Súkromná lekcia u Andreja K.

Vytlačiť

Andrej Kalinka: outside the box 01

 

Libreto, hudba, vizuálny koncept, performer: Andrej Kalinka

Dramaturgia: Milan Kozánek

Fotografie: Karol Jarek 

Preklad: Jozef Tancer 

Réžia: Andrej Kalinka a Milan Kozánek

 

Recenzia napísaná na základe reprízy 13. 12. 2020 v Novej Cvernovke, Bratislava

 

Kto bol Gregor Mendel? Aký odkaz majú jeho život a práca pre dnešného človeka? Kde sú priesečníky umenia a vedy? To sa pýta Andrej Kalinka a my spolu s ním počas sledovania jeho najnovšieho projektu outside the box 01. Občasné náznaky odpovedí strieda úplné tápanie. Otázky prevažujú, odpovede chýbajú. Alebo presnejšie: chýbajú jednoznačné odpovede. Ak aj nejaké dostaneme, sú to možnosti, hypotézy, čriepky, úlomky, fragmenty.

Z bulletinu sa dozvedáme, že autorská dvojica Andrej Kalinka a Milan Kozánek plánuje celú sériu „outside the box“ performancií a toto je prvá z nich. Je venovaná opátovi Gregorovi Mendelovi, ktorého dnes považujeme za zakladateľa genetiky v zmysle, že vykonal v tejto oblasti dôležité bádania, ktoré mali konkrétne výsledky a na ne mohli nadväzovať ďalší vedci. Jeho výskumy rastlín, najmä hrachu siateho, dali vzniknúť zákonom dedičnosti. Rozvinul ako prvý aj pojmy ako dominantný a recesívny znak a pri štúdiu genetiky pracoval s teóriou matematickej pravdepodobnosti.

O nejakom životopisnom diele v tom zmysle, že by sme sa dostali k záľahe faktov, však v prípade outside the box 01 nemožno hovoriť. Kalinka a Kozánek nepredstavujú Mendelove objavy a nevykresľujú ho v podrobnostiach ako osobnosť vedy. Sústredia sa skôr na jeho život ako na ľudský príbeh o odhodlaní, hľadaní a nachádzaní. Poslúžil im ako prototyp príbehu o vedeckom poznaní, hľadaní podstaty a príčiny javov alebo ako uvádzajú sami tvorcovia v bulletine: „Namiesto biografického materiálu dielo ponúka stretnutie s výnimočným odkazom vedeckého myslenia neobmedzeného dobovými predpokladmi.“

Outside the box 01 je performatívne dielo, ktoré Andrej Kalinka skoncipoval ako akési stretnutie na hrane medzi súkromným a verejným. V malom priestore sme uzavretí spolu s Andrejom Kalinkom, ktorý nám prináša najrôznejšie detailné informácie, námety na rozmýšľanie, ale naopak aj čisto emocionálne podnety na to, aby sme sa s ním pokúsili podniknúť cestu do vlastného vnútra, ktorej jedinou mapou – zreteľne iba chabou, deravou – je libreto tohto diela. Treba však povedať, že táto jej nedokonalosť je úplne zámerná. Cestu si totiž potrebuje kráčajúci dokresliť sám, sám si vyberá odbočky v labyrinte, inak hrozí, že nikam nezájde, nedostane sa ani na koniec predstavenia.

Je to totiž stretnutie, na ktorom nás Kalinka pozýva zdieľať spolu s ním jeho myšlienkový svet. Citácie striedajú priame prehovory k publiku, hudobné čísla – hra na bubne i na kontrabase, hovorené slovo v nemčine pustené z gramofónu... Je to koncert? Inštalácia? Performancia? Sčasti každé zo spomínaného alebo skôr tvar prekračujúci hranice divadelných žánrov či umeleckých druhov.

Čas väčšinou plynie nedramaticky, je úplne v rukách autora. Vnemov, ktoré divákovi ponúka, je mnoho a sú zamerané na rôzne zmysly: hudbu a slovo môžeme počúvať a popritom sledovať jednu z dvoch videoprojekcií v zadnom pláne. Na veľkom plátne a na menšej obrazovke prebiehajú rôzne projekcie. Na javisku vpredu, najbližšie k divákovi, stojí socha schovaná pod látkou. V závere ju Kalinka poodhalí – suchú hlinu musí oživiť dotykom vody, aby ju dlátom mohol formovať. Počas každého predstavenia sa ju usiluje dotvoriť, ale výsledkom je opracovaný len drobný kúsok. Naopak, balením, presunom, prevážaním a skladovaním sa hlina ako materiál vždy aj sama modifikuje, čiže on ako autor neustále opravuje už urobené, a tak sa nedostáva v procese ďalej. Ide o akúsi sochársku podobu mandaly bez konca a vďaka nej vzniká veľmi pozoruhodná úvaha umelca o materiálnych hraniciach hmoty a zároveň o časovej limitácii tvorby. 

„Mám štyri úvody,“ povie na začiatku predstavenia Kalinka. Predstavy o štyroch úvodoch sa nám zhmotnia až vtedy, keď Kalinka preruší svoje dianie na javisku a rozdá divákom v publiku pripravený materiál. Ten sa skladá z článkov o Mendelovi a obrazovej prílohy, ktorú vytvoril sám Kalinka. Korpus textov je priširoký, avizovaných 10 minút na ich kompletné prečítanie celkom určite nestačí. Divák sa tak musí rozhodnúť, ktorému z ponúkaných materiálov sa bude venovať podrobnejšie – napr. sústredeným čítaním – a ktoré naopak v časovom strese už iba „preletí“ očami.

Citovaná veta o štyroch úvodoch, ktorá môže na prvý pohľad znieť aj veľmi banálne, nesie v sebe aj istý odraz interpretačného kľúča – Kalinka rád a často využíva vo svojej tvorbe polyfóniu. Nespolieha sa na jednu výpoveď, jeden uhol pohľadu. Neuznáva jedinú pravdu, ale predostiera skutočnosť ako koexistenciu viacerých hlasov, rôznych, paralelných aj mimobežných, aj nerovnocenných, dokonca rôznej proveniencie. Môžu to byť hlasy hovoreného slova v nám zrozumiteľnom jazyku, hlasy v nezrozumiteľnom jazyku simultánne tlmočené do nášho jazyka, ale aj hlas neznámej neprekladanej reči. Sú to aj hlasy hudby, aj nečujné hlasy ponúkaných (premietaných) obrazov. Biely kôň, výbuch, dobová fotka Eiffelovky, obrovská loď na mori, schátraná historická budova, na chodníku rozfúkané lístie jesenných farieb... Nie je to pre nás známa dekódovacia hra metafor (holubica – mier, ruža – láska atď.), je to doplňovačka bez možnosti zistiť, či tajnička, čo nám vyšla, je vôbec správna. Možno tie obrazy znamenajú niečo viac a možno neznamenajú nič iné, len to, čo ukazujú. Autor ich premieta, pozerá s nami, ale komentár neponúka. Ostávame všetci spolu ponorení v tichu, ktoré ruší len cvakanie premietačky. 

A čo na to divák? Tak, ako je žánrové či druhové vymedzenie inscenovaného tvaru nejasné, premenlivé a prestupované, aj divákovo vnímanie je postavené na vratkých nohách viac, ako je pravdepodobne zvyknutý. Výsledné reakcie publika tak môžu byť rozmiestnené na rôznych stupňoch škály – od neporozumenia, odmietnutia cez zmätočné prijatie až po oduševnené nadšenie. Oproti bežným prevádzkovým divadelným inscenáciám (napriek nedôvere v generalizáciu tu mám na mysli predstavu inscenácie, ktorá má istú dramatickú textovú predlohu, režiséra, dramaturga, hercov a všetci títo tvorcovia akoby v prvom rade tlmočili príbeh), Kalinkovo dielo si vyžaduje vyššiu spoluúčasť, citové zaangažovanie, ale aj náročnejšiu intelektuálnu prácu vnímať nejednoznačné obrazy a vyhodnocovať ich. Najväčšie riziko pri tom môže byť práve ono vyhodnocovanie, ak je napríklad úplne arbitrárne, alebo ak autorom poskytované obrazy, slová a ostatné súčiastky nie sú v mysli diváka prevoditeľné do celku, ktorý by mu na konci dával uspokojivý zmysel. Možno však povedať, že čím lepšie pozná divák predchádzajúcu inscenačnú prácu Andreja Kalinku a zoskupenia Med a prach, tým ľahšie a ochotnejšie pravdepodobne pristúpi na interpretačnú hru, resp. tým slobodnejšie sa vystaví otvorenému vnímaniu tohto inscenačného tvaru.

„Chcel by som poznať odpoveď, ale rovnako dúfam, že žiadna nebude,“ hovorí Kalinka na jednom mieste svojho jedenapolhodinového vystúpenia a mne sa to odrazu zazdá také príznačné. Hľadáme odpovede v živote i v divadle, ale zároveň sa obávame nájdenia jednoznačnosti, definitívy. O čo milšie, prirodzenejšie a nádejnejšie sú nám otvorené konce, nedopovedanie, tri bodky na záver. Aké možnosti nám prinášajú, aké sú len voči nám blahosklonné a veľkorysé!

 

 

 

 

Publikované online: 30.4.2021

Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v odbore slovenský jazyk a literatúra – estetika. Literárnokritické príspevky uverejňovala v Slovenskej literatúre, Kultúrnom živote, Knižnej revue a denníku SME, dodnes prispieva do mesačníka RAK.  Po štúdiu pôsobila v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, v oddelení dejín slovenskej literatúry 19. storočia. V roku 2011 ukončila magisterské štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Články o divadle a recenzie uverejňuje v časopise kød a denníku SME. Pre Divadelný ústav pracovala ako redaktorka edičného oddelenia. V rokoch 2012 - 2014 bola predsedníčkou Slovenského centra AICT.