Svätá Dorota odetá vo folklórnom šate

Vytlačiť

Réžia a dramaturgia: Roman Malatinec
Choreografia: Martin Urban
Hudobná úprava: Michal Budinský
Výber ľudových piesní: Roman Malatinec, Andrea Jágerová, Michal Budinský
Kostýmy: Helena Bezáková
Scénografia: Jaroslav Daubrava
Dirigentka chrámového zboru: Oľga Budinská

Účinkujú:
Dorota: Natália Vaňová; Kráľ: Marek Rozkoš; Anjel: Adam Herich; Čert: Mária Göregová; Vojak: Jana Štafurová; Tomfil: Tomáš Krištof; Rila: Zuzana Štelbaská, Fila: Martina Mesiariková; Christa, Čert dvojča: Nikola Berčíková; Kalista, Batohárka: Veronika Čépeová; Kat: Matej Kováčik

Ľudová hudba primáša Mgr. Pavla Martinku, viola: Michal Výbošťok, kontrabas: Mila Maťaš, cimbal: Vladimír Slávik,

Chrámový zbor Campana z Brezničky

 

Študent piateho ročníka réžie Roman Malatinec si za svoju absolventskú inscenáciu zvolil drámu Miša Kováča Adamova Hra o svätej Dorote, ktorú uviedol pod menom Dar lásky. Z dramaturgického hľadiska ide o zaujímavý výber. Nielenže ide o hru, ktorú v slovenskom profesionálnom divadle uviedli iba raz, ale je zaujímavá aj svojou témou – položiť život za vieru v Boha a hodnoty, ktoré so sebou nesie. Navyše mladým adeptom herectva ponúka viaceré herecké príležitosti.

Malatinec hru inscenoval vo folklórnom duchu. Kostýmová výtvarníčka Helena Bezáková odela postavy do ľudových krojov. Na scéne hrá naživo ľudová hudba a javiskoví hrdinovia tancujú folklórne tance. Okrem folklórnej hudby na javisku zazneli aj spievané modlitby a cirkevné spevy v podaní speváckeho zboru, ktorý počas premiéry spieval naživo na balkóne nad hracím priestorom. Na reprízových predstaveniach znejú už len z  nahrávky. Nakoľko sú na scéne prítomní muzikanti, pôsobí reprodukovaná hudobná zložka inscenácie nesúrodo.

Režisér na začiatku zvolil princíp divadla v divadle. Herci prišli na scénu ako ochotnícki herci, ktorým režisér rozdelil postavy, ktoré budú v inscenácii stvárňovať. Následne sa s väčšou i menšou spokojnosťou prezliekli do svojich kostýmov a začali hrať Hru o svätej Dorote. V závere, ani nikde inde sa však už divadlo v divadle nepriznáva, a tak je tento krok v rámci režijnej koncepcie nejasný.

Nasledoval prológ samotnej inscenácie, v ktorom sa jednotlivé postavy predstavujú a opisujú krátkymi veršami svoj charakter. Keďže ich mená zazneli už v úvodnom výstupe, stal sa tento úvod nadbytočný, lebo nenesie v sebe žiadny dôležitý významotvorný aspekt.

Tvorcovia situovali dej hry do bližšie nešpecifického prostredia. Symbol Dorotinho i Kristovho utrpenia predstavuje arénovitý hrací priestor v tvare kríža. Dorotu v záverečnom obraze vynesú do neba z rozopätými rukami, akoby bola aj ona ukrižovaná ako Kristus. Na javisku sa nenachádzali žiadne objekty okrem pňa, na ktorom sedel kráľ namiesto trónu.

Bezákovej kostýmy boli v takmer všetkých prípadoch krojmi. Výnimku tvorili len postavy Čerta, Anjela a Kata. Podľa odevu sa dalo určiť aj sociálne postavenie postáv. Kráľ Dioklecián je oblečený ako bohatý slovenský zeman – v béžovom kabáte a s veľkým čiernym klobúkom. Šaty Doroty a dedinčaniek sú jednoduché, s nekomplikovaným zdobením či výšivkami. Kostým kata tvoria čierne úzke nohavice a červená košeľa. Na hlave nosí čiernu kapucňu, ktorá je pre vzhľad kata typickou. Anjelov kostým pozostáva z čiernych elastických nohavíc, kožušinovej štóly, ktorá predstavuje krídla, a kučeravej blond parochne. Tá pôsobila komicky, čo robilo z Anjela aj na pohľad vtipnú postavičku a znižovalo to význam, ktorý v rámci deja má. Keďže postavu Čerta stvárňuje žena, mohla si Bezáková dovoliť použiť červené kvetované šaty a čierny kabát z nepravej kožušiny bez toho, aby postava vyznela infantilne. Kostým mal farby, ktoré evokujú peklo a oheň – červená, žltá a čierna. Fakt, že ide o čerta, akcentuje aj reťaz, ktorá je Čertovou hlavnou rekvizitou.

Malatinec text nijak zvláštne neupravoval. Hru síce z výtvarného hľadiska situoval na Slovensko, no ponechal rímske reálie. Z kráľa sa stal bohatý zeman, ktorý namiesto trónu sedel na pni. To však znižovalo jeho vážnosť. Za nosnú tému si režisér zvolil lásku – k Bohu, k blížnym či medzi mužom a ženou. Celkovo sa však režijná koncepcia triešti práve na nejasnej interpretácii, ktorá sa nesnaží hľadať v inscenácii odpovede na otázky, ktoré si kladie. Hra ich však ponúka najmä v súvislosti s láskou k Bohu a so vzťahom ku kresťanským hodnotám. Režisér do popredia postavil najmä hudobnú  a výtvarnú stránku inscenácie. Obsah často stroskotal na snahe postavy interpretovať tak, aby v sebe niesli vyvážené kladné i záporné vlastnosti. Neraz však vyznievajú protirečivo a nejasne, čo má na konečný výsledok kontraproduktívny účinok.

Režisér často skĺzol k opisnosti a patetizmu. Keď sa Dorota vo väzení modlí, svieti na ňu bodové svetlo a jej repliky sú prenášané cez mikroport, ktorý inak využívajú herci len počas hudobných predelov, aby ich bolo jasnejšie počuť.

V obraze, keď Čert upozorňuje Kata, že zabitím čerta sa zlo násobí, spoza Čerta vyskočí ďalšia herečka preoblečená za pekelníka s plastovými vidlami v ruke. Tento obraz preto pôsobí rozpačito a nevedno, či malo ísť o vtip, alebo akcentovanie príslovia, že „zlo plodí ďalšie zlo“.

Snaha o vloženie humoru tiež tvorcom vždy nevychádza a niekedy sa smiech z hľadiska objavuje aj v situáciách, v ktorých je to nežiaduce. Prejavilo sa to najmä v interpretácii Anjela (Adam Herich) a v momente, keď sa zjaví Tomfilovi, prinesie mu list z neba a on uverí v Boha, ktorého dovtedy odmietal. Hercov kostým a spôsob hereckej interpretácie spôsobili, že moment, ktorý mal byť jeden z najsilnejších v celej inscenácii, bol nevhodne smiešny a Tomfilovo obrátenie stratilo vnútornú motiváciu.

Najsilnejším momentom inscenácie je Dorotina smrť, keď tancuje s Tomfilom a ostatné postavy ich obsypú ružovými lupeňmi. Umučenie nie je zobrazené negatívne a krvavo, ale v intenciách kresťanského chápania, ako oslava Ježišovho učenia.

Hlavnú postavu Doroty v inscenácii stvárňuje Natália Vaňová. V súlade so zámerom režisérovej koncepcie sa ju pokúšala kreovať ako silno veriacu mladú ženu, ktorá túži po láske, chce zostať verná svojim hodnotám, no zároveň zvádza vnútorný zápas, či má vo svojom rozhodnutí vytrvať. Týmto rozhodnutím však postava Doroty stratila vnútornú silu a motiváciu, vďaka ktorej dokázala obetovať svoj život za Ježiša. Nie je sebaistou, tvrdohlavou sväticou, ktorá by urobila z lásky k Bohu čokoľvek, ale ustráchanou ženou, ktorá obhajuje svoje hodnoty zo strachu z večného zatratenia. Herečka strieda pokojný a plačlivý tón. Monológy, v ktorých Dorota obhajuje svoju vieru, sa stali nepresvedčivé a neisté, akoby svojim slovám ani sama neverila. Rovnako aj jej vzdor voči Diokleciánovi nepôsobí dostatočne presvedčivo. Keď má strach o život, plače. Rodinu a priateľov, ktorí sa ju snažia presvedčiť, odháňa, akoby sa bála, že ju presvedčia, nie pre svoje pevné zásady.

Tomfil Tomáša Krištofa je väčšinu času nerozhodným sudcom, ktorý slúži kráľovi a zároveň sa snaží pomôcť aj Dorote, ktorá mu je sympatická. Malatinec aj v tomto prípade postavu interpretoval ako váhavého a neistého človeka, ktorý je ustráchaný, opatrný, no na druhej strane sa zastáva nevinnej Doroty. Snaží sa jej však pomáhať predovšetkým pre sympatie, ktoré k nej prechováva, nie z racionálnych dôvodov, ktorými na ňu apeluje, aby sa odvrátila od viery. Hercovi sa s týmito protichodnými vlastnosťami a motiváciami ťažko vyrovnáva a jeho prejav je nevyrovnaný až do chvíle obrátenia na kresťanstvo, keď už nadobudne istotu v motivácii konania svojej postavy. V monológu, v ktorom sa vyznáva z viery v Boha, je najpresvedčivejší z celej inscenácie. Pôsobí rozhodnejšie a sebaistejšie než Dorota.

Kráľ v podaní Marka Rozkoša je arogantný egoistický človek, ktorý si je vedomý moci nad všetkými okrem Doroty, a preto ju chce získať. Je pre neho výzvou na zdolanie. Herec svoju postavu kreuje prostredníctvom hlbokého timbru hlasu, ktorým akcentuje Diokleciánovu nadradenosť. Rozkazy na mučenie rozdáva, akoby sa v tom vyžíval. Hoci sa radí s Čertom a poslúcha jeho rady, niekedy sa zdá byť ešte diabolskejším ako sám diabol. Tvrdí, že Dorotu miluje, dokonca si pred ňou aj kľakne, no tiež sa nechce vzdať svojho pohanstva. Túži ju získať a vlastniť, čím by dokázal svoju neobmedzenú moc panovníka.  

Mária Göregová ako Čert podáva najvyrovnanejší herecký výkon v inscenácii. Je zákerným Kráľovým poradcom, ktorý ho úspešne zviedol na cestu zla. Herečka síce stvárňuje mužskú postavu, no neskrýva svoju ženskosť. Pri nabádaní Diokleciána na zlo využíva ženské zbrane. Robí to prirodzene s využitím šarmu a narábaním s reťazou, ktorú má v rukách.

Na druhej strane najproblematickejšie interpretuje svoju postavu Anjela Adam Herich. Režisér zrejme chcel prostredníctvom tejto postavy vniesť do inscenácie nielen opozitum voči Čertovi, ale aj humor. Herec však často siaha len po komediálnej linke postavy a tak aj vtedy, keď má Dorotu nabádať na dobro a bojovať s Čertom, rozosmieva publikum. Zvádza ho k tomu už kučeravá parochňa, ktorá mu padá do očí a on pohadzuje hlavou, prípadne sa snaží inak dostať vlasy preč spred očí. To však vzhľadom na to, že ide o muža, pôsobí ako vtip z lacnej komédie. Rovnako aj obtiahnuté legínsy a snaha ladne chodiť pôsobia v tomto prípade rušivo. Preto keď sa zjavuje Tomfilovi a nesie mu list, v hľadisku zavládne smiech. Herich navyše akoby niekedy nevedel, kde je jeho nástupné miesto a keď sa naň na balkóne presúva, často na seba nechcene upozorňuje.

Matej Kováčik v postave Kata je vykonávateľom Kráľovej moci. Má však na veci vlastný názor a snaží sa konať najmä to, čo je spravodlivé a nielen to, čo dostane od Diokleciána rozkazom. Keď vidí, že Dorota sa pod vplyvom zázraku dvakrát zachránila od smrti, snaží sa ju aj on odhovoriť od jej pevných zásad a presvedčenia. V Kováčikovom podaní je Kat premýšľajúcim a rozhodným človekom, ktorý sa snaží robiť svoju prácu svedomito a bez prejavov silných emócií.

Postavu Vojaka stvárňuje v inscenácii Jana Štafurová. Jej nízka a útla postava vyvoláva pocit, že ide o krehkého človeka. Sú chvíle, keď sa Kráľovi dokáže vzoprieť, no niekedy sa mu poddá. Akoby sa snažil nepresiahnuť istú hranicu, aby ho nepotrestal a neprepustil zo služieb. Svoju výšku sa herečka často snaží vyvážiť silou hlasu, čo však nie je vždy žiaduce a javisková postava preto pôsobí ukričane.

Fila Martiny Mesiarikovej a Rila Zuzany Štelbaskej sú mladé ženy ľahkých mravov, ktoré boli kedysi kresťankami, no potom sa oddali svetským a najmä telesným radovánkam s Kráľom. Sú ochotné kvôli nemu ísť do väzenia presviedčať Dorotu, len aby si ich opäť najal ako svoje milenky. Keďže Kráľ sa pre to, aby získal sväticu za manželku, vzdá ostatných žien, vyvoláva to u nich žiarlivosť. Tá je hnacou silou ich úsilia zviesť Dorotu z cesty viery. Nerobia to však zo zákernosti, ale pre záchranu svojho živobytia.

Dorotine sestry Christu a Kalistu stvárňujú Nikola Berčíková s Veronikou Čépeovou. Obe majú svoju sestru rady, no nechápu jej neoblomnú vieru, ktorá ju doženie až k mučeníckej smrti. Obe sú veriace, no majú pocit, že ich sestra nekoná správne a snažia sa ju prehovoriť na malé „nevinné“ morálne ústupky.

Inscenácia Dar lásky: Hra o svätej Dorote nesie v sebe síce aktuálnu tému, ktorú však režisér nedokázal pretaviť do javiskového tvaru bez problémov. Hlavné úskalie vidím predovšetkým v povýšení formy nad obsahom. Režisér mal zrejme v prvom rade ambíciu urobiť inscenáciu, ktorá by bola vo folklórnom duchu, a preto si zvolil práve ľudovú hru Miša Kováča Adamova. Zvolená forma a interpretácia postáv sa však často prieči vnútornému obsahu hry. Problém tkvie aj v snahe klásť najväčší dôraz na lásku, ktorá síce v hre prítomná je, no oveľa závažnejšie postavenie v nej má stret hodnotových systémov Doroty a Kráľa. Ten sa v Malatincovej réžii dostal na druhú koľaj a motivácie konania mnohých javiskových postáv sa preto vytratili a herci nevedeli svoje postavy uchopiť tak, aby nevyzneli plocho alebo rozpačito. Inscenácii chýbal predovšetkým dramaturg, ktorý by ju zacelil.

Publikované online: 21.4.2016

Petra Babulícová

Petra Babulícová absolvovala v roku 2013 Divadelnú fakultu VŠMU v odbore teória a kritika divadelného umenia a v roku 2017 ukončila doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v odbore divadelná dramaturgia. Vo svojej diplomovej práci sa venovala inscenáciám diel A. P. Čechova v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Počas štúdia sa zúčastnila na projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala dramaturgicky aj teoreticky. V dizertačnej práci sa zamerala na činoherné réžie Jozefa Bednárika. Od septembra 2016 pôsobí ako dramaturgička v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre.