(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Tanečný dom elledanse originálne posúva vlastné hranice

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Tanečný dom elledanse originálne posúva vlastné hranice
Divadlo
InscenáciaViliam Klimáček: Dlhá noc
Premiéra13. októbra 2012
Divadelná sezóna

Námet: Viliam Klimáček
Hudba: Jozef Vlk
Scéna, rekvizity a kostýmy: Michaela Mokrá
Svetelný dizajn: Róbert Polák
Réžia: Viliam Klimáček
Pohybová spolupráca: Šárka Ondrišová
Účinkujú: Csongor Kassai, Viktor Horján, Martin Meľo, Judit Bárdos, Michaela Čilíková
I. svetová premiéra 13. októbra 2012, elledanse Bratislava
V Bratislave sa mdlé divadelné ovzdušie konečne trochu rozvírilo. Dôvodom je prvá inscenácia šiestej sezóny elledanse Dlhá noc, v ktorej sa tento tanečný dom neobvykle spojil s konverzačkami presláveným divadlom GUnaGU. Poprvýkrát tak Šárka Ondrišová pustila na svoj baletizol čistokrvných činohercov a pokúsila sa z nich počas jedného skúškového obdobia „vystrúhať“ performerov. Z Viliama Klimáčka zas režiséra pohybového divadla. Takéto prepájanie medzi divadlami je na Slovensku žiaľbohu vzácnosť, napriek tomu, že môže výrazne okysličiť repertoár, priniesť zúčastneným tvorcom nové skúsenosti a čo je hlavné, najmä divákov.
Pred piatimi rokmi odštartoval elledanse svoj existenčný boj vo vodách slovenského alternatívneho divadla kritikmi velebenou inscenáciou Canto hondo (hlboká pieseň o nej…). Režisérovi Kamilovi Žiškovi sa vtedy podarilo citlivo prešpikovať tanečnú inscenáciu činohernými pasážami, čím sa inscenácia ponúkla vo veľmi prístupnej forme, no zároveň sa nevzdala vysokých umeleckých nárokov. Slovenské divadelné publikum bolo ešte i v roku 2006 bez výraznejších skúseností s tanečnými produkciami, a tak si lepšiu úvodnú ochutnávku začínajúci tanečný dom ani nemohol priať.
Dnes sa zdá, že po sérií viac-menej výsostne tanečných a na vnímanie náročnejších produkcií sa elledanse novou inscenáciou pokúša nadviazať na svoj prvý a zároveň najúspešnejší projekt. Dáva priestor začínajúcim herečkám (Judit Bárdos, posl. VŠMU, Michaela Čilíková, posl. VŠMU), no prináša do zastrčeného divadla na Miletičovej ulici v Bratislave i známe tváre z GUnaGU (Viktor Horján, Csongor Kassai). Isto výborný taktický ťah, ako si vychovať ďalšieho potenciálneho diváka! Najnovšia inscenácia činoherného režiséra Viliama Klimáčka ale i napriek zaujímavým formálnym prostriedkom a veľkej diváckej atraktívnosti žiaľ za umeleckou úrovňou Žiškovho kusu pokrivkáva.
Napriek tomu, že vo svojom domovskom divadle Klimáček chrlí jednu réžiu za druhou, uznávaný je predovšetkým ako popredný slovenský dramatik. Dá sa celkom bez výčitiek prirovnať k nemenej úspešnému českému kolegovi Petrovi Kolečkovi, ktorého hrou Poker face (pravda a láska vždy nezvíťazí) otvorilo zhodou okolností GUnaGU v poradí už 18. sezónu. Oba autori rovnako promptne reagujú na spoločenské a popkultúrne fenomény, vyžívajú sa v úpadkových žánroch, so svojským humorom nechávajú v textoch prehovárať výstredné postavičky „vystrihnuté“ z ulice, odkiaľ náležite preberajú i jazyk. Obdobné prvky možno vystopovať i v Dlhej noci (veršujúci patológ na „nočnej“, večerná škola klingončiny, publikum atakujúci žobrajúci bratislavskí bezdomovci), no niečo z poetiky domovského tanečného divadla predsa presiaklo i do Klimáčkovho dramatického i režijného rukopisu.
V prvom rade je to samotná skúsenosť s jazykom pohybového divadla a jeho prepájanie s činohernými pasážami. Spočiatku kreslí Klimáčkova kompozícia premyslený oblúk. Pod svetlom nočnej neónovej lampy sa z tmy postupne vynárajú záblesky bezsennej noci, ktorú prebdelo päť svojráznych postáv. V úvodných scénach (pitva, uspávanie dieťaťa, prvá hodina klingončiny) sa režisérovi s pohybovou spoluprácou Šárky Ondrišovej darí vytvárať výstižné a rozmanité klipy, kde sa podľa potreby výborne strieda pohyb s činohrou, prípadne hudobnou rytmizáciou. V prvom obraze inscenácie citovo mŕtvy patológ (Csongor Kassai) manipuluje s telom zavraždenej islamskej imigrantky (Michaela Čillíková) sťa s výkladnou figurínou, no s rovnakou chladnokrvnosťou a ľahostajnosťou diktuje neviditeľnej sestričke i milostné verše pre svoju manželku. Sviežu grotesknosť obrazu neprináša len samotný zjav komika Kassaia, ale práve práca s pohybom, ktorý pri pohľade na kŕčovité šklbanie sa obete zároveň mrazí. Choreografovaný tras je nielen zaujímavou  variáciou na inak statický posmrtný krč, ale i súbojom nevinnej emigrantky o život, či nemým výkrikom moslimky márne sa snažiacej nájsť si svoje miesto v spoločnosti. I po scénografickej stránke ide o výborne vystavaný štart inscenácie, keď v bielej kocke osvetlenej chladnou neónkou figuruje len stará nemocničná posteľ. Inscenácia má teda hneď od začiatku namierené k úspechu energiou, nápadmi, humorom, Mokrej minimalistickou scénografiou. Žiaľ, rovnako silná a vyvážená scéna (s výnimkou desivého obrazu s klingonskou hymnou, v ktorom inscenátori úderne prirovnali našu spoločnosť  k bojovnému mimozemskému národu) už do konca nepríde.
Po sérii groteskných situácií ale nočné hodiny v inscenácii pribúdajú a s nimi mrzne i počiatočný úsmev. Zaujímavé thrillerové napätie udržuje najmä ono tajomné dievča v burke, ktoré nenápadne prepája osudy postáv. Klimáčkovi sa ale nedarí zahustiť atmosféru, ako by chcel. Napriek tomu, že sa inscenačný „videoklip“ snaží otvárať množstvo aktuálnych spoločenských tém (medziľudská neznášanlivosť, strach vyvolaný mediálnym tlakom, náboženské pokrytectvo, generačné priepasti, uniformnosť, outsiderstvo, bezdomovci, prisťahovalectvo), nie dostatočne charakterizuje dobu, z ktorej by sme podľa slov učiteľa (Viktor Horján) chceli unikať. Na ploche krátkych šesťdesiatich minút tak autor a režisér jednotlivé fenomény akurát skicuje. Sama naša súčasnosť je síce možno povrchná, len je škoda, že aj divadlo, ktoré sa ju snaží postihnúť.
V postavách to má postupne vrieť, čo je zrejmé hlavne vďaka ústrednej metafore varnej kanvice, z ktorej sa v pohybovom výjave všetci performeri dosýta napijú. Tento ústredný pohybový obraz sa snažia podopierať aj činoherné scény, v ktorých Klimáček ale vnútorné konflikty postáv opäť len načrtáva, a to najmä v prípade krízy manželského páru. Inscenovanie problémov „reprezentatívnej“ vzorky spoločnosti (vyhorený patológ, outsiderský učiteľ klingončiny, manželia bez súkromia, moslimka v Bratislave) malo tiež sklony k prvoplánovosti ako v činohernej (patetický monológ Judit Bárdos v svetelnom stĺpci), tak i v pohybovej zložke (moslimka stratená v dave uponáhľaných postáv). Záverečná obeť nevinnej imigrantky preto vyznieva bezdôvodne a varovné pískanie vriacich varných kanvíc sa ozýva skôr naprázdno.
Skladateľovi Jozefovi Vlkovi po úspechu s Canto Hondo (hlboká pieseň o nej) pribudla pred mesiacom druhá DOSKA za najlepšiu hudbu sezóny (Rose/3Balet, Balet Bratislava). Hudobne sa podieľal i na najnovšom projekte elledanse. Elektronický černokňažník Vlk sa v Dlhej noci našťastie nerozhodol charakterizovať nočné mesto cez dunivé pochmúrne motívy, ktoré dominujú väčšine súčasných tanečných produkcií. Už od počiatku je preto hudba inscenácie hravá a spolu s moslimským dievčaťom prináša do šedej Bratislavy život skrz orientálne motívy. Súdobú spoločnosť Vlk výpovedne charakterizoval aj cez hudobnú abecedu videohier, s ktorou často pracujú českí Midi lidi či kanadskí Crystal Castles. Hudobné stopy však väčšinou používa len na prestavbu a v pohybových obrazoch, čo je ale na poprednú osobnosť slovenskej javiskovej hudby nezvyčajne tradičný prístup.
Fanúšika divadla GUnaGU v Dlhej noci určite milo prekvapí možnosť vidieť obľúbené tváre v nových netradičných polohách. Pravidelného návštevníka tanečného domu zas určite poteší Klimáčkov vtipný nadhľad, no pohybová úroveň inscenácie ho pravdepodobne sklame. Napriek tomu sa ale choreografke Ondrišovej podarilo jednotlivým hercom náročnosť pohybových kreácií ušiť na mieru. Cnenie za pohybovou opulentnosťou starších produkcií elledanse kompenzuje aspoň Michaela Čilíková v úlohe moslimskej imigrantky, ktorá pohybovými dispozíciami výrazne vynikala. Na rozdiel od ostatných si vystačila s vlastným telom ako výrazovým prostriedkom, čím sa zaujímavo zvýraznila aj jej rola vyhnanca. Na pitevnom stole kŕčovitými pózami, pripomínajúcimi klingonské písmo ale i jogínske polohy, šifrovala našej generácii pôsobivú posmrtnú výstrahu.
V pohyboch sústredený bol tiež skúsený Csongor Kassai, ktorý na rozdiel od ostatných na pohybových inscenáciách spolupracoval nie len s elledanse (Canto Hondo…, Jablko), ale tiež s choreografickou dvojicou Jozef Fruček-Linda Kapetanea v pražskej formácii DOT 504 (100 Wounded Tears). Filmom Dom preslávenej Judit Bárdos sa žiaľ nepodarilo dostatočne vybudovať vnútorné napätie manželky Juditky, ktorá prechádza silnou citovou krízou, a jej trápenie ostávalo akurát v rovine vypovedaných replík. Podobne ako postavičky zo súčasného kultového seriálu Teória veľkého tresku, aj Viktor Horján nezmyselne ovláda klingončinu. V rámci večernej školy jazyka zo seriálu Star Trek sympaticky vyučoval publikum. Za ostatkom pestrého ensemblu zaostal Martin Meľo (účinkujúci tiež v minuloročnej produkcii elledanse Voda na vode), ktorý bol v dôsledku nedostatočnej fyzickej kondície pohybovo nedôsledný.
V Bratislave je ešte jedno divadlo, ktoré pracujúce s fragmentárnou achronológiou a komentuje aktuálne spoločenské fenomény, a tým je skRAT. Na rozdiel od Klimáčkovej Dlhej noci ale Ľubomír Burgr a Dušan Vicen neskĺzavajú k prvému plánu a proti pátosu úspešne bojujú nepretržitou iróniou. Dlhú noc treba ale určite chváliť ako veľkú snahu malého divadla elledanse, z ktorého aj napriek minimálnym finančným prostriedkom srší potreba originálne posúvať svoje vlastné hranice. Tandem Klimáček-Ondrišová má slovenskému publiku určite čo povedať. Uvidíme, kam sa tvorivé duo posunie v ďalšom spoločnom projekte, ktorým bude na jar alternatívny muzikál Bubliny v betóne.
Dominika Široká
publikované online 31. 12. 2012

Dominika Široká je absolventkou bakalárskeho štúdia teorie a dějin dramatických umění na Univerzite Palackého v Olomouci. Momentálne sa ako držiteľka štipendia DAAD venuje magisterskému štúdiu divadelnej vedy na Univerzite Ľudovíta Maximiliána v Mníchove. Prispieva do divadelných periodík Svět a divadlo a kød so zameraním na nemeckojazyčné divadlo a nezávislú scénu. Objavuje sa v redakciách festivalových spravodajov (Divadelní Flora Olomouc, Instropolitana project, Ost-ra-var).

Uverejnené: 31. decembra 2012Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Dominika Široká

Dominika Široká je absolventkou bakalárskeho štúdia teorie a dějin dramatických umění na Univerzite Palackého v Olomouci. Momentálne sa ako držiteľka štipendia DAAD venuje magisterskému štúdiu divadelnej vedy na Univerzite Ľudovíta Maximiliána v Mníchove. Prispieva do divadelných periodík Svět a divadlo a kød so zameraním na nemeckojazyčné divadlo a nezávislú scénu. Objavuje sa v redakciách festivalových spravodajov (Divadelní Flora Olomouc, Instropolitana project, Ost-ra-var).

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Dominika Široká je absolventkou bakalárskeho štúdia teorie a dějin dramatických umění na Univerzite Palackého v Olomouci. Momentálne sa ako držiteľka štipendia DAAD venuje magisterskému štúdiu divadelnej vedy na Univerzite Ľudovíta Maximiliána v Mníchove. Prispieva do divadelných periodík Svět a divadlo a kød so zameraním na nemeckojazyčné divadlo a nezávislú scénu. Objavuje sa v redakciách festivalových spravodajov (Divadelní Flora Olomouc, Instropolitana project, Ost-ra-var).

Go to Top