Tanec diablov

Vytlačiť

Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Simona Vachálková
Hudba: Georges Bizet, Ernest Šarkӧzi
Réžia a choreografia: Ladislav Cmorej
Hudobné naštudovanie: Ernest Šarkӧzi
Svetelný dizajn: Peter Janků, Ladislav Cmorej
Zvukový majster: Radoslav Ščepka

Účinkujú: sólista a členky baletu SND, sólisti SĽUK-u, tanečníci skupiny Credance, orchester Cigánski diabli a hostia
Carmen: Silvia Šarkӧzi/spev, Adriana Pinková, Viera Bieliková/tanec
José: Ivan Martiš
Escamilio: Adrian Ducin, Miroslav Martinovič
Michaela: Katarína Kaanová, Barbora Blahová, Natália Némethová
Flamenco: Zuzana Čorejová
Gitara a spev: Marko Pilo
Zborové tance: Mária Majeríková, Gabriela Urbanová, Michaela Šeligová, Silvia Beláková, Mária Miklovičová, Matej Oškera, Vladimír Frištík, Roman Mayer, Lukáš Bernáth, Filip Takáč, Dávid Schimmer

 

Príbeh dravej, živočíšnej a neskrotnej Carmen priťahuje tvorcov takmer nepretržite a hoci si bežný divák vybaví skôr operné verzie na hudbu Georga Bizeta, Carmen má mnoho podôb aj v tanečnom predvedení. Jej osud je taký fascinujúci, že sa ju umelci snažia stvárniť vždy nanovo a inak, čo možno najoriginálnejšie, v snahe vyťažiť z jej silného príbehu a osobnosti maximum a čo najviac ju priblížiť najširšiemu publiku. SND sa rozhodlo približovať „staré“ (klasické) umenie mladému publiku ojedinelým spôsobom a svojským prístupom s cieľom pritiahnuť ho do divadla na klasický materiál v netradičnom podaní. Po nie veľmi úspešnom a kontroverznom projekte Júlio a Romea Laciho Strika, ktorý bol nútený po veľmi krátkom čase zmiznúť z repertoáru, stavilo SND na hudobné kvality a populárnosť orchestra Cigánskych diablov.

Carmen à la Gypsy Devils, pôvodná hudobno-tanečná inscenácia, vznikla v umeleckej koprodukcii Baletu SND a Agentúry Mystik. Španielsky a cigánsky temperament odznel v choreografii Ladislava Cmoreja, v interpretácii sólistov baletu SND a tanečníkov zoskupenia Credance, ktorých verejnosť eviduje predovšetkým ako semifinalistov súťaže ČeskoSlovensko má talent. Nápad však vznikol v hlave Ernesta Šarkӧziho, vedúcej osobnosti orchestra Cigánski diabli, jedného z najlepších orchestrov v kategórii etno a world music na svete.

Ako správne poznamenala tlačová tajomníčka SND pani Izabela Pažítková, ťažko by sme hľadali niekoho, kto Cigánskych diablov ešte nepočul. Z tohto hľadiska spojenie svetoznámeho orchestra s tanečnou skupinou verejnosti známou z rôznych TV šou je evidentným marketingovým ťahom, nespochybňujúc aj notoricky známy príbeh lásky, vášne, žiarlivosti a smrti Carmen. Pomer počtu hostí a účinkujúcich tanečníkov zo SND (dvaja – Adrian Ducin, Katarína Kaanová, plus v alternácii Barbora Blahová) ukazuje, že balet SND je v akejsi menšinovej pozícii. Hoci skutočnosť, že sa inscenácia odohráva na doskách SND, to zdanlivo v rámci projektu vyvažuje. Spolu sa ocitne na javisku trinásť tanečníkov, ak teda opomeniem spomínanú alternáciu a dvoch sólistov SND, zo skupiny Credance ich bude jedenásť. Kapelu tvorí osem členov.

Choreograf informoval (a spomínala som to už aj na inom portáli), že príbeh Carmen ostáva pri klasickom deji, ktorý však inscenácia v SND myšlienkovo a tematicky rozvíja ďalej s orientáciou na jednotlivé (pravdepodobne atraktívne) pasáže. Motívom na inscenovanie Carmen v tomto duchu bolo pôvodne CD variácií Cigánskych diablov na Bizetovu hudbu, v inscenácii z hudobnej stránky pribudli rýchle pasáže. Enest Šarkӧzi a jeho manželka Silvia sú alter egom Josého a Carmen, Silvia využije okrem virtuózneho hrania na violončelo aj spev, pričom libreto je preložené do rómčiny (texty piesní Emil Hasala) a môžeme sa tešiť aj na trochu tanca, presnejšie pohybu v jej podaní. Agentúra informovala, že chcú v tejto kombinácii predviesť inú, cigánsku Carmen, pričom sa orientujú nielen na hudbu a tanec, ale aj na šou. Ako sa vyjadril riaditeľ baletu SND Jozef Dolinský ml.: „Spojenie SND a Cigánskych diablov je spájaním žánrov a talentov, čo je mi osobne blízke“. Dôraz na tanečnú inakosť kladie choreograf Ladislav Cmorej, ktorý „klasikárov“ zo SND transformuje do iných tanečných polôh, v ktorých sa mixuje folklór a moderný tanec. Sólistov uvidia diváci štyroch (Carmen, José, Michaela, Escamilio) a dvojice sú kombináciou tanečníkov SND a externých tanečníkov. Choreograf mimo deja vložil do inscenácie postavu – tanečnicu flamenca, ktorá má byť nositeľkou emócie. Carmen sa ocitla na scéne Petra Janků a v kostýmoch Simony Vachálkovej.

Tvorcovia apelovali predovšetkým na inakosť inscenácie Carmen, čo vskutku je už z interpretačného zloženia zrejmé. Napokon, svojím spôsobom každá Carmen je v rámci tanečných predvedení iná. Ako pamätníci trefne poznamenávajú, už v 70-tych rokoch minulého storočia Rodion Ščedrin vytvoril pre Maju Pliseckú „svoju“ ojedinelú Carmen, ktorá vyvolala búrlivé reakcie, bratislavský divák sa stretol s mimoriadne úspešnou Carmen na scéne SND v 80-tych, 90-tych rokoch v choreografii Borisa Slováka a interpretácii Libora Vaculíka a Nory Gallovičovej. Hoci vychádzala z klasiky, mala v sebe istý náboj modernosti v štylizácii pohybu aj inscenačnom stvárnení. Štátne divadlo Košice malo svoju Carmen vo výbušnom znení tanečného divadla Ondreja Šotha, Banská Bystrica riešila tento titul v choreografii Dany Dinkovej, nedávna nórska Carmen v Oslo má svojskú severskú poetiku a je mixom pohybových motívov od klasiky až po súčasný tanec a mohli by sme pokračovať vo výpočte rôznych modifikácií, pričom mi nedá okrajovo nespomenúť aj tú filmovú v choreografii Antonia Gadesa z 80-tych rokov 20. storočia. Teda urobiť Carmen „inak“ sa už pokúsil celý rad tvorcov a vzhľadom na skutočnosť, že som v istom zmysle už akási „carmenologička“, ktorá má k tomuto príbehu, jeho psychologickým vzťahom aj k hudbe nadštandardný vzťah a snaží sa ho analyzovať z rôznych uhlov pohľadu, rada som si počkala na nové koprodukčné predvedenie v SND.

Treba korektne poznamenať, že kombinácia slávnych a vynikajúcich Cigánskych diablov s populárnym tanečným zoskupením Credance je skôr „hra na istotu“, ktorá zrejme zafunguje na väčšinového diváka a to je, predpokladám, aj základný motív jeho zaradenia do repertoáru. Svojím spôsobom je to projekt Cigánskych diablov so zoskupením Credance osadený do SND, podobne, ako tomu bolo s projektom Júlio a Romea Laciho Strika. V konečnom dôsledku teda SND poskytuje tomuto formátu priestor so symbolickým obsadením dvoch tanečníkov z baletu SND (jeden alternovaný), čo z neho robí koprodukčného partnera. Musím sa priznať, že na Carmen à la Gypsy Devils som bola úprimne zvedavá a dosť som sa na ňu (vzhľadom na môj vzťah k tomuto dielu) tešila, rovnako ako priznávam aj istú formu ľútosti nad faktom, že tanečníkom z baletu Slovenského národného divadla sa mohlo z tohto hudobno-tanečného „koláča“ ujsť v rámci interpretácie určite viac.

Carmen som popísala v minulosti dosť (hodnotila som filmovú verziu Carlosa Sauru a Antonia Gadesa, divadelnú Borisa Slováka v SND i Ondreja Šotha v ŠDK, naposledy nórsku Carmen v Oslo...), analyzovala som detailne jednotlivé charaktery, súvislosti konaní postáv, emotívne príčiny a dôvody, skrátka každý uhol pohľadu v snahe čo najviac pochopiť príbeh (hoci sa navonok javí ako jednoduchý); príbeh, ktorý skrýva v sebe logické (možno miestami ťažko pochopiteľné), ale predovšetkým silné citové rozhodnutia, vzplanutia i sklamania a hraničné riešenie. Nebudem sa vracať tam, kde sme sa už dávno v úvahách ocitli, pokúsim sa orientovať na najnovšiu produkciu Carmen à la Gypsy Devils v SND, ktorá má prirodzene svoje špecifiká už predtým mierne načrtnuté, vyplývajúce z koprodukcie s orchestrom Cigánskych diablov.

Príbeh Carmen je notoricky známy – vojak José sa zamiluje do vášnivej a voľnomyšlienkárskej Cigánky Carmen, dezertuje kvôli nej aj opúšťa snúbenicu Michaelu, vopred netušiac, že Carmen „zlomí“ o chvíľu sebavedomý Escamilio. Nezvládnuc vlnu žiarlivosti, José Carmen zabíja bodnutím noža na ceste z arény úspešného toreadora. Toto je rámcová línia, za ktorou sa však skrýva zložitá spleť vzťahov a predovšetkým emócií z nich vyplývajúcich. Ladislav Cmorej si vzal za svoju základnú fabulu, ktorá je všeobecne jasná a čitateľná, hoci urobil drobné zásahy do deja. V jeho Carmen cigánsku dračicu José nebodne nožom, ale zaškrtí ju v návale zlosti, predtým však ešte napadne (v akomsi tanečnom „battle“) Escamilia, ktorého zabíja. Práve jeho smrť vyprovokuje Carmen k intenzívnemu odmietnutiu Josého a Josého k jej likvidácii zaškrtením. V deji sa objavuje aj nositeľka emócií – flamencová tanečnica – svojím spôsobom je to pravdepodobne aj alegória smrti, ktorá prichádza vždy v dramatickej chvíli a odprevádza mŕtvych (hoci pri smrti Carmen ju symbolicky „odvedie“, alebo sa „od nej oddelí“ jej spevácky pendant s bielym závojom a tónmi smrti na perách). Tanečnica Flamenco je tu na začiatku i na konci a vždy vtedy, keď treba. Prepája jednotlivé obrazy, alebo v nich priamo spoluúčinkuje. Taneční José aj Carmen tu majú svojich speváckych a hudobných „dvojníkov“, ktorých stvárňujú Silvia a Ernest Šarkӧzi. Silvia je do deja zakomponovaná nielen hraním a spevom, ale aj priebežnou prítomnosťou medzi tanečným dianím a jemnou pohybovou skladbou, ktorou sa prepájajú a preskupujú žánre a motívy. Ernest je sporadicky vysúvaný s cimbalom do centra javiska, kde tvorí jeho osobnosť a hranie dominantu.

Scéna (Peter Janků) je postavená architektonicky z fragmentov rozlomeného „reálneho“ hľadiska (rastru lóží), resp. interiéru historickej budovy SND, ktoré opticky tvoria dojem arény, v „oknách“ ktorej sa občas postavy mihnú (Michaela pozoruje odtiaľ súboj lásky Josého a Carmen, José a Carmen sa tiež v závere ocitnú na týchto miestach v sošnom postoji, odhadzujú kusy odevu a pripravujú sa na ďalší výstup, sem-tam si tam odskočia zborové tanečnice). Symbolický odkaz v blokovej scéne rozlomenej napoly zjavne naznačuje deštrukciu vzťahov i smrť, ktorá je podporená v bočných rebrách trámov vytvárajúcich akoby mimovoľne tvar monštruózneho kríža. Použitie architektonických prvkov hľadiska historickej budovy nie je tak celkom nové, koncom 80-tych rokov minulého storočia jeho zrkadlový obraz použil v opere Faust a Margaréta Ladislav Vychodil (réžia: Jozef Bednárik). Napriek faktu, že nás scéna vo fragmente vráti v spomienkach do nedávnej minulosti, pôsobí vizuálne impozantne a účelovo zároveň. Scénograf sa sústredí na jej architektonickú veľkoleposť, abstrahuje detaily a narába s ňou v symbolickej rovine. Výrazným a vskutku dominantným sa stáva svetelný dizajn (Peter Janků, Laco Cmorej), ktorého štruktúra a „choreografia“ dáva vyznieť dôležitým momentom a intímnym scénam v kužeľoch svetla, rovnako ako podporí otvorené scény v teplom žltom, bielom, alebo farebnom – červenom znení. Scéna, svetlo a zoskupenie choreografických formácií spoluvytvára jednu veľkú vizuálnu kompozíciu premyslenú na optický efekt dynamickej a na zmysly útočiacej šou.

V tomto smere výtvarne zafunguje aj kostým (Simona Vachálková), ktorý sa však kníše na akejsi vlne „vadí-nevadí“. Mimoriadne elegantne pôsobí v kostýme flamenco tanečnica (všetky jej varianty sú precízne a pôsobivé), Carmen má svoje verzie v štýle, farebnosti a strihu od detailov po celok (aj v speváckom pendante, kde sa stretávajú farba a aplikácie, rôznia sa dĺžky sukní), José je výrazný aj vo svojej farebnej nenápadnosti, nadštandardne štýlovo vyčnieva aj spevák s gitarou, Michaela v saténovej šedivosti je azda trochu prezdobená lesklými aplikáciami, najviac zaskočí strieborný metalický variant plášťa Escamilia s klobúkom (v nasvietení pôsobí zlatými tónmi), ktorý tanečníka nechcene zjemňuje, rovnako ako biely čipkovaný základ. Snáď najviac štýlovo diskutabilné sú biele modely zborových tanečníc so zlatými aplikáciami. Lesklé kombinácie sa nevyhnú ani hudobníkom. V celkovom znení je opäť kostým profilovaný na efektnú „podívanú“, estetickým zážitkom sú však skôr jeho jednotlivosti.

Hudba profesionálnych Cigánskych diablov je skvelá, clivá aj temperamentná, ľúbezná aj dramatická, má samozrejme svoje tradičné a očakávané kvality a grády, ktoré nikto nemôže spochybniť. Svojím spôsobom je projekt Carmen à la Gypsy Devils ako sólový koncert tohto významného a populárneho orchestra, o čom nás presvedčí aj pomerne dlhý muzikálny úvod bez výrazného tancovania (dve tanečnice, Carmen a Flameco, sa prídu – viac dekoratívne – počas plynúcich tónov jednotlivých hudobníkov pripomenúť). A hoci postupne Cmorej priestor rozdynamizuje svojou choreografiou, v mnohých miestach je vnímaná ako tanečný doplnok k orchestru. Cigánski diabli vytiahli z Bizetovej Carmen niekoľko výrazných a notoricky známych motívov, ktoré sa opakujú, a tieto Bizetove lajtmotívy kombinujú svojimi vlastnými skladbami. Vo finále ich vlastná tvorba prevažuje. Carmen à la Gypsy Devils teda nepôsobí, akoby tanečníci tancovali na hudbu, ale akoby tancovali „do nej“ v zmysle doplnku, varieté či pohybovej šou.

Tanec je tiež mixom scénického pohybu, etno, folkloristických prvkov, flamenca, španielskeho a cigánskeho temperamentu, Credance tancovania, strihnutého klasikou a podporeného do veľkej miery folklórom. Naozaj (aj napriek minimálnemu zastúpeniu tanečníkov zo SND) je výrazný rozdiel v technike a štýle tancovania pôvodne klasických tanečníkov, ľudovkárov a ostatných.

Hudobný (violončelo) a spevácky prejav Silvie Šarkӧzi si nedovolím hodnotiť, rovnako ako orchester Cigánskych diablov, o kvalite ktorých nikto nepochybuje. Pre úplnosť snáď len treba uviesť, že okrem dominantnej Silvie spolu s manželom Ernestom hrajúcim na cimbale sa o muzikantský zážitok postaral spevák a gitarista Marko Pilo, primáš a prvé husle Štefan Banyák, druhé husle Emil Hasala, klarinet Zoltán Grunza, kontrabas Róbert Fehér a Tibor Lévay, viola Jozef Farkas.

Na prvej premiére tancovali Flamenco – Zuzana Čorejová, Carmen – Adriana Pinková, José – Ivan Martiš, Escamilio – Adrian Ducin a Michaela – Katarína Kaanová. Na informačnom letáčiku obsadenia z prvej premiéry bol správne uvedený iba cast Josého (asi preto, že je zrejme bez alternácie), ostatné mená nekorešpondovali s realitou (zjavne zámena s obsadením druhej premiéry) a tanečná Carmen pre istotu nebola uvedená vôbec. Zdanlivá maličkosť, ktorá by sa rozhodne nemala stať, keďže nie každý divák (a obávam sa, že ani nie každý novinár) vie tanečníkov identifikovať (a nás znalých pomerov a mien je snáď len hŕstka).

Najväčším zážitkom z tanca bola jednoznačne Zuzana Čorejová (Flamenco), ktorú diváci možno poznajú z hudobno-tanečného zoskupenia Remedios, v ktorom účinkovala niekoľko rokov. Absolvujúc mnohé projekty sa v roku 2013 stala súčasťou profesionálneho tanečného zoskupenia Compania Danza Flamenca Virgina Delgado v Prahe. Vo svojom tanečnom prejave (okrem dokonalých krokových variácií a pružnosti tela v precíznych flamenco pózach s dôrazom na detaily rúk) mala drámu, vášeň a charizmu.

Carmen Adriany Pinkovej bola mimoriadne dekoratívna, vizuálne atraktívna a svoje profesionálne tanečné nasadenie sa snažila vložiť aj do výrazu rôznych emočných polôh. Napriek snahe o koketnosť, radosť i bôľ a vzdor jej herectvo ostalo vo varietnej polohe a signál o vnútornom prežívaní postavy akoby nevedela do hĺbky zachytiť. Ivan Martiš sa v postave Josého dynamicky, tanečne i emočne vyžil, hoci sebavedomím skôr pripomínal charakter Escamilia (nie je to ten introvertný, bezhlavo zaľúbený vojak, ale skôr drsný dravec nebojácny rozdať si to so svojím sokom v súboji). Paradoxne Escamilio v podaní Adriana Ducina pôsobil jemnejšie, než by sme od toreadora čakali, mal gráciu a mäkkosť tanečného gesta klasického tanečníka – krásnu, čistú, dokonalú, ale možno až príliš elegantnú na hrdého a zvodného Escamilia. Typovo akoby choreograf a režisér postavy zamenil a z Josého urobil energického búrliváka, zatiaľ čo Escamilio sa vznáša v oblaku svojej privátnej elegancie (veď napokon ho José v „battle“ až na smrť porazí). Michaela Kataríny Kaanovej je vo výraze sklamaná, ľúbiaca i bôľna, postavu rozpohybuje tradične v intenciách svojej tanečnej profesionality, ale v celom kontexte vzťahov to akosi stále nestačí, čo je však skôr informácia smerujúca za imaginárny režijný pult. Nemožno tvrdiť, že by sa tancovalo nedostačujúco, ani to, že by snaha o výraz nebola. Skôr akoby v tom plynúcom tempe, dynamike obrazov a pretlaku hudobnej búrky na emóciu (na škodu veci) nebol čas. Intímnejšie obrazy dvojíc jednoznačne vyvažovali rytmické pasáže urastených tanečníkov zo SĽUK-u v zborových scénach, ktoré robili náladu, udržovali tempo a napätie.

V konečnom dôsledku sa projektu nedá nič výrazné vyčítať. Je profesionálne zvládnutý po všetkých stránkach, je to jedna veľkolepá hudobno-tanečná šou, ktorá však javí skôr známky vysoko komerčnej záležitosti a možno ju prirovnať k muzikálovej zábave. Evokuje svojím znením projekty parád z dramaturgie súkromných televízií, alebo produkcie divadla Heineken Tower Stage, kde by sa jeho situovanie azda hodilo viac, než na prvú národnú scénu. Svojou razantnosťou – hudobnou, vizuálnou i choreografickou a tanečnou – pripomína kvalitnú „ďurovčíkovčinu“ (bez akéhokoľvek pejoratívneho významu), hoci si uvedomujem, že toto tvrdenie zrejme choreografa Laca Cmoreja veľmi nepoteší. Nepochybujem o tom, že Carmen à la Gypsy Devils bude divácky populárny titul (veď o to, predpokladám, aj dramaturgii išlo), zrejme vstupenky pôjdu na dračku a divákovi sa dostane očakávanej profesionálne predvedenej kvalitnej zábavy (hoci paradoxne, Carmen vo svojej podstate nie je príbeh zábavný). Je to skrátka kus, ktorý sa do súčasnosti hodí, nie som však presvedčená o tom, že sa hodí aj do repertoáru baletu SND (jedine tak kvôli kasovému efektu). Vidieť ho inde, nemám žiadne výhrady. Hoci, predsa len tomuto okázalému večeru prešpikovanému profíkmi na všetkých úrovniach niečo chýba a podľa môjho názoru, niečo dosť zásadné – a to je emócia. Projekt je o vnímaní dobrej muziky a dobrého tancovania v dobrom prostredí a v dobrých odevoch. Projekt je vhodný na kočovanie po Slovensku a možno i za hranice. Ale podstata Carmen – jej vášne a bôľu, jej slobody a utrpenia, jednoducho vnútorného emočného fungovania jednotlivých postáv, ostala plávať kdesi na povrchu v efektnej sile ostatných prostriedkov. Na Carmen à la Gypsy Devils sa dobre díva, ale nie je to divadlo. Lenže my sedíme v Slovenskom národnom divadle a nie kdesi vo viacúčelových priestoroch Incheby.

Publikované online: 21.10.2015

Barbara Brathová

Barbara Brathová vyštudovala kunsthistóriu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1991 - 1993 spolupracovala  externe s Divadelným ústavom. V rokoch 1994 – 2010 pôsobila ako vedúca oddelenia Bienále ilustrácií Bratislava v Medzinárodnom dome umenia pre deti – BIBIANA. V rokoch 2011 – 2012 bola vedúcou oddelenia strategických projektov SND a v rokoch 2012 – 2014 kurátorkou výstav v Slovenskom národnom divadle. Od roku 2013 až po súčasnosť je externou kurátorkou v divadle Malá scéna STU v spolupráci so Slovenskou výtvarnou úniou. Zaoberá sa publikačnou činnosťou v oblasti výtvarného a dramatického umenia, má na svojom konte približne 600 odborných článkov, 3 publikácie (autorka „Slovak United Imaginations“ a spoluautorka „Slovenská detská kniha“ – obe v slovenskom, anglickom a talianskom jazyku a spoluautorka jubilejnej publikácie k 50. Výročiu knižného veľtrhu v Bologni „Fifty Years of Children´s Books from Around the World“ vydanej Univerzitou v talianskej Bologni). Kurátorky pripravila približne 400 výstav takmer na všetkých kontinentoch sveta. Organizovala medzinárodné sympóziá a workshopy, zároveň bola členkou niekoľkých domácich a medzinárodných porôt v oblasti ilustračnej tvorby. V súčasnosti publikuje prevažne pre webový portál www.operaplus.cz, www.mojakultura.sk,www.operaslovakia.sk, príležitostne pre časopis KØD a iné média. Žije a tvorí v Bratislave.