Štyri hodiny vo svete Anny K.

Vytlačiť

Preklad románu: N. Szabová
Dramatizácia: R. Polák, D. Majling
Réžia: R. Polák
Dramaturgia: D. Majling a.h., D. Abrahámová
Kostýmy: P. Čanecký
Umelecké masky: J. Steiner
Scéna: J. Valek
Hudba: M. Novinski
Hrajú: Z. Fialová / S. Halčáková a.h., M. Huba, Ľ. Kostelný, T. Pauhofová, G. Dzuríková, O. Kovaľ, S. Valentová – Hasprová, D. Jamrich, Z. Cigánová, V. Obšil, I. Timková, I. Kuxová, H. Mickovičová a.h., A. Bárta, J. Koleník, E. Krížiková, Š. Bučko, M. Rusnák a.h., M. Dvorský a.h., poslucháči VŠMU.
Premiéra 13. a 14. júna 2009 v Činohre SND Bratislava

Predstavenie sa ešte ani nezačalo, keď premiérové publikum zhíklo. Reagovalo na upozornenie, že inscenácia trvá štyri hodiny. Štyri hodiny divadla naraz, za jeden večer, je na slovenské pomery veľmi nezvyklá dávka – veď už trojhodinové predstavenia sa považujú za dlhé. Diváci zneisteli a oddali sa svojmu osudu. Dostali k dispozícii dve prestávky – dve šance úniku zo zovretia divadelného sveta. Štyri hodiny však preleteli nečakane rýchlo. Publikum podľahlo javiskovej mágii a stratilo pojem o čase.
Inscenácia Anna Kareninová sa hrá akoby jedným dychom. Má skvelý tempo-rytmus; séria výstupov, dialógy i monológy dynamicky prechádzajú z jedného do druhého a pútajú pozornosť. Pred publikom defiluje plejáda osudov a postáv, silných ľudských príbehov, z ktorých najdôležitejší je príbeh Anny K. Na javisku ožívajú epizódy klasického románu zlatej éry ruskej literatúry, jeho emócie a vášne, sondy do ľudského vnútra, pohľady na lásku, manželstvo, spoločnosť i na údel Ruska.

Dramatizácia
Anna Kareninová je nesmierne rozsiahly román, v ktorom sa prepletá množstvo tém a dejových línií. Napriek názvu príbeh Anny nie je jediným a izolovaným. Začiatok a záver románu patrí predovšetkým postave Konstantina Levina – šľachtica, ktorý sa utiahol na vidiek, oddal sa jednoduchému životu v prírode, zveľaďovaniu poľnohospodárstva a hľadaniu správnej mravnej, duchovnej a hospodárskej cesty pre seba i celé Rusko. Jeho reformné názory, životné vízie a peripetie zaberajú v próze značný priestor. Niekedy sa až zdá, že línia Anny pôvodne slúžila autorovi na odľahčenie línie Levina, ale postupne rámec prvotného zámeru prerástla. Lev Nikolajevič Tolstoj priznával, že prostredníctvom autobiograficky koncipovanej postavy Levina propagoval vlastné politické a mravné názory z obdobia, v ktorom písal román ?1873 –1877?.
Vytvoril tu vskutku monumentálnu panorámu súdobého spoločenského a duchovného diania v Rusku. Naplnil román veľkým počtom rodinne spriaznených postáv a sledoval ich životné peripetie v priebehu niekoľkých rokov na niekoľkých miestach: v Moskve, Peterburgu, na ruskom vidieku i v zahraničí... Dotkol sa množstva dobových tém z oblasti privátneho i politického života a spoločenskej morálky. Zachytil rôzne fenomény svojej doby od literárnych vkusov, špiritistických seansí, cez revolučné hnutie a ženskú emancipáciu, po ideu slovanskej svornosti...
Údajne, keď sa autora Anny Kareninovej pýtali, čo chcel svojím dielom povedať, aké bolo jeho posolstvo, Tolstoj odpovedal, že na vysvetlenie by musel napísať celý román odznova, vetu za vetou, slovo za slovom... Naznačil tým, že všetky postavy a témy sú navzájom dokonale previazané, tvoria myšlienkovú a estetickú jednotu. Práve rozsah románu a jeho obsahová nasýtenosť sú obrovským orieškom pre všetkých dramatizátorov. Musia riešiť otázku, čo ponechať a čo odsunúť z diela, v ktorom, ako tvrdí autor, je dôležité všetko. Vo väčšine divadelných a filmových adaptácií Anny Kareninovej do popredia vystúpil ľúbostný trojuhoľník Anna – Karenin – Vronský, t. j. tragédia spoločenských konvencií a zničujúcej vášne, ktorá vedie hrdinku k samovražde. Táto interpretácia ovplyvnila vnímanie románu vo všeobecnom povedomí, zúžila jeho obsah na jednu, aj keď nesporne najdramatickejšiu dejovú líniu.
Roman Polák a Daniel Majling zvolili opačnú stratégiu. Pokúsili sa vrátiť k Tolstého textu a zachovať panoramatické videnie množiny názorov a vzťahov. Vytvorili originálnu, dynamickú dramatizáciu, v ktorej sa snažili evokovať najdôležitejšie ľudské a spoločenské súvislosti príbehu Anny Kareninovej. Prezentovali polyfóniu sveta, v ktorom žije Anna, a v ktorom sa paralelne odohrávajú ďalšie rodinné, manželské a partnerské drámy, vrátane nekonečnej drámy samotnej krajiny – Ruska. Zviditeľnili skutočnosť, ako obdivuhodne rezonuje vyše sto rokov starý román so súčasnosťou. Ľúbostný trojuholník Anna – Karenin – Vronský sa stal rovnocennou súčasťou série rodinných a (nielen) manželských príbehov. Dramatizátori im venovali rovnocenný priestor i pozornosť, sledovali rôzne variácie a modely žensko-mužských vzťahov od povrchných avantúr cez formálne spojenectvá po veľké vzplanutia, od rodinného šťastia po manželskú krízu, od extázy lásky po ničivé sklamanie. Doba sa zmenila, pevný nemanželský vzťah medzi vydatou ženou a mladým mužom už verejnosť nešokuje. Stále však ešte šokuje samovražda. A naďalej zostáva záhadou metafyzika ľudských vzťahov.
Polák s Majlingom majstrovským spôsobom prekonali rozprávačský princíp románu. Dramatizácia pozostáva zo série dvadsiatich piatich výstupov, v ktorých defiluje viac ako dvadsať osôb. Všetky výstupy, s výnimkou posledného, sú dialogické. Záver patrí tragickému monológu Anny. Premeniť jazyk prózy na jazyk drámy sa podarilo vďaka dôvernej znalosti textu. Repliky sa rodili zo spojenia priamej reči románových postáv s textami ich vnútorných monológov a autorských úvah a opisov. Dramatizátori často museli dômyselne a precízne komponovať roztrúsené vety a slová do súvislého celku. Úlohu rozprávačov na seba prebrali samotné dramatické postavy, ktoré stručne rekapitulujú, čo sa udialo. Napríklad, záverečný „monológ samovraha“ sa v románovej predlohe nenachádza – tvorcovia ho poskladali z Tolstého textu, z myšlienok a slov hrdinky aj z autorovho popisu skoku pod vlak.
Vďaka geniálnemu spisovateľovi majú slová a repliky veľkú hĺbku a výpovednú silu. Vďaka autorom dramatizácie sa do pozornosti divákov dostávajú kľúčové postavy, výpovede, témy aj metaforické obrazy. Prirodzene, väčšinou sa to deje v skratke: rozsiahle motívy sa redukujú na zástupné línie, viaceré udalosti a postavy nie sú prezentované, ale len spomenuté či vynechané ?napríklad moskovský bál, cesta do Talianska, Vareňka, Annina návšteva Levina, osudy postáv po Anninej smrti atď.?. Dramatizácia je poučená filmovými postupmi, využíva princíp strihu, čerpá z filmových inšpirácií. Už názov prvej epizódy –Šepoty a výkriky v dome Stivu Oblonského – evokuje slávny Bergmanov film so surovými a zároveň poetickými výpoveďami psychoanalytickej hĺbky.

Bielo-šedo-čierny svet
Farebnosť inscenácie pripomína svet čierno-bielych filmov. Jej priestor je však navýsosť divadelný. Scénograf Jaroslav Valek použil princíp objemných monumentálnych stien a pohyblivých panelov. Vznikol tak zvláštny biely, takmer kubistický priestor s voľným proscéniom. Každý výstup má svoje miesto konania, čo vedie k bleskovej premene scény. Názvy výstupov sa premietajú na javisko, čo pomáha publiku zorientovať sa v deji. Projekcia titulkov pripomína princíp starých nemých filmov: oddeľuje od seba jednotlivé epizódy inscenácie. Predely súvisia so „stmievačkou“, takže epizódy akoby vystupovali z tmy a po odohraní sa do tmy vracali. Premena javiska je rýchla a v súčinnosti viacerých zložiek: scénografickej, zvukovej, hudobnej, svetelnej a hereckej. Pohyblivé panely pretvárajú priestor, skromný mobiliár a rekvizity ho doplňujú, herci svojou akciou dotvárajú, zvuky, hudba a svetlo navodzujú atmosféru. Všetko je dokonale premyslené a zosúladené, minimalistické, náznakové a presné. Víchor premeny vtrhne na javisko hneď v druhom, veľmi efektnom výstupe, nazvanom Korčuľovanie na klzkom ľade. Do zimnej bieloby pomyselného klziska vtrhne húf mladých ľudí na kolieskových korčuliach. Ovládnu javisko a už sa ho nevzdajú. Periodicky, rýchlo a nehlučne sa vracajú, aby pomohli pripraviť nasledujúci výstup. Bleskovo prinášajú a odnášajú potrebné veci, stávajú sa z nich „duchovia javiska“. Ich tiene takmer prenasledujú javiskové postavy: pripravujú im rekvizity alebo naopak, takmer berú z rúk stôl či stoličku. V tejto inscenácii herci nemajú čas na pomalé vciťovanie sa do rolí; musia pohotovo vstupovať do situácií často v ostrých strihoch protikladných emócií a atmosféry.
Na bielom pozadí sa kontrastne rysujú siluety ľudí, vecí, nábytku... Zachováva sa základná bielo-šedo-čierna farebnosť s občasným využitím tlmenej hnedej farby a jej odtieňov. Na dôstojníckych uniformách sa mihajú červené detaily a červená je aj kabelka Anny K. v závere. Kostýmy predstaviteľov ruskej aristokracie sú veľmi štýlové, nie je to však štýl obliekania sedemdesiatych rokov 19. storočia. Kostýmový výtvarník Peter Čanecký sa voľne inšpiroval módou konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, využil predĺženú siluetu a retro-eleganciu blízku dnešnému cíteniu.
Inscenácia má cyklickú kompozíciu, čo sa premietlo do jej vizuálnej podoby. Začiatok a záver sa vzájomne zrkadlia v čierno-bielom kontraste, podobne ako negatív a pozitív filmu. V úvodnom výstupe Anna prichádza v čiernych úzkych šatách s rázporkom. Na javisku stoja kufre, ktoré balí jej švagriná Dolly. Na konci balí kufre samotná Anna, má však už oblečené úzke biele šaty. Život sa javí ako pohyb v kruhu, v ktorom sa osudy menia, ale aj svojrázne opakujú. V úvode Anna zachránila manželstvo svojho brata, na konci ju brat opustí v ťažkej chvíli po hádke s Vronským. Anna odchádza na železničnú stanicu a spácha samovraždu. Inscenačne je to pôsobivá bodka. Osamelá Anna vo veľkom priestore hovorí svoje posledné slová. Stmievačka, zvuk brzdenia vlaku, svetlo, elegické tóny hudby, v oslňujúco bielom priestore biela silueta odchádzajúcej ženy. Na chvíľu jej postavu skryje pohyblivý biely panel. Keď sa panel odsunie naspäť, nikto tam nie je – na zemi leží malá červená kabelka.
Anne Kareninovej bezvýhradne patrí len koniec inscenácie. V románe nasleduje po smrti hrdinky ešte rozsiahla ôsma kapitola. V Činohre SND sa rozhodli posthistóriu románových postáv vynechať. Ale základné súvislosti a kontexty príbehu Anny K. zachovali. V súlade s bielo-šedo-čiernou farebnosťou inscenácie tvoria ďalšie postavy a vzťahy sériu variácií, kontrastov a analógií základnej témy. Epická panoráma predstavuje reťazenie individuálnych osudov, ktoré sa vzájomne prepletajú, súvisia, ovplyvňujú, prinášajú množinu ďalších životných skúseností a názorov. Zoskupenie osôb spoluvytvára objemný a mnohotvárny svet Anny K. Okrem Kareninovcov sú to rodiny Oblonských ?brat Anny – Stiva s manželkou Dolly?, Ščerbackých ?Dollyina sestra Kitty s rodičmi?, Levinovcov ?budúci manžel Kitty statkár Konstantin Levin s bratmi?, množstvo priateliek, priateľov a známych. Sila inscenácie je v ansámblovej súhre, v spoločnom výkone celého hereckého súboru. Podieľajú sa na ňom všetky generácie Činohry SND a pomáhajú aj študenti Divadelnej fakulty VŠMU. Tu niet malých rolí: takmer každá ponúka zaujímavú hereckú príležitosť vytvoriť sýty portrét svojráznej ľudskej osobnosti. Výraznou je línia Levina, peripetií jeho lásky a sobáša s Kitty, jeho vzťahov s mestským spoločenstvom a s bratmi. Ľubomír Kostelný nadelil Levinovi mladícku bezprostrednosť, ale aj rozvážnosť, pracovitosť, schopnosť niesť zodpovednosť. Kitty Táne Pauhoufovej prechádza premenou dievčatka na mladú ženu, ktorá si dokáže zachovať spontaneitu a idealizmus. Plastický obraz Dolly – inteligentnej zdržanlivej ženy, sklamanej unavenej manželky, ktorá svoj život obetovala potrebám detí, pôsobivo vymodelovala Gabriela Dzuríková. Vedľa tejto zrelej osobnosti jej záletný manžel Stiva v podaní Ondreja Kovaľa vyznieva ako poloinfantilná, tragikomická figúrka. Soňa Valentová – Hasprová obdivuhodne vykreslila rodinnú priateľku Kareninovcov, moralistku Lýdiu Ivanovnu, ako šedú eminenciu v sukni. Výstup, v ktorom obradne umýva Kareninovi nohy, je nabitý mrazivým dramatizmom. Knieža Ščerbacký Dušana Jamricha priniesol noblesu patriarchu aristokratickej rodiny. Henrieta Mičkovicová zdôraznila eleganciu svetskej intrigánky, grófky Betsy, a akcentovala skôr jej sympatické rysy. Vladimír Obšil a Ingrid Timková vytvorili grotesknú dvojicu zomierajúceho revolučného fanatika Nikolaja Levina a prostitútky Maše. Levinovho nevlastného brata, spisovateľa Sergeja Kozyreva Štefan Bučko predstavil ako dobovú autoritu s pochybným talentom. Inscenácia sa vyhýba tragickej monotónnosti, niektoré situácie a postavy sú podané s groteskným nadhľadom, bývajú dokonca šaržírované. Napríklad, grófka Nordstonová Ivany Kuxovej sa stala karikatúrnou figúrou pseudoemancipácie: výstup petrohradských orgií vyznel fraškovito a preexponovane.

Dve Anny, dvaja Alexejovia
Rolu Anny Kareninovej hrajú dve herečky – Zuzana Fialová a Slávka Halčáková. Hrajú ju v rovnakých kostýmoch a mizanscénach, no v rozdielnej interpretácii. Alternantky dávajú Anne K. dve podoby. Obe herečky sú príťažlivé a zvláštne, vysoké, štíhle, kvitnúce ženy. Obe smerujú k vytvoreniu tragickej javiskovej postavy zbavenej pátosu.
Anna Zuzany Fialovej je typom čiernovlasej balkánskej krásky. Pohybuje sa a rozpráva s vláčnou mačacou noblesou a dôstojnosťou aristokratky. Jej silueta v priestore, jej jemne dekadentné pózy a gestá sú samé osebe umeleckým dielom. Táto Anna k nám prichádza z minulosti, z prelomu 19. a 20. storočia. Má sklon k teatrálnosti. Je vierohodná vo výkyvoch nálad, v polohách sestry, manželky, matky, ale aj morfinistky. Veríme, že ju postupne zmáhajú tmaví démoni vlastného vnútra. Presvedčivejšie pôsobí vo výbuchoch vášní než v zaľúbenosti. Záverečnú roztržku s Vronským Fialová prezentuje ako výsledok neurotického stihomamu a neopodstatnenej žiarlivosti. Jej Anna uniká pred životom plnom vlastných démonov.
Svetlovlasá Kareninová Slávky Halčákovej je pestovanou, exkluzívnou, zmyselnou mladou ženou 21. storočia. Odzrkadľuje sa to v jej pohyboch aj v intonáciách reči. Je o niečo infantilnejšia a lyrickejšia. Ako manželka zaujíma voči Kareninovi skôr dcérsky postoj. Ako matka pôsobí nevyzreto. Žije láskou k Vronskému, ktorý je nepochybne osou a zmyslom jej života. Osudovú hádku s Vronským herečka vedie z pozície ženy, ktorá sa dostala do slepej uličky preto, lebo odhalila skutočnú pravdu a jej žiarlivosť je opodstatnená.
Annu Zuzany Fialovej na železničnú stanicu doženie emocionálna vyčerpanosť, Anna Slávky Halčákovej, naopak, zomiera z nadbytku emócií.
Obaja muži, medzi ktorými sa ocitá Anna, nesú meno Alexej. Zo začiatku vekom, temperamentom, výzorom tvoria dva protiklady: vysokopostavený uhladený Karenin v sofistikovanom brilantnom podaní Martina Hubu a mladý, impulzívny, príťažlivý Vronský v priamočiarej interpretácii Tomáša Maštalíra. Inscenátori túto diametrálnosť postupne korigujú a umožňujú vylúpnuť na povrch vlastnosti, ktoré rivalov zbližujú. Vo Vronskom sa prebúdza túžba po spoločenskom uplatnení. Karenin, zošnurovaný konvenciami, v sebe objaví srdce a náklonnosť k nemanželskému dieťaťu.
Obaja herci, Huba aj Maštalír, prispôsobujú nuansy správania Karenina a Vronského vystupovaniu svojich hereckých partneriek.

O vernosti autorovi
Ortodoxní milovníci tvorby L. N. Tolstého môžu mať voči inscenácii množstvo námietok. Javiskové postavy sa fyzicky málo podobajú na svoje románové prototypy. Žiadna z herečiek v hlavnej úlohe nie je tou výraznou moletkou, akú opisoval Tolstoj. Románová Anna na rozdiel od našej javiskovej neužívala morfium, ale ópium. Kostýmy nie sú historicky verné. Vo výstupe na klzisku radostnú atmosféru zimného šantenia zvýrazňujú zvuky známej piesne Podmoskovské večery. Epizóda sa odohráva v Moskve, to by sedelo, lenže pieseň nie je valčíkom ruských aristokratov, ale produktom sovietskej éry populárnej hudby.
Dalo by sa pokračovať veľa a dlho. Bolo by to namieste, keby si inscenátori stanovili za cieľ pripraviť javiskovú ilustráciu románu Anna Kareninová. Inscenácie tohto druhu nie sú zriedkavé. Ale režisér Roman Polák si so svojimi spolupracovníkmi zvolil inú cestu. Snažil sa oslobodiť látku od čisto historického, časového kontextu a preniknúť k tomu, čo je v románe nadčasové. Románové postavy premenil na javiskové typy. Vstúpil do dialógu so svetom Anny K., pričom si zachoval istý dištanc. Ponechal príbehom nádych starosvetskosti, predstavil ich v „retroštýle“, neprezliekol do súčasných šiat, vyhol sa didaktickej aktualizácii. Stredobodom jeho záujmu, rovnako ako u Tolstého, zostala téma inštitúcie manželstva a rodiny, ukotvená v kontexte panoramatického videnia sveta. Zviditeľnil lesk a biedu týchto inštitúcií. Urobil to bez sarkazmu, so súcitom, ktorým získal srdcia divákov.
O našej dobe sa hovorí, že priniesla krízu veľkých príbehov a veľkého rozprávania. Duša publika však navzdory mienke filozofov po takýchto príbehoch prahne a Annu Kareninovú víta s nadšením. Kľúčové dielo zlatej éry románovej tvorby zarezonovalo v srdci a mysli divákov s veľkou intenzitou.
Divadlo dalo prednosť humanistickému posolstvu pred témami zla a nenávisti. Na príklade materiálu Tolstého prózy inscenátori naznačili existenciu rôznych druhov lásky a ľudskej súdržnosti. Napokon počas štvorhodinového predstavenia napriek všetkému skepticizmu priznali, že nech sú rodina a manželstvo akokoľvek problémovou inštitúciou, ľudské bytosti ich ešte stále potrebujú.

Publikované online: 13.6.2009

Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.