Také iné káčatko

Vytlačiť

Hans Christian Andersen – Šimon Spišák: Škaredé káčatko

Scenár a réžia: Šimon Spišák
Dramaturgia: Petra Štorcelová
Scéna, bábky a kostýmy: Karel Czech
Hudba: Jindřich Čížek
Účinkujú: Jozef Abafi, Miroslava Čanecká (Mravcová), Ján Demko, Matej Valašík

Premiéra 5. 5. 2017, Bábkové divadlo Žilina

Škaredé káčatko je jednou z tých kultových rozprávok, ktoré by nemali obísť žiadne dieťa. Hoci čítanie „klasiky“ dnes pravdepodobne ustupuje do úzadia v konkurencii audiovizuálnej „pacipacovej“ tvorby pre detského diváka, Andersenov príbeh je výbornou pomôckou, ktorá môže deti voviesť do témy inakosti, segregácie či predsudkov a objasniť im, že odlišnosť nie je dôvodom, aby niekto niekoho odsudzoval, šikanoval či vyčleňoval zo spoločnosti. Samozrejme, počíta sa so zapojením rodiča či pedagóga, ktorý dokáže dieťaťu myšlienku tolerancie a rešpektu cez príbeh káčatka tlmočiť. Takýmto didaktickým prostredníkom môže byť aj divadlo. Dosiaľ však slovenské profesionálne divadlo po tejto predlohe nesiahlo. Kým v inscenačnej tradícii Andersenových rozprávok na našich javiskách kraľuje Snehová kráľovná a ďaleko za ňou je ďalšou v poradí Malá morská víla, Škaredé káčatko akoby bolo outsiderom aj pre divadelníkov. Až v sezóne 2016/2017 si ho všimol režisér Šimon Spišák a rozprávku naštudoval v Bábkovom divadle Žilina.

Túto voľbu pritom môžeme vnímať aj v širšom spoločenskom kontexte, hoci motivácia divadla a tvorcov ním nemusí byť ovplyvnená. V čase, keď sa rasová, náboženská či sexuálna inakosť často stáva na Slovensku terčom útokov a predmetom radikalizujúcej sa rétoriky verejného diskurzu, si časť spoločnosti čoraz viac uvedomuje potrebu systematicky pracovať s mládežou (ktorá sa v prieskumoch politických preferencií ukázala ako náchylná k extrémom), ale už aj s deťmi, a diskutovať s nimi o témach a hodnotách humanizmu, pluralizmu a demokracie. Pravda, od snahy inscenovať peknú rozprávku až k takémuto uvažovaniu je asi veľký most, práve v súvislosti s osobnosťou a režijným rukopisom Šimona Spišáka sa však zmenšuje. Stačí si napríklad spomenúť, že v rovnakej sezóne s veľkým úspechom naštudoval Annu Frankovú v nitrianskom Novom divadle, ktoré sa touto inscenáciou zameralo najmä na stredoškolské publikum. Žilinskí diváci by si zas azda spomenuli napríklad na kočovné Divadlo koňa a motora (Spišákov projekt, ktorý založil so spolužiakom Michalom Hábom) a inscenáciu Othello is black, ktorá hosťovala na festivale Kiosk 2017 a predstavenia sa hrávali aj priamo v rómskych osadách.

Spišák je zároveň režisérom, ktorý má za sebou už niekoľko rozprávok, ale rozhodne sa nenecháva obmedzovať akýmkoľvek klišé inscenovania pre deti. Ak by sme čakali typickú estetiku malebnosti a istej naivnosti vo výprave či hereckom prejave, akú si predstavíme napríklad z inscenačných fotografií ostravského Divadla loutek, ktoré tiež Ošklivé káčátko uviedlo, v žilinskej inscenácii sa nič podobné neobjavuje. Spišák ako absolvent „alterny“ (českej Katedry alternativního a loutkového divadla DAMU) rád prevracia stereotypy a narúša konvenčné predstavy toho, o čom je známy príbeh a ako by to celé malo vyzerať na javisku. Tak napríklad v inscenácii Kozliatka a vlk v Novom divadle musí trochu bojazlivý, introvertný vĺčik-vegetarián prekonať predsudky a apriórny strach kozliatok a presvedčiť ich, že sa s nimi chce len hrať a piť spoločne kakao.

Výnimkou nie je ani Škaredé káčatko. Vo svojej interpretácii akoby sa Spišák inšpiroval iným „vtáčím“ príbehom, v ktorom hrá hlavnú rolu labuť – Labutím jazerom. „Iné perie“ predstaviteľa káčatka Mateja Valašíka v tomto prípade nápadne pripomína tradičný kostým princa Siegfrieda. Obtiahnuté šponovky a biely, zlatom vyšívaný kabátec sa ani zamak neponášajú na kačací odev ostatných dvoch bratov-káčerov (v oblasti zadku vypchaté zamatové zelené nohavice na traky so žltou košeľou), ktorý, pochopiteľne, ladí so zelenými zamatovými šatami matky-kačky. Tento vonkajší atribút odlišnosti nie je náhodný – jedným z kľúčových momentov inscenácie je matkino zaúčanie potomstva do fungovania sveta a jednou zo schopností, ktoré musí každé mladé káča ovládať, je samozrejme kačací tanec. Inakosť „škaredého“ káčatka spočíva v tom, že namiesto prostej choreografie na príslušnú melódiu predvedie sofistikované (hoci vo Valašíkovom podaní značne groteskné) baletné sólo. Spišákov výklad tak dostáva zaujímavý konkrétny obrys – v našom prostredí baletný tanečník dodnes veľmi jednoznačne znamená odchýlku od akéhosi štandardu mužnosti. Táto profesia býva tiež spájaná s predsudkom inej sexuálnej orientácie mužov, ktorí sa jej venujú. Stereotyp „inakosti“ Spišák využil veľmi trefne, pričom univerzálnej rozprávkovej metafore dal kontúry reality, azda potrebné na to, aby sme príbeh káčatka nevnímali práve len ako rozprávku.

V tom divákovi pomáha aj ďalší princíp, ktorý Spišák obvykle uplatňuje – postavy doslova personifikuje, teda dáva prednosť živému hercovi pred akýmikoľvek substitútmi. Aj v BDŽ vytvoril do veľkej miery činohernú inscenáciu, v ktorej len kde-tu herci využijú vtipné maňušky či plastové repliky husí. Valašík ako káčatko a Miroslava Mravcová ako matka-kačka majú pevné roly a v niekoľkých ďalších postavách sa striedajú Jozef Abafi a Ján Demko. To rieši Spišákov dvorný scénický výtvarník Karel Czech prostredníctvom funkčne vymyslených zmien kostýmov. Napríklad v obraze, v ktorom káčatko po úteku z domu pri jazere stretáva kruté divé husi, prichádzajú Abafi v baranici s extrémne dlhými „ušami“ a Demko v poľovníckom kabátiku natiahnutom na „kačacom“ kostýme, v prvom momente si ale neuvedomíme, aké postavy reprezentujú. Spočiatku animujú plastové husi, ktoré Czech so zmyslom pre „spišákovský“ inscenačný humor (o ktorom ešte bude reč) zavesil na udice – aby ich mohol poľovník zastreliť a jeho pes priniesť. Krátka akcia „výmeny“ rolí z husí na tých, ktorí husi zmárnia, sa tak odohrá plynulo a prinesie vtipný moment prekvapenia. Jediná škoda, že podobné prekvapenie nesprostredkuje aj hlavný scénografický prvok – veľká kolotočiarska labuť, využívaná ako kačacie hniezdo či úkryt, prezrádza už vopred pointu metamorfózy káčatka aj tým deťom, ktoré príbeh ešte nepoznajú. Môžeme to však Czechovi odpustiť, pretože ostatné detaily – mačací chvost namiesto kačacieho, ktorý si herec „prioblečie“, keď vystupuje ako kocúr, kuracia nočná košeľa, moriak ako tučné biele vrecko a ďalšie drobnosti šikovne dotvárajú kolorit rozprávky, prinášajú pobavenie a pritom pôsobia veľmi jednoducho. Pri výpočte zásluh netreba tiež obísť hudobníka Jindřicha Čížka, vďaka ktorému v inscenácii zaznejú variácie na kačací tanec, ale najmä charakteristická rozprávková melódia, spojená s tanečnými výstupmi káčatka.

Mimochodom, Spišákovou cieľovou skupinou spravidla vôbec nie sú len deti. Hoci réžia vychádza v ústrety najmenším (odporúčaná veková hranica je 5+), spomínaný špecifický režisérov humor zaručuje, že sa pobaví aj dospelý divák. Jeho prístup zároveň celý príbeh odľahčuje, zbavuje ho andersenovskej (či všeobecne škandinávskej) ťaživosti.

Humor tu funguje v niekoľkých rovinách. Výborne ho ilustruje už úvodná situácia liahnutia. Miroslava Mravcová v úvode ako rozprávačka opisuje prostredie a uvádza divákov do deja, pričom si sadá, aby sa vzápätí s úsmevom plným očakávania stala z rozprávačky hniezdiacou matkou-kačkou. Odrazu začuje akýsi zvuk, obracia sa na divákov, či ho tiež počujú (pritom vidíme, že ho sama vydáva) a vzápätí sa z rôznych kútov prirútia tri káčatká, ešte napoly uväznené v gigantických penových škrupinách, z ktorých im trčia len nohy. Tu je dôležité povedať, že inscenácia má dva varianty – hoci sa hráva aj v domácom priestore divadla, funguje zároveň aj ako pouličná produkcia, pričom v exteriéri niektoré gagy vychádzajú možno dokonca lepšie. Napríklad keď tri vajcia s rykom pribiehajú z okolia námestia a po vyliahnutí sa začnú ako bežné zvedavé batoľatá rozliezať po okolí a skúmať svet, je zvlášť zábavné sledovať prekvapené reakcie náhodných okoloidúcich, ktorých táto akcia neraz priláka a stávajú sa náhodnými divákmi (čo, samozrejme, nie je celkom možné v interiérovej verzii). Realistická a zároveň smiešna je v tejto situácii aj snaha matky-kačky svoje deti pozbierať a umravniť, pričom sotva jedno spacifikuje a otočí sa zháňať ďalšie, to prvé sa opäť púšťa do dobrodružstva – lezie na pouličný kandeláber či berie čosi niekomu z publika. Herci veľmi hodnoverne sprostredkujú detskú fascináciu obyčajnými predmetmi – zástrčkou či žiarovkou, a od výskumných výbojov ich odláka len hlad a mamičkine raňajky (biely rožok s treskou).

Spišákova úprava stavia aj na verbálnej komike – napríklad keď sa vyliahnu prví dvaja synovia, matka-kačka ich prirovnáva k ich otcovi a oboch pomenuje Fero. Tento vtip sa neskôr rozvedie vďaka dialógu dvoch susedov, ktorí navštívia dvor („jedno Fero, druhé Fero, no to je úžasné“). Keď sa napokon vyliahne tretie, nepodobné káča, matka mierne v rozpakoch vraví: „ty si celý... babička?“ Vzápätí syna pomenuje Jožo. Drobné komické nuansy textu striedajú celé groteskné skeče a oboje funguje na detské i dospelé publikum. Spišák napríklad príbeh obohatil popri alúzii na Labutie jazero aj ďalšou nečakanou asociáciou z kategórie „vtáctvo v literatúre a umení“. Keďže v prvej polovici je dej situovaný do vidieckeho dvora, na ktorom sa objavujú rôzne zvieratká, režisér doň zakomponoval aj vrabce, a nie hocijaké vrabce, ale vrabce z Podjavorinskej veršovanej rozprávky Čin-čin Čima a Čvirika, ktorí sa nafukovacími balónovými zbraňami pobijú o priazeň Činky. Keď ich káčatko vyruší, vrabce s krikom utekajú z javiska, nezabudnú sa však ešte dvakrát vrátiť – raz po svoje veci a druhý raz s poklonou, pritom stále vydesene kričiac. Keď tento digresívny výstup skončí, Mravcová ešte vystupňuje absurdnú komickosť, konštatujúc, že „vrabce, čo sedeli na plote a boli úplne od veci a nemali s príbehom vôbec nič spoločné,“ odbehli.

V duchu režijného zámeru Mravcová aj v iných momentoch s ľahkosťou zvláda prechádzať do dvoch kontrapunktických polôh svojej (dvoj)postavy. Raz sa divákom prihovára nežne láskavým, až sentimentálnym tónom, aby vzápätí zareagovala úplne vecne a lakonicky komentovala dianie v príbehu (krásne mäkčenie na jednej strane vyvoláva pocit akejsi starosvetskosti a zároveň len posilňuje groteskný efekt). Úvodnú náladu predstavenia, ktorú herečka vyvolá precíteným opisom života na vidieku a dotvára hrou na píšťalke, veľmi skoro zruší a ako unudená budúca mama-kačka sa sťažuje, že si nemá ani s kým podebatiť. Mravcová výborne pracuje s mimikou, prekvapene púli oči, keď začuje pípanie kľuvajúcich sa káčat a dojato sa usmieva, keď sa im to podarí. Bez prehnanej štylizácie sa jej darí obsiahnuť všetky materinské „tiky“ – poúčanie, kŕmenie, únavné naháňanie sa za potomstvom, nadšenie z drobných úspechov, obraňovanie dieťaťa i smútok z toho, že jej potomok sa celkom nehodí do sveta, do ktorého sa vykľul.

Demkovi, Abafimu a Valašíkovi sa zas darí vierohodne sa vteliť do „detských“ rolí. Salvy smiechu vyvoláva ich detský úžas nad obyčajnými vecami či neschopnosť vysloviť „r“. Už na začiatku sa však ukazuje ich rozdielnosť – kým Abafi s Demkom po javisku kačaco čaptajú, Valašík opatrne prepletá nohami. Neskôr aj pod vplyvom „verejnej mienky“ sa menia na bratov, ktorí šikanujú svojho súrodenca. Obaja zároveň hrajú aj ďalšie postavy – maňuškové kačky či moriaka z dvora, ktoré tiež osočujú káčatko, dvojicu vrabcov s vlastnou bitkárskou etudou, lenivého psa a poľovníka, namyslenú starú sliepku a kocúra a napokon aj dve labute v excentrických kostýmoch akýchsi lodných kapitánov s bielymi parochňami. Až do tohto záverečného obratu obaja herci pracujú so stupňujúcou sa agresivitou, cez ktorú prostredníctvom rôznych postáv tlmočia odmietavý postoj postáv ku káčatku. Ich pohŕdanie je miestami až fyzicky vyhrotené, popri telesných útokoch sú neprikrášlené aj verbálne výpady voči nemu. „Si hnusné,“ opakujú mu a zákerne si ho doberajú, ich šikana je rovnako herecky presvedčivá, ako bola spočiatku ich detskosť, a aj keď má groteskné podoby, predsa len prebúdza zhrozenie a ľútosť voči káčatku. Valašík na druhej strane po celý čas výborne rozohráva rolu outsidera, krehkej a citlivej bytosti, ktorá po sérii ponižujúcich komentárov samu seba presvedčí, že jej škaredosť je príčinou všetkého nešťastia sveta. Až dojímavo sa stále znova pokúša predviesť svoju baletnú choreografiu, napriek všetkej snahe osvojiť si kačací tanec sa mu to nedarí. Valašík moduláciou hlasu a subtílnym pohybom šikovne kreuje nechcené káčatko.

Všetci herci sa napojili na Spišákov režijný štýl a zdarne rozvíjajú rôzne gagy a nápady – medzi ne patrí napríklad kačacie trkotanie à la „kofy na trhu“, ktoré Mravcová rozohrá ako dialóg medzi dvoma maňuškami, či absurdný „tanec“ Abafiho a Demka ako namysleného kuraťa a kocúra a ich predvádzanie sa pred káčatkom. Osobitne zábavné momenty prináša komunikácia s publikom, ktorá je veľmi prirodzene zvládnutá. Spojenectvo s deťmi si vytvára najmä matka-kačka, čo v závere inscenácie vrcholí tým, že celý prvý rad detí svojím dychom rozmrazuje skrehnuté, polomŕtve káčatko, ktoré zastihla zima. Výbuchy smiechu zas spôsobuje spomínané pobehovanie čerstvo vyliahnutých káčatiek po hľadisku, či napríklad moment, keď Abafi ako starý lovecký pes je natoľko darebný, že mu musia korisť v podobe zastrelenej plastovej husi podať opäť deti z prvého radu.

Spišákova inscenácia je po všetkých stránkach vydarená, jediným problematickým miestom (najmä pre deti) by mohla azda byť jej dĺžka, spôsobená viacerými spomenutými príbehovými odbočkami. Tá sa však pocitovo ľahko stráca v dynamickej akcii plnej osobitej komiky. V tej sa zas nestrácajú momenty, ktoré jemne mrazia – a teraz nie je reč o skutočnom mraze, ktorému musí čeliť káčatko. Keď tesne pred svojou premenou hovorí, že nie je „v súlade s prírodou,“ je zrejmé, že to nie sú slová rozprávkovej postavy, ale slová absolútne súčasné, spojené napríklad s negatívnymi postojmi voči sexuálnym menšinám. Inscenácia sa, samozrejme, končí happyendom, keď premenené káčatko ladne odtancuje z javiska v spoločnosti krásnych labutí. Môžeme dúfať, že Spišákovo Škaredé káčatko bude mať ešte ďalší happyend, keď deti, ktoré na otázku káčatka, či je čudné, oduševnene kričali „nie,“ vyrastú v tolerantných a inakosť rešpektujúcich či vo svojej inakosti rešpektovaných ľudí.

Publikované online: 24.4.2018

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová (1988) absolvovala v roku 2014 odbor Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.