, denník Pravda a iné. Hlavným centrom jeho záujmu je interpretácia divadelného diela, nezávislá divadelná kultúra, nové alternatívne formy divadla. Vydal monografie Ticho v divadelnom diele (2006), Farma v jeskyni (2012), Kontinuita Študentského divadla VYDI (2012). Je zostavovateľom a editorom viacerých zborníkov a kolektívnych monografií: Minority v subsystéme kultúry (2013), Kumšt (k) smrti (2015), 3xS – zborník prednášok o divadle (2015), (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia (2016) ai. Je zapojený do projektu Monitoring divadiel na Slovensku. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov A.I.C.T./I.A.T.C.