Sugestívna a remeselne zručná prvá časť trilógie

Vytlačiť

Námet a choreografia: Pavel Zuštiak
Vytvorené v spolupráci s tanečníkom: Jaro Viňarský
Autorská hudba/interpretácia: Christian Frederickson
Svetelný dizajn: Tomáš Morávek
Premiéra 22. a 23. júla 2010, Stanica Žilina-Záriečie

Tretí ročník festivalu nezávislého divadla a tanca – KioSK sa uskutočnil v priestoroch kultúrneho uzla Stanica Žilina-Záriečie v dňoch 23. – 25. júla 2010.
Dramaturgia KioSK-u sa tento rok zamerala na otázku jednotlivca v cudzej kultúre. Touto charakteristikou nesledovali organizátori primárne tematické zameranie jednotlivých inscenácií a performácií, ale podmienky, v akých pozvaní hostia tvoria.
Realita súčasného slovenského nezávislého divadla (najmä tanca) je taká, že počet tanečníkov a performerov v zahraničí prevyšuje tých, čo pôsobia v domácich podmienkach. Tento aspekt sledovalo aj formálne rozdelenie festivalového programu. Bol totiž rozdelený na dve časti Domáci a Hostia.
Čo sa týka samotných produkcií uvedených na festivale, problematiku „inakosti“ po obsahovej stránke reflektovala najmä performácia Bastard, ktorá bola na KioSK-u 2010 uvedená premiérovo. Projekt Pavla Zuštiaka, Jara Viňarského a Christiana Fredricksona je prvou časťou trilógie The Painted Bird a vychádza z novely Jerzyho Kosińského, Pomaľované vtáča (1956). Tvorcovia akcentujú najmä snahu predstaviteľov menšín začleniť sa do spoločnosti a odmietavý postoj majority.
The Painted Bird/Bastard prejavuje aj vplyv zahraničnej kultúry. V tomto prípade ide o syntézu prvkov a postupov charakteristických pre menšinové umenie s mainstreamovými.
Práve tento typ syntézy je charakteristický pre severoamerickú kultúru.
Najvýraznejšie sa to prejavuje v hudbe k inscenácii, ktorej autorom je Ch. Fredrickson. Sólové violové party, v ktorých dominujú odkazy na klasicizmus a romantizmus, strieda experimentálna elektronická hudba, nasleduje pasáž na pomedzí indie a pop-rocku, atď.
Choreografická a režijná linka sledujú jeden základný cieľ. Všeobecný začiatok postupne ústi do konkrétneho konca.
Pre väčšiu časť je charakteristická metaforickosť, pričom prepracovaná je najmä hra so svetlom. Po formálnej stránke napríklad v momente, keď vzniká istý univerzálny človek. Jaro Viňarský stojí v sýtomodrom bodovom svetle. Rodiaci, resp. vznikajúci človek postupne preciťuje každý sval. Svetlo spolu s Viňarského zmyslom pre detailnú prácu s telom v tomto momente vytvára v konečnom dôsledku viac výtvarný než divadelný zážitok.
Ako samostatný symbol je svetlo najvýraznejšie použité počas scény, kedy sa jedinec snaží začleniť do spoločnosti. Bodové svetlá rozmiestnené po polkruhovitej zadnej stene hracieho priestoru vytvárajú „dvere do spoločnosti“. V momente, keď sa
tanečník priblíži k svetlu, svetlo zhasne a zažne sa iné.
Zmena poetiky inscenácie nastáva v momente, keď začnú na javisko vstupovať diváci – účinkujúci. Od tohto momentu smerujú réžia a choreografia viac ku konkrétnosti, miestami až hraničiacej s popisnosťou. Ako príklad možno uviesť moment, keď sa Jaro Viňarský začne natierať tmavou farbou. Na hranici klišé je aj scéna, v ktorej spomínaní diváci vytvárajú na scéne dav. Ten do seba naráža a vytvára anonymnú masu metropoly.
V inom kontexte by podobné „polopatistické“ a x-krát overené symboly oprávnene vyvolávali rozpaky. V tomto prípade je to inak. Z hľadiska vnútornej stavby The Painted Bird/Bastard totiž ide o prirodzené vygradovanie. Či už v zmysle dynamiky a temporytmu, alebo konštrukcie samotného príbehu, ktorý, ako som už uviedol, smeruje od všeobecného ku konkrétnemu. Inak povedané, rasizmus, xenofóbia, atď „visia vo vzduchu“ od začiatku inscenácie, hoc nie sú priamo pomenované. V momente, keď sa prostredníctvom videoprojekcie objavia na zadnej strane scény slová neger, teploš, atď., keď sa Jaro Viňarský natrie tmavou farbou, spomínaný rasizmus a xenofóbia sa symbolicky zhmotnia, čo podporuje sugestívnosť a apelatívnosť inscenácie. Zbytočné však je využitie mikrofónu v závere. Ten jednak pôsobí rušivo, keďže sa jednoducho zjaví na scéne, zároveň ide o zbytočnú duplicitu, keďže Jaro Viňarský len opakuje spomínané slová, ktoré už boli premietnuté prostredníctvom videoprojekcie. Keď sa objavia prvýkrát, pôsobia dostatočne silne, pri ich zopakovaní sa ich sila stráca.
Ak spomínam univerzálnosť, ktorá tvorí základ pre skonkrétnenie príbehu, podobne koncipovaná je aj scénografia. Okrem truhly a meča (Damoklovho?), ktorý spadne na javisko, priestorové prvky absentujú. Úplne ho nahrádza už spomínaný mimoriadne kvalitný svetelný dizajn. Takáto koncepcia opäť podporuje motív univerzálnosti. Bastard je príbehom, ktorý sa odohráva v nekonkrétnom univerze a zároveň sa bytostne dotýka každého jedného diváka.
Mimoriadna hodnota The Painted Bird/Bastard spočíva v harmónii troch základných charakteristických čŕt tejto performácie. Technické zvládnutie všetkých zložiek diela je najmenej viditeľnou, no o to podstatnejšou chrbtovou kosťou. Na nej stojí snaha o originálne a invenčné spôsoby práce s jednotlivými zložkami. A to všetko bez toho, aby tým utrpela komunikatívnosť javiskového tvaru.

Publikované online: 22.7.2010

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.