Súčasná ruská realita pohľadom čerstvých absolventov

Vytlačiť

PREKLAD: Romana Maliti
ÚPRAVA TEXTU: Lenka Garajová a Michael Vyskočáni
DRAMATURGIA: Lenka Garajová
SCÉNA A KOSTÝMY: Zuzana Hudáková
ASISTENT SCÉNOGRAFIE:  Martina Širaňová
HUDBA: Andrea Bučková, Adam Kuruc
SVETELNÝ DIZAJN: Peter Stránsky
TECHNICKÁ SPOLUPRÁCA: Eduard Mikuš
RÉŽIA: Michael Vyskočáni 

Účinkujú:              

Maša – Júlia Kováčiková
Juľa – Anna Nováková
Paša – Tomáš Grega
Oleg – Jaroslav Kysel
Vova – Tomáš Pokorný 

Premiéra: 14. 4. 2014 v divadle Ludus

 

Mladý tím inscenátorov pod vedením režiséra Michaela Vyskočániho si zvolil pre svoju najnovšiu inscenáciu v divadle LUDUS text súčasného ruského autora Jurija Klavdijeva. Tento dramatik sa zapísal do ruského divadelníctva ako enfant terrible, nebojí sa provokovať a otvárať aj tie najtabuizovanejšie témy súčasnej mládeže. Sám si prešiel veľmi pestrou minulosťou, zahrával sa s drogami, vandalizmom a násilím ako člen skupiny skinhedov. Jeho vlastný život je teda ukážkou sociálne-patologických javov a jeho tvorba je silne autobiografická.

Jeho hry sú zasadené do reálneho prostredia nového priemyselného mesta Togliatti, v ktorom Klavdijev vyrastal. Je citlivým pozorovateľom svojho okolia, ktoré dôkladne zaznamenáva s dôrazom na jemné nuansy. Nesnaží sa len o jednoduchý zápis diania, ale predovšetkým o jeho hĺbkovú reflexiu, o popis vnútorných zákonitostí súčasného života mladých a o zachytenie ich myslenia, ich tráum a vnútorných rozporov.

V jeho hrách preto najvýznamnejšiu úlohu hrajú monologické a dialogické pasáže, ktoré neposúvajú dej, ale zachytávajú myšlienkové pochody hlavných aktérov. Takou hrou je aj Poďme, čaká nás auto, v ktorej sa prelínajú drsná kriminálna zápletka a hĺbavé rozhovory dvoch dievčat, najlepších kamarátok. Hra sa tak stáva cenným príspevkom k pochopeniu psychológie dnešnej ruskej mládeže, ktorá má s tou slovenskou mnoho spoločného.  

Jurij Klavdijev prináša veľmi komplexné portréty postáv, ktoré vychádzajú zo skutočných osobných skúseností autora a ich vykreslenie je preto veľmi realistické a hmatateľné. V hre Poďme, čaká nás auto sa autor zamýšľa nad pocitmi prázdnoty u mladých ľudí a nad dôsledkami tohto majoritnou spoločnosťou len okrajovo vnímaného fenoménu. Na príklade jedného dňa zo života dvoch kamarátok ukazuje, že to, čo staršia generácia vníma ako pubertálne vystrájanie, je skutočne komplexná problematika so svojimi príčinami i následkami.

Napriek tomu, že s plnou vážnosťou autor reflektuje ťaživé témy a tragédie mladých, nevyhýba sa ani istej miere humoru a irónie, a to obzvlášť v sebareflexívnych výstupoch dievčat. Ide o celkom obyčajné dievčatá, ktorých by sa v dnešnom Rusku (i na Slovensku) našlo neúrekom. Nevynikajú ani inteligenciou, ani gráciou, sú z nižších spoločenských vrstiev a svoje miesto si našli na okraji spoločnosti. Autor občas s istou iróniou cituje nekonečné a nezmyselné pseudofilozofické zamyslenia, avšak touto iróniou nijak neuberá na ich závažnosti – uvádza ich s vedomím ich úsmevnosti, ale zároveň aj s pevným presvedčením o ich ďalekosiahlych deštruktívnych dosahoch.

Maša a Juľa vykonávajú banálne povolania a už od mladého veku sú odkázané na vlastný príjem, ktorý im sotva postačuje na prežitie. Mysľou sú ešte deti, ale povinnosťami už žijú v svete dospelých. Snažia sa byť šťastné vo svojom kúsku sveta, ktorý si v divokej dobe pre seba odtrhli, ale cítia, že prežívanie a žitie nie je jedno a to isté. Ich životom chýba istota a cieľ – hodnoty, ktorých absencia v určitom veku privádza človeka k agresii, k uzatvoreniu sa a k nezmyselnej rebélii. Ich revolta je tak výkrikom zúfalstva, nenaplnenia a neschopnosti zorientovať sa v komplikovanom svete. Potreba deštrukcie a sebadeštrukcie je tak výrazom nutnej obrany.

Tieto témy sú zrejme aktuálne aj na Slovensku – o našej mládeži majú azda najväčšie právo vypovedať práve čerství absolventi VŠMU a ich názory a uhly pohľadu sú aj najautentickejšie a najlegitímnejšie. Hoci od napísania hry už ubehlo celé desaťročie, nestráca na svojej aktuálnosti a inscenačný tím sa rozhodol do textu zasiahnuť len mierne – aktualizáciou niektorých módnych trendov, ktorých sa hra pôvodne dotýkala.  

Tak sa napríklad dramaturgička Lenka Garajová a režisér Michael Vyskočáni rozhodli pridať do textu rozprávanie o hipsteroch, najaktuálnejšej módnej vlne. Autori textovej úpravy sa snažia ukázať, že mládežnícke trendy sú často prázdne gestá, vznikajú z potreby dať najavo svoju rebéliu, avšak veľmi módnym a konformným spôsobom. Hlavnou témou inscenácie sa tak stáva povrchnosť mládeže, avšak bez obviňovania mladých. Tí sa v zrkadle inscenácie stávajú len stratenou generáciou, ktorá nemá pevnú pôdu pod nohami. 

Kamarátky Juľa (Anna Nováková) a Maša (Júlia Kováčiková) karikujú rôzne gestá, klišé, spôsoby správania a zvyky hipsterov, a všetko zastrešujú myšlienkou, že ide len o to, ako niečo vyzerá a nie, čo to znamená. Ich spoločné rozhovory sú dlhé a z väčšej časti vedené frustrovanou Mašou, ktorá sa rozhodne prázdnotu svojho života ukončiť samovraždou. Viac voľnomyšlienkárska a veselá Juľa sa jej v tom najskôr snaží zabrániť, ale nakoniec jej prisľúbi pomoc. Nepríjemný zážitok, keď ich v odľahlej časti mesta napadne skupina agresorov a násilníkov, však Mašu nakoniec presvedčí, že má cenu ďalej žiť.

Režijným oživením inscenácie, ktorá je prevažne založená na slove a texte, sú prechody medzi jednotlivými výstupmi a skladanie časových rovín. Samotná predloha pracuje s narúšaním časovej súslednosti výstupov, čím vytvára napätie a zároveň istý dojem filmovej koláže. V inscenácii Michaela Vyskočániho sa každý výstup končí v nejakom fotografickom obraze, keď herci „zamrznú“ v dynamickej polohe. Po jednotlivých retrospektívach sa ďalší dej začne opäť odvíjať z momentu, v ktorom režisér zastavil čas, a z danej fotografickej kompozície hercov. Vytvára sa tak dojem videa, ktoré sa rôzne pretáča, zastavuje a vracia.

Za povšimnutie stojí aj originálne vizuálne riešenie (Zuzana Hudáková). Vysoká variabilnosť miest deja – od spálne až po opustený squat, diskotéku či exteriér predmestia – si vyžaduje vizuálnu skratku, minimalizmus a metaforu. Východisková scéna je celkom prázdna, s bielym horizontom, na ktorý sa premietajú rôzne farebné pozadia. Horizont zároveň slúži na rôzne tieňohry, predovšetkým v nemých výstupoch – napríklad výjavy z diskotéky, keď sa istá naturalistická vulgárnosť poetizuje tým, že z ľudí ponecháva iba ich tiene.

Variabilnosť scény pojala autorka výtvarného konceptu Zuzana Hudáková celkom doslovne a jednotlivé scénické komponenty umiestnila na pojazdný vešiak. Herci si pri vstupe na javisko tak zároveň jednoducho prinesú aj scénografiu na daný výstup. Obzvlášť vtipné je riešenie spálne dievčat, keď sú na vešiaku vertikálne zavesené periny a vankúše, v ktorých herečky stoja. Vzniká tak dojem, akoby sa divák na ležiace dievčatá pozeral zhora. Okrem pojazdných vešiakov je na javisku aj sedací vak, na ktorom pohodlne usadené dievčatá vedú svoje dlhé dialógy o zmysle života. 

V predlohe i v inscenácii sú teda kriminálne pasáže, výstupy explicitného násilia, vraždy, vandalizmu, ktoré sú pretkané istým filozofickým lyrizmom. Rýchle prechody z dvoch celkom odlišných rovín sú herecky zvládnuté aj na strane hlavných predstaviteliek, aj na strane trojice agresorov. Všetci dokážu svoje postavy predstaviť realisticky, bez zbytočného pátosu a s občasným odtieňom sebairónie, ktorá bráni skĺznutiu do klišé.

Anna Nováková predstavuje z dvojice kamarátok tú veselšiu, bezstarostnejšiu. Dnes už skúsená herečka sa vie suverénne pohybovať po javisku a neúnavne udržuje na javisku pozitívnu energiu. Jej protipól, depresívna Maša v podaní Júlie Kováčikovej zase kladie dôraz na monologické pasáže, v ktorých samu seba spytuje na témy hodnôt v živote. Obe herečky dokážu do svojich výkonov pretaviť nutnú mieru nedospelosti a infantilnosti, no zároveň tvárou v tvár ohrozeniu života realisticky zahrať súboj a vyjednávanie s agresormi.

Celý ich výlet vznikol z túžby prežiť jeden deň inak – aspoň na jeden deň odložiť svoje identity a nechať voľný priechod svojim emóciám a najtajnejším túžbam. Toto oprostenie sa od svojich skutočných životov postavy zmení na nepoznanie a obe herečky sa so všetkými zmenami vyrovnali viac ako obstojne. Obzvlášť Anna Nováková, ktorá sa zmení z roztomilého dievčatka na bezcitnú agresorku, predviedla nezabudnuteľný výkon. Jej „prerod“ je rýchly a nečakaný, avšak maximálne realistický a uveriteľný. Jemnou hereckou prácou tak ukáže, že aj v tom na prvý pohľad najpovrchnejšom dievčatku môže driemať drvivá ničivá sila a tvrdé jadro, ktoré zocelilo množstvo tráum, životných tragédií a sklamaní.

Trojicu mladíkov, ktorá vyvedie dievčatá z ich naivných predstáv o živote, herecky stvárňujú Tomáš Grega, Jaroslav Kysel a Tomáš Pokorný. Svoje úlohy v gangu majú rozdelené podľa klasických pravidiel kriminálok. Tomáš Grega je očividne boss, jeho prejav sa vyznačuje chladným pokojom, neprepadáva panike ani agresii a pôsobí zo všetkých najinteligentnejšie. Jaroslav Kysel je naopak najagresívnejší, neustále pobehuje po priestore, do všetkého kope a mláti. Tomáš Pokorný je ten dobrák, ktorý vo svojom vnútri nechce nikomu ubližovať. Avšak v tejto polohe sa Pokorný neubránil priveľmi ironizujúcemu tónu, ku ktorému postava hlupáčika zvádza.

Kostýmy i hudba korešpondujú s časom a priestorom, v ktorom sa inscenácia odohráva. Mužské postavy chuligánov sú oblečené v teplákových súpravách, dievčatá podľa najnovšej módy, ktorá je dostupná aj nižším vrstvám. Hudba Andrey Bučkovej a Adama Kuruca takisto vhodne dopĺňa prostredie a celkom presne korešponduje s najnovšími trendmi. Elektronické rytmy zároveň dodávajú kriminálnej zápletke napätie.

Inscenačný tím sa teda s predlohou vyrovnal viac ako dobre. Dôkladne sledoval autorský zámer Jurija Klavdijeva, a zároveň vniesol i nutný podiel vlastných skúseností. Inscenácia je vskutku prístupná a osloví aj širšie publikum svojou aktuálnosťou a priamočiarosťou. Prináša zamyslenia, ktoré obohatia nielen mladých, ktorých sa to priamo dotýka, ale i generáciu rodičov, ktorá tak môže viac pochopiť realitu a problémy svojich detí. 

Publikované online: 7.6.2015

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová (1987) je  absolventkou  doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla.  Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.