Svieža a inscenačne odlišná apokalypsa

Vytlačiť

Alexandra Salmela: Cudzô

Dramaturgia: Miriam Kičiňová

Scéna a kostýmy: Diana Strauszová

Hudba: Jonatan Pastirčák

Video: Viktor Petráš, Jaroslav Mackov

Réžia: Júlia Rázusová

 

Účinkujú:

Monika Potokárová

Braňo Mosný, a. h.

Viktor Petráš

 

 

Najnovšia „modrosalónna“ inscenácia Cudzô vznikla v rámci projektu Young Europe III. pod gesciou Európskej divadelnej konvencie (ETC). Do projektu sa celkovo zapojilo deväť divadiel, ktoré pracovali rozdelené na tri trojice. Inscenácia je tak výsledkom spolupráce Činohry Slovenského národného divadla – ako sa uvádza v bulletine k nej: „... s divadlami Badisches Staatstheater v Karlsruhe (Nemecko) a Pesti Magyar Színház v Budapešti (Maďarsko). Spolu skúmali pohľad dnešných mladých ľudí na svoje tri krajiny, na ich identitu a víziu budúcnosti. (...) Tri hry tak spája spoločná téma a jedinečný svet. Pod hlavičkou spoločnej témy ,Kto som a aká je moja budúcnosť v tejto krajine?‘“.[1]

Všetky tri texty vznikli na základe výskumu mladých ľudí vo veku 11 až 18 rokov, ktorý sa realizoval prostredníctvom anonymného dotazníka. Mladým ľuďom na Slovensku bolo položených 26 otázok. Ich tematické zameranie bolo veľmi široké – otázky sa týkali tak kvality či negatív školy, ako aj rodiny, priateľov, obáv alebo strachu z osobných, vzťahových, sociálnych či spoločenských zlyhaní a boli formulované napríklad takto: napíšte 5 vecí, ktoré sa dozvedáte v škole a myslíte si, že sú potrebné? Napíšte 5 vecí, ktoré máte pocit, že vás ohrozujú. Alebo 5 vecí, ktoré ohrozujú spoločnosť. (Prečo?) Treba ešte športovať? Vyhodnocovanie získaných údajov dramaturgia divadla vložila aj do rúk odborníka – antropológa a i na základe výsledkov jeho analýz vytvorila scenár slovenská dramatička žijúca vo Fínsku Alexandra Salmela spolu s režisérkou inscenácie Júliou Rázusovou a dramaturgičkou Miriam Kičiňovou.[2] Slovenská inscenácia by sa mala dostať aj k maďarskému a nemeckému publiku a taktiež aj my budeme mať možnosť pozrieť si partnerské inscenácie.

Text Cudzô je na základe uvedených krokov jeho vzniku vo výsledku futuristickou víziou o živote mladých ľudí bez dospelých, ktorí zmizli z neznámych dôvodov. Ich život po apokalypse je životom s veľmi obmedzenými poznatkami v malých komunitách, na miestach, kde sa ešte dostanú k nejakým potravinám alebo odevom. Je tiež plný predsudkov, strachov z cudzích ľudí, z chorôb a infekcií, pričom majú veľmi malú predstavu o tom, ako môžu ochorieť či nakaziť sa alebo ako sa treba v prípade ochorenia liečiť. Zakladá sa tiež na informáciách, ku ktorým sa vedia dostať iba cez sociálne siete či vďaka mobilom, prípadne si ich ešte pamätajú. Existujúci stav vedia iba využívať, nevedia ho prinavrátiť do pôvodného stavu, či rozvíjať. Strata schopnosti rozlišovať to, čo je dôležité a čo nie, obavy z vonkajšieho sveta (cudzie – turčianskym nárečím cudzô, ktoré sa vyslovuje ako cudzuo), strach z čudného a neznámeho konca sveta a z toho plynúca veľká vnútorná hystéria sa stali látkou, s ktorou dramatička ďalej pracovala dialogicky i monologicky. Text má však zložitejšiu štruktúru. Jeho súčasťou sú aj niektoré z odpovedí respondentov. Komplikovanosť scenára spočíva v tom, že základná dejová línia sa týka iba dvoch postáv interpretovaných iba dvomi hercami – Monika, ale aj ako 36[3] (Monika Potokárová) a Braňo, ale aj ako Sprievodca (Braňo Mosný), avšak v inscenácii spodobujú aj ďalšie postavy. V scenári majú pomenovanie VM, VB, Hlasy, Protihlasy, Prievozník, R1 (pastier), R2 (lovec), R3 (studniar), R4 (bažinár), R6 (podpaľač) a R7 (sen) a patrí k nim aj postava bez mena a bez slov, ktorú predstavuje Viktor Petráš, spoluautor videí a kameraman live kamery, ktorou sníma celé dianie. Kým postavy 36 a Sprievodca sú interpretované ako aktuálne prítomné na scéne, postavy VM a VB sú komentátormi a rozprávačmi toho, čo si prečítali v správach či v online priestore na mobile o ceste 36 a Sprievodcu k vysielaču. Ich jasné javiskové odlíšenie bolo podporené aj kostýmom. Všetky postavy síce mali ako základ dlhšiu modrú mikinu, rozprávači však mali vždy cez hlavu prehodenú kapucňu. Niektoré z postáv však boli interpretované zložitejšie, ako napríklad postavy Hlasy a Protihlasy. Hlavné postavy ich stvárňovali konaním, ktorým vytvorili ilúziu, že patria hlasom z mobilu. Ich hru na Hlasy a Protihlasy vrátane reakcií na ich „mobilové konanie“ interpretovali už ako hlavné postavy priamo pred našimi očami. Týkalo sa to napríklad hystérie okolo otvorenia dverí, pretože nimi môže vojsť dnu niekto nepovolaný, avšak niekoho – ju (postavu 36) – treba vyhodiť za dvere a i.

Jadrom inscenačného príbehu je vyhostenie 36 z obchodného domu, v ktorom žila v jednej z komunít po zmiznutí dospelých, a to kvôli nadmernému používaniu mobilu a krádežiam elektriny pre jeho nabitie. Ocitá sa sama v cudzom svete, v ktorom stretáva Sprievodcu a s ním sa vydáva na cestu za vysielačom, pretože po zapnutí generátora sa obnoví internet a teda aj pamäť ľudstva. Ich cesta nie je jednoduchá, jej súčasťou je stret s rôznymi inými postavami – hysterickými, strašidelnými a dokonca i s preludmi 36. Postava 36 sa však nepohybuje iba v reálnom svete, ale často uteká aj do virtuálneho. Hrá video hry, všetko by si najradšej natočila na mobil a neustále by s okolitým svetom komunikovala prostredníctvom internetu v mobile. V scenári i v inscenácií sú najvýraznejšími postavami R1 až R7, ktoré zakaždým interpretuje iba B. Mosný. Ich monologické vstupy sa odohrávajú vždy pred pravým portálom, pričom je herec odetý ľudovo a hlavným znakom ľudovosti kostýmu je goralský klobúčik na hlave a patetická dikcia. Jeho repliky napodobňujú štýl lyrizovanej prózy a voľne pracujú aj s niektorými motívmi ľudových rozprávok (vypĺznutý vták s krvavými zubami v zobáku, mazľavá čierna brečka, dvanásť mesiačikov, dvanásť apoštolov atď.). Prievozník (B. Mosný) zas pomáha hlavným postavám prejsť cez zničené koryto rieky.

Základná dejová línia však nie je prerozprávaná iba hlavnými, vedľajšími postavami a rozprávačmi, jej pevnou súčasťou je aj vizuálna stránka – videoprojekcie a snímanie akcií hercov a scénických prvkov naživo a hlavne scénografické riešenie. Základ scény tvorí sústava policových regálov, pričom niektoré z nich majú zadné steny, na ktoré sa premietali videoprojekcie, iné sú otvorené a v policiach sú vložené či vkladajú sa do nich menšie rekvizity či scénické prvky simulujúce napríklad svet po zničení, s ktorými sa ďalej pracuje hlavne v rámci akcií s live kamerou. Zničený urbánny priestor je napríklad vytvorený policou s použitými dielmi elektroniky, batérií a pod., rurálny policou s figúrkami v ľudovom odeve, zverou vkladanou do police vystlanej machnatým zvlneným povrchom a pod. Inscenácia je tak veľmi sviežo pôsobiacou dynamickou zmesou rozmanitých hereckých akcií, v ktorých sa prepája priama reč postáv s rozprávačskou v kombinácii s rôznymi audiovizuálnymi i akustickými efektami ako snímanie konára voľne visiaceho na boku police, snímanie mierne zvlnenej krajiny akoby porastenej machom či kosodrevinou, figúrky srnky (hlavne pri výstupoch postáv R1 až R7), vydesených očí postavy 36, hystérie v jej tvári (napríklad vo výstupoch 36, kedy sa neovládateľne bojí smrti z uštipnutia pavúkom), spev 36 simulujúci prehrávanie záznamu v online sieti, pričom sa postava pomaly posúvala dovnútra police (ako výraz túžby 36 po zverejňovaní sa v online priestore), premietanie záberov zo selfíčok, ktoré miluje atď. V akciách s live kamerou sa veľmi často objavujú bábkarské techniky ako tieňové divadlo a jednoduchšia či trochu náročnejšia animačná práca s predmetmi a figúrami. Mnohé kombinácie hereckých a livemediálnych akcií sú veľmi nápadité, nečakané a originálne. Hlavne však vytvárajú dojem zmätku, chaosu a konca sveta, ktorý v takejto inscenačnej podobe je interpretovaný netradične. Originálne a nečakané je aj ukončenie inscenácie. Počas repliky 36: „Už sme pri vysielači. Hej, ľudia, tu sme! Pozrite na nás, akí sme hrdinovia!“[4] – vidíme videonahrávku, v ktorej sa k sebe približujú vidlica so zásuvkou na dvoch elektrických kábloch a keď sa spoja, na javisku nečakane zhasnú všetky svetlá a rozsvieti sa hľadisko. Irónia v pointe je jasná – i my sme rovnakí hrdinovia. Zmôžeme sa iba na zapnutie generátora.

Inscenácia je veľmi náročná aj pre hercov. Vyžaduje nielen veľmi dobrú fyzickú pripravenosť, ale aj vysokú mieru koncentrácie, pretože „premeny“ z jednej postavy do druhej i prechody z jednej situácie do druhej sa často dejú po veľmi krátkych výstupoch. Navyše – týka sa to hlavne Moniky Potokárovej – bolo treba zvládnuť kombináciu činoherného, audiovizuálneho a audiálneho hereckého prejavu, čo sa jej aj podarilo. Čo je však veľmi dôležité, z oboch hercov – i z tretieho neherca – na nás sršala chuť hrať.

Projekt je v mnohom veľmi užitočný:

1)      Vznikla inscenácia pre vekovú kategóriu, ktorá nie je divadelníkmi obľúbená.

2)      Vznikla inscenácia, ktorá sa snaží veľmi zodpovedne pristúpiť k problémom dnešného mladého človeka.

3)      Vznikla inscenácia, ktorá hľadá novú podobu divadelného jazyka (a jeho vynaliezavosti) a médií.

Jeho tvorcovia sa dokonca snažia myslieť aj ekologicky – ako sa píše v bulletine: „Z ekologických dôvodov sme sa rozhodli nevydať k inscenácii klasické bulletiny.“[5] Škoda ale, že aj dvojstránka nahradzujúca tradičný bulletin nebola vytlačená na ekologickom papieri.

 

 

 


[1] SALMELA, Alexandra: Cudzô. [Bulletin.] Zost. Mirian Kičiňová. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2019. [Nečíslované.]

[2] Podrobné informácie o spôsobe vzniku scenára mi poskytla Miriam Kičiňová, vrátane dotazníka.

[3] Postava má pomenovanie podľa čísla odpovede na dotazníku.

[4] SALMELA, Alexandra: Cudzô. [Scenár.] Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2019, s. 13.

[5] SALMELA, Alexandra: Cudzô. [Bulletin.] Zost. Mirian Kičiňová. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2019. [Nečíslované.]

Táto inscenácia bola uvedená aj vďaka LITA, autorskej spoločnosti. 
Čo robí LITA?

Publikované online: 4.11.2019

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.