Tanec nad jazerom

Vytlačiť

Scenár a libreto: Peter Pavlac, Ján Ďurovčík, Asistent choreografie: Marianna Paulíková, Hudba: Peter Iľjič Čajkovskij, Anton Popovič, Scéna a kostýmy: Martin Černý, Réžia a choreografia: Ján Ďurovčík
Účinkujú: Marián Geišberg, Nela Pocisková, Marianna Paulíková, Ján Špoták

Premiéra: 25. 10. 2007 v divadle Štúdio L+S Bratislava

Snaha o znovuvytvorenie, aktualizáciu klasického umeleckého diela, ktoré má svoju silne kodifikovanú podobu, si vyžaduje viac ako len dokonale prepracovanú koncepciu a nastolenú novú poetiku. Vyžaduje si predovšetkým odvahu. Odvahu niesť možné trvalé následky v prípade neúspechu a odvahu sa vôbec postaviť proti zakonzervovanej forme a pokúsiť sa ju narušiť, respektíve vytvoriť formu komplexnú a novú.

Preto je veľkým šťastím, že autori najnovšej produkcie Slovenského Divadla Tanca, Peter Pavlac a Ján Ďurovčík, si túto zodpovednosť uvedomili a rozhodli sa vytvoriť samostatnú multižánrovú inscenáciu Labuťko, ktorá v určitom smere voľne nadväzuje na slávny Čajkovského balet, avšak zachovali akúsi bariéru pred jeho zneužitím do novej podoby, ktorá by pravdepodobne bola neúplná.

Samotný rozprávkový príbeh lásky Siegfrieda a Odetty je len druhým, pomocným plánom, ktorý umožňuje odkrývanie zložitejšieho skutočného príbehu inscenácie. Dej inscenácie je zasadený do zákulisia divadla, v ktorom práve prebieha predstavenie Labutieho jazera. Do popredia vystupuje generašný konflikt medzi maldými nádejnými tanečníkmi, predstaviteľmi hlavných postáv baletu a staršími kolegami. Konflikt nie je totiž len osobný, ide aj o rozpor vo vnímaní tanca, umenia a jeho zmyslu. Pre jedného ide o poslanie, ktorému podriadil celý život, do postáv dával všetko, viac než pohyb, ale cit, dušu, jednoducho život. Mladí sólisti však vnímajú len povinnosť, choreografiu a figúry. Je samozrejmé, že nemožno generalizovať a definitívne začleniť tanečníkov do týchto dvoch skupín. Avšak pravdepodobne tento fakt musí mať zázemie v režisérových skúsenostiach a tiež vypovedá o konkrétnom probléme v súčasnom umení.

Príbeh tanečných partnerov Anny a Filipa, fiktívnych predstaviteľov Siegfrieda a Odetty, vrcholí keď sa do stretu dostáva ich osobné vzájomné vnímanie. Ona ho neznáša, on ju miluje. Tieto dva problémy nezávisle od seba riešia pomocou starnúceho tanečníka, ktorého inak berú veľmi rezervovane. Ako však vyriešiť problém niekoho iného?

Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Podľa tohto príslovia sa teda Anna zaľúbi, no nie do Filipa, ale do svojho omnoho staršieho kolegu. Pôsobivosť inscenácie umocňuje okrem iného aj dômyselné scénografické riešenie, podporené správne a vo vhodnom čase zvolenými svetelnými efektami.

Divadelné zákulisie predstavuje niekoľko zrkadiel, na ktorých visia fotografie tanečníkov, pravidelne rozmiestnených na javisku. „Zrkadlá“ sú mierne priesvitné, čo umočňuje divákovi vnímať každý detail deja z akéhokoľvek miesta. A napokon vhodným nasvietením vytvárajú dojem vodnej hladiny.

Na ľavej strane javiska je umiestnená menšia dvojitá vyvýšená plošina. Zaujímavým i keď mierne nejasným prvkom je na pravej strane javiska priesvitná skriňa, ktorá slúži ako trinásta komnata postáv, alebo miesto, kde každá z nich potrebuje nájsť vlastnú samotu.

Vizuálna stránka inscenácie je ladená do čiernej a bielej. Farby určujú tiež jednotlivé postavy, do bielych kostýmov sú oblečení postavy Filip a Anna a do čiernej ich starší kolegovia. Biela je synonymom mladosti, nádeje, nevinnosti, čierna je odrazom pesimizmu a neznádeje.

Marián Geišberg sa ako tanečník vo výslužbe musí vyrovnať nielen zo zašlou slávou, stále kratšími výstupmi na javisku, nudným manželským stereotypom, ktorý si už len matne pamätá na jeho početné úlety s mladými primabalerínami. Vyrovnáva sa tiež s nezáujmom mladšej generácie tanečníkov a ich postojom k tancu a umeniu.

Jeho „opotrebovanosť“ podčiarkuje až priveľmi odvážny kostým v úvode inscenácie. Ten na Geišbergovom už nie veľmi mladistvom tele nepôsobí veľmi lichotivo. Zrejme to bol zámer, nakoľko jeho postava trpí nedostatkom zmyslu života, nenachádza svoje miesto na slnku. Túto zraniteľnosť a krehkosť je teda v súlade s takmer úplne nahým telom herca.

Marián Geišberg vložil do postavy konkrétne ideály, ktoré s vekom akosi odchádzajú. Jeho prejav, ktorý v sebe mieša dávku arogancie, ignorácie a pesimizmu, je prirodzený a vyjadruje skúsenosti herca i postavy. Predstavuje staršieho múdreho muža, ktorý nie je zištný a nekoná vo svoj prospech či prospech niekoho iného. Geišberg sa postavy zmocnil s odvahou a zodpovednosťou, čo dokazuje aj veľmi dobre zvládnutými tanečnými partami.

Predstaviteľka Odýlie, respektíve baletky, ktorá ju hrá, Marianna Paulíková presviedča svojou profesionalitou. Jej tanečné umenie je priam zážitkom, čo je však obdivuhodné je to, že sa dokonale vyrovnala aj s činohernými časťami inscenácie a vytvorila plnohodnotnú postavu, nielen baletku, ale predovšetkým zatrpknutú, nešťastnú ženu, ktorá si uvedomuje, že čoskoro dotancujú jej nohy i mladosť.

Ján Špoták udivuje svojím svojím ohybným telom, harmonickou súhrou melódie a pohybu. Vybudoval postavu mladého, mierne arogantného a sebavedomého Filipa veľmi vierohodne bez zbytočného pátosu či preafektovaného zdôrazňovania a to i napriek tomu, že sám nie je profesionálnym hercom.

Mladučká Nela Pocisková a jej vklad do inscenácie je akýmsi „muzikálovým“ prvkom. Neskúsenú Annu poníma ako čistú, neskazenú a nezmanipulovanú osobnosť, pričom z nej vyžaruje pozitívna energia. Prirodzeným a mladistvým prejavom bez nadmerného pátosu či hysterizovania a expresivity dodáva postave pravdivosť a veľkú dávku sympatickosti. Pociskovej herecký a spevácky talent nie je žiadnou novinkou. To dokazuje aj pri precítenom odspievaní kratšieho úseku melódie baletu Labutie jazero. Uznanie si zaslúži i jej tanečný výkon, doslova nabitý krásou, zdravou drzosťou a lolitkovským šarmom. Pocisková vkladá do postavy všetko a jej mladosť ide ruka v ruke s jej totálnou profesionalitou.

Inscenácia Labuťko je síce multižánrová záležitosť, no do popredia vystupuje (ako inak) tanec. Choreograf Ján Ďurovčík poňal inscenáciu súčasne, čomu prispôsobil i tanečné prvky. Nejde o čistú klasickú formu baletu, ten tu skôr evokujú baletné sukničky ako tanec. Ide o akúsi zmes neoklasickej moderny s výraznou inšpiráciou klasickým baletom. Ten však len ťažko odčítať. Ďurovčík veľmi vhodne využíva i nezvyčajné prvky, ako napr. gymnastické lopty, ktoré v tomto prípade nie sú len rekvizitou ale i tanečným partnerom.

Je zjavné, že hudobná časť je absolútne podmienená Čajkovského baletu, no Anton Popovič zosúčasnil melódie novou inštrumentálnou nahrávkou, čo pomohlo k vytvoreniu samostatného javiskového diela.

Je však otázne, či bolo nutné dodávať inscenácii lacný dojem muzikálu, a to odspievanou časťou. Balet je autonómny žáner, ktorý predsa netreba zbytočne ozvláštňovať spevom. Tu totiž platí, že málo je viac. Ide skôr o polemiku nad tým, či je ešte potrebné ponechať alebo prejaviť nejakú úctu voči klasike a jej žánru.

Tvorivý team Pavlac/Ďurovčík inscenáciou Labuťko dosiahli bez pochýb nielen to, že multižánrové produkcie majú na divadelných javiskách svoje miesto, ale dokázali využiť známe dielo ako pozadie pre niečo iné, nové, čo má povahu umeleckého diela a čo má vlastnú samostatnú charakteristiku bez toho, aby išlo o nudné šablónovanie.

Publikované online: 25.10.2007

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.