SVADBY-ZMÄTKY ALEBO FAREBNÝ VIDIEK V HRSTI

Vytlačiť

Réžia: Alena Lelková, Dramaturgia: Lenka Dubníčková, Adriana Totiková, Scéna a kostýmy: Barbora Herchlová, Choreografia: Stanislav Marišler, a.h., Produkcia: Beáta Seberíniová, Jana Oslancová, Stanislav Kramarič
Hrajú: Tomáš Vravník, Zuzana Konečná/Dominika Gidová, Zuzana Porubjaková, Gabriel Tóth, Michaela Drotárová, Martin Križan, Petra polnišová a.h., Radoslav Gažo, Adriana Totiková, Pavol Katrinec
Premiéra: 4. 12. 2007, Malá scéna VŠMU Bratislava

Jozef Gregor-Tajovský patrí k dramatikom, ktorí vo svojej tvorbe reflektovali slovenskú dedinu na počiatku 20. storočia. Ale zatiaľčo jeho súčasník Ferko Urbánek sa pozeral na vidiek pomerne privretými očami a úsmevnými pohľadmi a zobrazoval skutočnosť skôr skreslene v intenciách humoru a vtipu, Tajovský bol realistom a tak isto sa staval aj k svojej tvorbe.

Nešlo mu o idylický obraz jednoduchého dedinského človeka a jeho života. Práve naopak, veľmi kriticky hodnotil jeho slabosti, chyby, negramotnosť a obmedzenosť ale i následky týchto faktorov, ktoré často negatívne vplývali na jeho intelektuálny a emocionálny rozvoj. Tajovského dramatika sa zaoberá veľmi vážnymi problémami jednotlivca, ktorý nie je schopný ich vyriešiť bez toho, aby nenarušil železné a zaväaujúce tradície, čo napokon nevedie k ničomu inému, ako k jeho individuálnej prehre.

Dráma Statky-Zmätky sa pravidelne objavuje na slovenských javiskách prakticky od svojho vzniku a inscenovali ju takmer všetci významní režiséri, ktorí formovali slovenské divadlo, počnúc Jankom Borodáčom.

Karol L. Zachar poňal svoju inscenáciu viac-menej v duchu svojej poetiky „poľudšťovania“, čo nie vždy prospelo nielen textu ale aj inscenáciám. Z negatívnej postavy lakomého Palčíka vytvoril nevinného ochrancu svojej pôdy a vyjadroval svoju lásku a úctu k nej. Úplne inak ju vystaval v 80. rokoch režisér Miloš Pietor, ktorý ju viedol v línii- biologické predchádza psychologickému, čo sa odrazilo predovšetkým v postave Ďurka, čo inscenácii zaručilo dlhodobú hodnotu a miesto medzi najvýznamnejšími slovenskými inscenáciami. V ostatných dňoch uviedlo „nové“ Statky-Zmätky aj DAB Nitra, v réžii Ľubomíra Vajdičku. Jeho inscenácie slovenskej klasiky znamenali významný prínos v inscenačnej tradícii a prinášali aj nové pohľady na možnosti interpretačného hľadiska.

Dráma Statky-zmätky sa zaoberá závažným problémom honby za majetkom, respektíve snahy udržať ho v „rodine“, a to za cenu zmareného manželstva dvoch mladých ľudí, nechajú oklamať a využiť svojimi ziskuchtivými rodinnými príslušníkmi. Alena Lelková, študentka posledného ročníka divadelnej réžie na VŠMU, sa po úspechu inscenácie Jurgova Hana, opäť chopila textu z prostredia slovenskej dediny. Hoci Jurgova Hana rieši odlišné problémy, očakávalo by sa, že skúsená režisérka si dobre všimne a rozpracuje zásadný konflikt a problém hry Statky-Zmätky. Napriek badateľne precíznej práci s textom aj s jednotlivými divadelnými zlpožkami, však akoby Lelková tejto podstatnej téme nevenovala dostatočnú pozornosť.

Ťažiskom inscenácie je úzka prepojenosť folklóru so scénografiou, hudbou a napokon aj s herectvom. Už v úvode divákov víta v kroji odetá Lenka Dubníčková, ktorá krásne zaspieva ľudovú pieseň. Je akousi sprievodkyňou, ktorá otvorí oponu a uvedie diváka do deja a v závere oponu zatvorí. Ide o veľmi pôsobivý prvok, ktorý spĺňa niečo ako „scudzujúci“ efekt, pretože hneď od začiatku je jasné, že ide o divadlo v pravom slova zmysle, ktoré so skutočnosťou nemá nič spoločné.

Režisérka nezostala nič dlžná svojej záľube v používaní takmer holej scény. Takmer prázdna scéna je doplnená akousi povalou v zadnej časti javiska, na ktorú vedie rebrík. Ten je nielen najvyužívanješou rekvizitou, ale pomáha aj výdatne v hereckej akcii. Ďalšou dôležitou rekvizitou je stolička, vlastne stoličky. Každá z postáv má tu svoju, na ktorej sedí a ktorú si nosí so sebou i na návštevy. Môže ísť aj o zámer ilustrovať chudobu (hmotnú i intelektuálnu) postáv, ktoré nemajú nič iné, len stoličku, ktorou sa takisto i brániť voči krivdám a udržať si svoj vlastný priestor, do ktorého nepustia nikoho iného.

Autorka kostýmov, Barbora Herchlová vychádzala z tradičných krojov, ktoré podstatne zjednodušila a tým aj prispôsobila pohybu a prirodzenému prejavu hercov. O to prepracovanejšie je ich farebné rozlíšenie. Pre rodinu Ľavkovcov určila tmavo modrú, Kamenských odela do jasne žltej a Palčíkovcov do sýto oranžovej. Do tohto vstupuje do biela odetá „večná nevesta“ Beta, ktorá trpezlivo čaká na svojho vyvoleného a teda je vždy pripravená. Táto farebná diferenciácia odzrkadľuje nielen charaktery ale predstavuje i príslušnosť jednotlivých členov tej-ktorej rodiny. Po svadbe Ďurka a Zuzky a potom i svadby Ďurka s Betou, na scénu teda vstupuje nová rodina, mladý Ľavko s manželkou, v zelenej. Pestrofarebné riešenie dosahuje veľmi efektný scénický účinok počas hudobno-tanečných častí, ktoré hýria radosťou a farbami, hoci značnou mierou prispievajú k tomu, že inscenácia nadobúda skôr komediálny ako dramatický ráz. Herectvo však v tejto inscenácii tiež kolíše medzi suverénne vážnym odkazom a hádzaním vtipov spod sukní.

Už na prvý pohľad ide o nerovné manželstvo Žofy a Jana Ľavkovcov, v podaní Petry Polnišovej a Martina Križana. Nielen viditeľná nesúrodosť medzi týmito dvoma kvôli vekovému rozdielu hereckých partnerov ale aj priepastný skúsenostný rozdiel majú za následok, že pôsobia nezohrato akoby nešlo o muža a ženu ale skôr o matku a adoptívneho syna, či študenta a učiteľku. Polnišová je bez pochýb skvelá komediálna herečka, ktorá do každej repliky vnáša humor a následne tým vytvára úsmev na tvárach divákov. Malo by však skôr ísť o ľútosť či súcit s postavou obmedzenej ženy. Nánosy vtipu a komickosti vystupujúnatoľko do popredia, že sa človek stráca v deji, nevníma postavu ale úspešnú mladú herečku. Popri jej dominantnému prejavu potom zaniká Martin Križan. Jeho Jano je muž v rokoch, ktorý síce má dospelého syna súceho na ženbu, no ani jeho dni nie sú ešte zrátané a pri pohľade na Betu nevedno, komu sa viac roztrasú kolená, či synovi a či otcovi. Je to zrejme dôsledok nerovného manželstva s despotickou a dominantnou ženou, ktorá vidí svoj zmysel života v oddanosti a doslova opičej láske k svojmu rozmaznanému synovi.

Bezdetní manželia Palčíkovci, ktorí sú strojcami celého nešťastia v príbehu, sú zobrazení ako unudený, bohatý a lakomý manželský pár, ktorý neverí ničomu, čo nasľubuje rodine. V ich prípade ide o peniaze a nie o človeka. Bezcharakterných mamonárov pretavili do ľudskej podoby Gabriel Tóth a Michaela Drotárová. Drotárová sa do postavy hypochondričky Mary. Snažila vniesť stareckú múdrosť i rozvážnsoť a sem-tam i márnomyseľnosť. Vo výsledku však nepôsobí absolútne vierohodne. Prílišnou koncentráciou na gestikuláciu i rečový prejav sa z postavy stráca motivácia konania a tiež mierne načrtnutý charakter egoistickej ženy.

Gabriel Tóth vystaval Ondreja Palčíka oveľa precíznejšie a systematickejšie. Priam úžasná a primeraná práca s gestom, pohybom i intonáciou a dynamikou v hlase, miestami nadmerná expresivita v niektorých pasážach, sú v úplnom súlade s takmer statickými scénami. Jeho Palčík je nielen notorický lakomec posadnutý peniazmi aleaj nervný a neznesiteľný starec, ktorý je evidentne frustrovaný tým, že nemá vlastných potomkov a tým cudzím neverí.

Manželia Kamenskí sú rovnako rozporuplnou dvojicou. Radoslav Gažo poňal rozvážneho Tomáša pomerne vlažne a vytvoril vlastne nevýraznú postavu. To je obrovská škoda vzhľadom na veľký potenciál, ktorý v sebe postava (a pravdepodobne aj herec) ponúka. Ide totiž o jedinú postavu, ktorá zmýšľa liberálnejšie a pokrokovo. Tomáš Kamenský nie je zaslepený vidinou ľahkého zbohatnutia a vníma svoju dcéru ako plnohodnotnú a samostatnú osobnosť, ktorá má právo na vlastnú voľbu. Určite by si zaslúžila širší priestor nielen v texte ale predovšetkým v inscenácii. Je totiž jedinou kontrastnou a ukrýva v sebe aj vizionárksy odkaz. Podobne i postava syna Ondriša a Zuzkinho brata nedostala väščie možnosti zanechania hlbšej stopy. Pavol Katrinec vytvoril mladého a vzdorovitého muža, ktorý je však zároveň zodpovedný a trpí ochraniteľským syndrómom voči sestre Zuzke.

Jej matka Kata je obdobou Žofy.Adriana Totiková však nie je len karikatúrnym odleskom ako Petra Polnišová, kek Kata je normálna žena, ktorá nechce zničiť dcére život, len v duchu zaužívaných tradícií jej chce zabezpečiť budúcnosť. Materiálnu, nie však citovú. Jej postava však prechádza vývojom a v závere si prizná svoj podiel viny na nešťastí dcéry a zmení tiež svoj pohľad na „blízkych“ Ľavkovcov a Palčíkovcov.

Beta Zuzany Porubjakovej je frivolná a zaľúbená žena, ktorá veľmi nehľadí na reči okolia. Porubjaková má ohromný zmysel pre detail, pracuje s celou škálou výrazových prostriedkov, pohybov a gest a tiež dôsledne využíva zmeny v intonácii či intenzite hlasu, z čoho je jasné a jednoznačné, aké postoje Beta zaujíma voči Ďurkovi, jeho rodičom či Palčíkovcom. Jedinou nesprávnou interpretáciou v jej podaní je, že sa z nej a zo Zuzky stanú sokyne. Je to omyl, keďže Zuzka sa po odchode od Ďurka o neho nepokúša ani v najmenšom a ide o zbytočnú degradáciu postavy.

Postava Zuzky patrí k najvýznamnejším ženským hrdinkám v slovenskej dráme, predstavuje prototyp uvedomelej a emancipovanej ale skromnej ženy, ktorá si je vedomá svojho ťažkého údelu a vyrovnáva sa s ním. Nepokúša sa žiť podľa zvrátenej dedinskej morálky, po boku muža, ktorý o ňu nestojí. Prejaví svoju zrelosť a samostatnosť, dostatočnú silu na to, aby sa tvárou v tvár postavila k problémom a niesla si svoj podiel zodpovednosti. Zuzana Konečná poňala Zuzku ako nenútenú, dôstojnú bytosť, ktorá si v každej situácii zachováva hrdosť. Konečná precítene a bez nadbytočného pátosu či afektu buduje postavu ženy, ktorá sa učí na vlastných chybách a ďalej ich už neopakuje.

Tomáš Vravník vychádzal rpi tvorbe postavy Ďurka zo svojho naturelu. Na scéne je veľmi dominantný, ide o obletovaného syna zo strany rodičov i žien. Bez okolkov sa pohráva s citmi i telami žien bez toho, aby si uvedomil následky. Vravník síce sebavedomo a cieľavedome poukazuje na skazený charakter mladého muža, ale nedostatočnou koncentráciou na artikuláciu hrá viac telom a tým sa stáca ukotvenosť textu postavy. Jeho repliky poukazujú v prvom rade na pudový základ jeho konania a ich odsunutím nevyjde potom najavo skutočná pravda o tomto ľahtikárovi.

Priveľmi problematicky vyznieva záver inscenácie, moment, ktorý vlastne predstavuje tú nadčasovosť a moderný prístup autora k téme. Ďurko prejde vnútornou premenou a uvedomí si svoje chyby. Tento obrat je skondenzovaný do krátkeho dialógu so Zuzkou, ktorá hru uzatvára jednoznačným stanoviskom a rozhodnutím, ktoré stratí akúkoľvek váhu.

Inscenácia Statky-Zmätky je jedným z pohľadov na Tajovského drámu. Snaží sa komediálnou líniou zobraziť mravný a ľudský úpadok a zmarené ľudské životy. Nie je ale jasné, prečo režisérka viedla inscenáciu v komickej rovine len počas konkrétnych scén a nepretkala ňou celú inscenáciu do jednotného celku. Konečný výsledok je mierne zmätený, aj keď farebný a stlačený do nedefinovanej masy komických a dramatických výstupov. Dôvod pre takýto inscenačný postup sa však odhaliť akosi nedá.

Publikované online: 4.12.2007

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.