Sugar alebo Niekto to rád horúce v Prešove

Vytlačiť

 Billy Wilder, I. A. L. Diamond: Sugar (muzikál podľa scenára filmu Some like it hot na námet Roberta Thoerena)

 

Libreto: Peter Stone

Hudba: Jule Styne

Texty piesní: Bob Merrill

Preklad libreta: Alexandra Ruppeldtová

Preklad textov piesní: Ján Štrasser

Réžia: Michal Náhlik

Hudobné naštudovanie: Július Selčan

Kostýmy: Lenka Kadlečíková

Scéna: Anita Szökeová

Choreografia: Viliam Mikula

 

Účinkujú:

Sladká Sue: Ľudmila Dutková

Sugar: Gabriela Očkajová

Joe: Matej Lacko

Jerry: Peter Krivý

Osgood: Ján Ivan

Bienstock a iné: Samuel Gáfrik

Dolores a iné: Slavomíra Fulínová

Rosella a iné: Veronika Husovská

Oľga a iné: Antónia Kurimský Oľšavská

Psia dečka a iné: Martin Juríček

Frajer a iné: Matúš Buch

Big Band Júliusa Selčana

 

 

Po viac ako tridsiatich rokoch, keď v roku 1988 uviedli v Historickej budove Divadla Jonáša Záborského v Prešove muzikál Niekto to rád horúce, ponúkla dramaturgia divadla tento lákavý titul do pozornosti novej generácii divákov. Tentoraz ale muzikál inscenovali pod názvom Sugar podľa mena hlavnej postavy, a zároveň podľa skutočného názvu javiskovej podoby slávneho filmového diela. Prešovská produkcia sa tak touto inscenáciou na libreto Petera Stonea a hudbu Julea Stynea, ktoré vzniklo podľa scenára legendárneho filmu Niekto to rád horúce z roku 1959, v hlavných úlohách s Marilyn Monroe, Tonym Curtisom a Jackom Lemmonom, pokúsila nadviazať na nepísanú tradíciu divadla uviesť každú druhú sezónu muzikál. Na veľkom javisku novej budovy sa však stále hrá pôvodný titul Nikola Šuhaj, a tak sa Sugar prispôsobila komornejšiemu a divácky vďačnejšiemu priestoru na Hlavnej ulici. Zaujímavým inscenačným momentom pre výber tohto titulu do repertoáru bola i snaha inscenátorov dostať živý orchester na scénu. K tomu sa ale vrátime neskôr. Muzikál Sugar vznikol v roku 1972 a bol jedným z posledných z takzvanej broadwayskej zlatej éry. Príbeh je určite všeobecne známy. Dvaja nezamestnaní hudobníci Joe a Jerry môžu na úteku pred gangstrami (odkaz na Al Caponeho) prežiť len v prezlečení za ženy, teda za Jozefínu a Dafné, v čisto ženskom jazzovom orchestri. Nič už nemôže stáť v ceste bláznivej komédii s prvkami gangsterky, paródie na dobový kontext vrátane krachu newyorskej burzy, prohibície, hazardu, mafie a lásky a, samozrejme, briskného slovného humoru v kvalitnom preklade Alexandry Ruppeldtovej a skvelej hudby s textami básnika a prekladateľa Jána Štrassera.

Scénu pre inscenáciu navrhla Anita Szökeová. Tvorí ju centrálna dvojposchodová konštrukcia preberajúca na seba rôzne podoby podľa potreby inscenácie. Usadení na poschodí sa na dianie na scéne pozerajú z nadhľadu hudobníci z Big bandu Júliusa Selčana, odetí v ženských šatách a s parochňami, presne ako dámy z jazzového orchestra Sladkej Sue. Na javisku sa dej inscenácie odohráva najmä za pomoci točne, ktorá umožňuje rýchle a efektné zmeny scény, rovnako interiérových pasáží (vlak, garáž, hotelová izba a pod.) i exteriérových častí (ulica, stanica, pláž, loď na mori atď.). Vždy je pritom zachovaná už spomínaná dominantná konštrukcia s hudobníkmi, ktorá je dokonale integrovaná do priestoru a vytvára s ním jednoliaty celok (súčasť hotela, stanice, garáže, vlaku a pod.). V scéne v garáži, pri ktorej nesmú chýbať autá, je vtipne zakomponovaná maketa automobilu, podobný osviežujúci prvok v scénografii je i pri torze Osgoodovej lode, v náznaku kupé pozostávajúceho z poschodovej kovovej postele, či hotelového priečelia, resp. izby vytvorenej znova len v náznaku veľkým skriňovým kufrom. Všetko, samozrejme, dopĺňa výrazná svetelná a farebná štylizácia. Vizuál muzikálu dopĺňajú hravé invenčné kostýmy Lenky Kadlečíkovej v dobovom duchu s jednoduchými líniami, avšak s modernými strihmi, farbami, doplnkami, parochňami, vytvorené i tak, aby umožňovali rýchle prevleky postáv.

V rámci hereckej zložky treba vyzdvihnúť hlavných predstaviteľov Mateja Lacka a Petra Krivého ako Joea a Jerryho, alebo Dafné a Jozefíny. Obaja dokázali jasne odlíšiť mužské postavy od ženských bez toho, aby sa z Dafné a Jozefíny stala lacná travesty show. Aj v ženských šatách a na opätkoch si zachovávajú a prízvukujú svoj mužský rozmer a s jemne štylizovaným odstupom tak nenásilne dodávajú komickosť svojim postavám. Pri stvárňovaní Joea a Jerryho však prirodzenejšie i o čosi lepšie, v zmysle využitia rozmanitých hereckých výrazových prostriedkov, pohybu na scéne a uchopenia tragikomického rozmeru postavy, vychádza Peter Krivý, ktorému práve takýto typ postáv aj fyziognomicky viac vyhovuje. Obaja herci statočne tancujú, pasujú sa s choreografiami Viliama Mikulu a pritom výborne spievajú, a teda zúročujú svoje doterajšie muzikálové skúsenosti. O niečo menej vierohodne pôsobí na scéne predstaviteľka Sugar, mladá herečka Gabriela Očkajová. Jej postava vyznieva plocho v činoherných pasážach, vystačí si len s monotónnym naivným výrazom, maznavou intonáciou a pololascívnymi pohybmi. Neponúka žiaden ďalší plán svojej postavy, nevytvára jej vnútorný život. Čo sa týka tanečných a speváckych partov, spĺňa požadované, ale takisto neprekračuje svoj tieň. Veľmi presvedčivo vyznievajú postavy Sladkej Sue v podaní Ľudmily Dutkovej a znásobené postavy Veroniky Husovskej (Rosella a iné), Antónie Kurimský Oľšavskej (Oľga a iné), Slavomíry Fulínovej (Dolores a iné), ako aj Samuela Gáfrika (Bienstock a iné), Martina Juríčka (Psia dečka a iné) a Matúša Bucha (Frajer a iné). Najmä herečky (ale i herci) vo svojich prioritných postavách, rovnako ako i v epizódnych postavičkách, totiž dokázali vystihnúť pomer nadhľadu, potrebu formálnej odlišnosti v geste, mimike, vonkajšej – znakovej charakteristiky postavy, ale i skĺbenie tanečného pohybu a kvalitných speváckych výkonov. V menšej, ale o to výraznejšej role milionára Osgooda sa predstavil Ján Ivan, ktorý bol milým prekvapením.

Režisérom muzikálu Sugar je Michal Náhlik, umelecký šéf divadla, ktorý svojím spôsobom aj v tomto prípade trochu supluje funkciu dramaturga. To má za následok, resp. práve to je príčinou toho, že si do repertoáru divadla vyberá tituly, ktoré sú mu blízke. Na svojom konte má väčšinu muzikálových produkcií DJZ za posledné roky a práve tento žáner mu azda prináša to pomyselné vytúžené ovocie v koncepcii veľkolepej inscenácie s pozlátkom, tancom, spevom, zmyslom pre humor, dramatickým napätím i jemným pohrávaním sa s detailmi a komplexnosťou scény. Na vytvorenie dobrého muzikálu má tvorivé zázemie a všetky predpoklady: kreatívnu scénografiu, ochotný a schopný herecký ansámbel, choreografa PUĽS-u, skvelých muzikantov na čele s Júliusom Selčanom, ktorí sú pripravení hrať náročné swingové, či jazzové skladby, dokážu vnímať situácie na scéne a, a to je rovnako podstatné, hrať sa (dokázali to viacerými reakciami smerom k dianiu na javisku, ale i svojím kostýmovaním).

Michal Náhlik vytvoril vskutku trblietavý, správne hyperbolizovaný obrázok konca dvadsiatych rokov minulého storočia, doby, v ktorej sa inscenácia odohráva. Ponúkol nadčasový a svetoznámy titul, ktorý ponúka nenáročnému divákovi jednoduchý príbeh nasiaknutý komickými prvkami, pekné tanečné čísla, vyrovnané spevácke výkony, ale neponúka mu žiadnu nadstavbu. Nič sa z inscenácie nedozvieme, žiaden názor, nenastáva žiaden posun smerom k súčasnosti, k výkladu postáv, k historickému kontextu, k tomu, prečo je práve tento muzikál dnes v Prešove inscenovaný. Možno to ale nebolo v tomto dramaturgicko-režijnom výklade dôležité. Ale nechať sa dnes len unášať žánrom je trochu málo a je to možno i podcenením prešovského publika. A to je škoda. Ale ako hovorí vo svojej poslednej a nezabudnuteľnej replike postava Osgooda: „Nikto nie je dokonalý.“ 

 

 

Publikované online: 27.5.2020

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.