Tanec Ortopoetikum

Vytlačiť

Koncept a réžia M. Hriešik a Debris Company, hudba J. Vlk, choreografia S. Vlčeková, dramaturgia B. Gindlová, vizuál a scénický koncept aktivnagruppa, scéna a kostýmy E. Rácová, tancujú M. Hriešik, S. Vlčeková, M. Piterka, J. Vlk.
Premiéra: 27. apríl 2007, Komorné štúdio Slovenského rozhlasu Bratislava

Debris Company sa predstavil bratislavskému publiku v Komornom štúdiu Slovenského rozhlasu premiérou autorského projektu: Ortopoetikum, ktorú uviedla Stredoeurópska nadácia v rámci projektu „Súčasný tanec pod pyramídou.“

Divadelná spoločnosť Debris, ktorá vznikla na pôvodnej báze súboru Hubris existuje a tvorí s prestávkami približne sedemnásť rokov. Dramaturgickým zameraním patrí tento na Slovensku tvoriaci, nonverbálny a tanečný súbor k ojedinelým dinosaurom, ktorí prežili, ktorí tvoria, tancujú a hrajú do dnešných dní, aj napriek svojmu zarputilému úsiliu uvádzať na javisko dôverne známe a zažité intímne témy nehambiaceho sa človeka, človeka s jeho komplexmi, ktorý ak chce prežiť a byť slobodný a nezávislý, musí cez vlastnú empíriu prejsť bohatou a neľahkou cestou, aby sa nezbláznil a zaradil.

Autorkou originálneho nápadu „tancujúcich, skenovaných chorých chrbtíc“ je režisérka Maja Hriešik, ktorá háklivé „zdravotné“ príbehy ponúkla v koncentrovanom (temporytmus predstavenia zbytočne narúšajú len scény „čakárne“) jasne artikulovanom, zovretom scénickom tvare, kde hudobne vkusná partitúra (Jozef Vlk), výtvarná a choreografická zložka tvorili šťastnú symbiózu tejto komornej ľudskej sondy. Scénické obrazy röntgenovania postihnutých častí ľudského tela, statického duetu „hore bez a na diaľku“ zdeformovanej a „bežne“ chorej chrbtice, pracujúci s minimálnymi výrazovými prostriedkami vo veľkom filmovom detaile a korzetovo-ortopedická variácia na stoličke a zemi, patrili svojou originálnou choreografiou (Stanislava Vlčková) a scénickým stvárnením k skutočným umeleckým zážitkom tohoto „postihnutého“ predstavenia. Barbara Gindlová (dramaturgia) a aktivnagruppa (spolurealizátor vizuálneho a scénického konceptu) v spolupráci so scénickou a kostýmovou výtvarníčkou Evou Rácovou vzácne prepojili „röntgenové“ efekty v komornom priestore „čakárne a ordinácie“, kde staticko-tancujúce postavy (Stanislava Vlčková, Maja Hriešik, Jozef Vlk a Martin Piterka) môžu bez problémov odhaliť vďaka funkčným kostýmom nielen svoj príbeh, ale aj svoje ťažko skúšané „choré“, v tanci sa zvíjajúce telá. 

Človek deformovaný svojou patologickou danosťou je vďaka svojej vôli (ak ju vlastní) schopný prekonávať každodenné nástrahy. Psychický a fyzický striptíz predstavenia „na kostnú dreň“, zachytáva závažný ortopedický problém chorej chrbtice ako hlavného znaku predstavenia, s ktorým sa treba hneď na začiatku svojho života vysporiadať tak, aby psychika jedinca neutrpela vážne poranenia. Tento ojedinelý projekt, je príbehom rozhodnutí a zmierení sa so svojou odlišnosťou, a aj napriek svojej „depresívnej“ poetike, pôsobí vysoko odvážne a optimisticky.

Publikované online: 27.4.2007

Peter Maťo

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením  úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019.
V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.