Štúr, náukobeh a slovenčina

Vytlačiť

Scenár, réžia: Tonka Škrabálková
Dramaturgická spolupráca: Júlia Pecková a. h.
Jazyková lektorka: Lujza Urbancová a. h.
Hudobná spolupráca: Juraj Haško a. h.
Výtvarná spolupráca: Katarína Lucinkiewiczová a. h. 

Účinkujú: Anna Zemaníková, Juraj Smutný, Peter Butkovský, Alena Sušilová

Recenzia bola napísaná na základe reprízy v Gymnáziu J. G. Tajovského 16. 11. 2015.

 

Inscenácia Bábkového divadla na Rázcestí Banská Bystrica vznikla pri príležitosti dvoch výročí. Tým prvým je 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra a druhým – „195. víročja vzňiku Maríni od Andreja Sládkoviča...“ – ako sa o tom píše štúrovskou slovenčinou v programe k inscenácii. Jej koncepcia je podopretá seminárom, ktorý najčastejšie býva po skončení predstavenia a lektorsky ho vedie buď Mgr. Lujza Urbancová, PhD., z Katedry slovenského jazyka a komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, alebo doktorandi tejto katedry.[1] Lektori počas neho nadväzujú na inscenáciu vo výchovnom a vzdelávacom rozmere. Pomocou rôznych motivačných otázok a nových, i pre študentov neznámych informácií sa snažia podnietiť živú diskusiu na témy, ktoré v inscenácii odzneli – od kodifikácie slovenského jazyka, cez vzťah slovenčiny a cudzích jazykov až po nárečia a slangy, ktoré študenti sami často používajú. Seminára sa zúčastňujú aj pedagógovia, ktorí sa tiež zapájajú do diskusií o koreňoch či čistote dnešnej slovenčiny. Seminár sa pomerne často začína jednak dedukovaním významu slov, ktoré sú v názve inscenácie a študenti ho majú aj „poruke“ v programoch k nej – „náukobeh“, a jednak hľadaním odpovede na otázku, prečo je v slove „slovenčini“ všade mäkké i. Končí sa najčastejšie pohľadom na používanie slangov a vzťah slovenského jazyka k iným jazykom.

Súčasťou vzniku inscenácie boli aj intenzívne workshopy s hlavnou lektorkou na tému slovenského jazyka a so scénickým hudobníkom Jurajom Haškom ohľadne hudobnej a speváckej prípravy hercov, ktorá bola na zvyčajné pomery v našich profesionálnych divadlách nebývalo náročná. Dôvod bol jednoduchý – takmer počas celej inscenácie herci spievajú individuálne i viachlasne, pospevujú, rapujú, džemujú, recitujú, parlandujú, vlastnými hlasmi (niekde až dadaisticky) rôzne zvukomalebne rytmizujú hlásky, slová, ale aj celé vety, či rytmicky pracujú dokonca aj so svojím dychom. (Na vytváranie mnohých viet, ktoré odznievajú v humorne pôsobiacom zvukovom rámci, je použitá celá škála slov a slovných spojení, ktoré na nás aj tak pôsobia ako: vybrané slová, jazykolamy, rečňovanky a pod.) Rytmicky sa dokonca zotiera aj tabuľa, na ktorú sa píšu niektoré z dôležitých slov inscenácie. Zvukovo-hudobný rámec inscenácie je náročný aj po stránke použitia hudobných nástrojov – herci síce bubnujú na rôzne typy bubnov, činely a pod., ktoré boli umiestnené na jednej strane javiskového priestoru na inštrumentáriu, pracujú však s nimi v priebehu inscenácie postupne všetci, bez rozdielu. Navyše – zvukové rytmizovanie je základom významového pôdorysu celej inscenácie.

Scenár pozostáva zo 4 častí – štyroch kôl Náukobehu, ktoré sa skladajú z menších výstupov:

Náukobeh, prvé kolo

Krátka mluva o tom, čo jazyk ukrýva

„ieaou“

Náukobeh, druhé kolo

Štúrova kodifikácia slovenčiny

Ľudovít Štúr a bratia … a sestry

Štúrovci a …

Náukobeh, tretie kolo

Radosti a zvláštnosti súčasnej slovenčiny

Cirkus slov začína

Trio

Slang a dialekt

Náukobeh, štvrté kolo

Hra rodov v slovenčine

Epilóg

Každá časť sa tematicky venuje slovenskému jazyku vo veľmi širokých súvislostiach. Prvá časť patrí predovšetkým jazyku a hre s ním v rôznych slovných hrách, spojeniach a hravých situáciách, druhá časť historickým súvislostiam vzniku slovenského jazyka – kodifikácii slovenčiny s udalosťami, ktoré s tým súviseli, t. j. aj životu Štúra či ostatných jeho druhov. Tretia časť patrí súčasnosti, živým nárečiam, slangovej situácii slovenčiny, vplyvu cudzích jazykov na jej formovanie a použitiu jazyka v rôznych pragmaticky zameraných situáciách. Posledná patrí hre so slovami v rodových súvislostiach a vysvetľovaniu ich významu tiež v pragmatickom kontexte. V texte i v inscenácii sa však pomerne rovnomerne striedajú hravé, informatívne a zvukovo zaujímavé texty. Napríklad po Maríne nasleduje Alenino vysvetlenie, kto vlastne Marína bola, za koho sa vydala, odznieva ďalej napríklad definícia stopy, ktorú vystriedajú hravo podané príklady daktylu, trocheja atď.

Súčasťou scenára/predstavenia je taktiež rad autentických prozaických a básnických textov z obdobia života Ľ. Štúra ako Nárečja slovenskuo alebo Potreba písaňja v tomto nárečí, úryvok z jeho prehovoru na Uhorskom sneme, Otcova rola Ivana Kraska, Modlitba kamene Vladimíra Holana a i., s ktorými sa tiež rôzne rečovo hrá: recitujú sa, pospevujú, skandujú atď. Naplno sa – samozrejme – vo veľkom romantickom geste recituje predovšetkým Marína Andreja Sládkoviča.

Z kompozičného hľadiska je tak scenár (podobne aj inscenácia) mozaikovitým leporelom, pričom spojivom celej skladačky je postava Aleny (Alena Sušilová), ktorá prechádza celým „príbehom“ a je akýmsi symbolom slovenčiny či dokonca jej zosobnením, a už spomínaný hudobný rámec. Alena počas deja recituje, hovorí faktografické údaje, posúva ho nimi dopredu, ale využíva na to aj rôzne zvýznamňovacie postoje či gestá. Jednotlivým častiam sa prispôsobuje aj odevom, či ich pomocou neho výrazovo i významovo vyjadruje. Napríklad v historickej časti mení svoj kostým najviac – oblieka si časti ľudového kroja. V menšej miere ho však variuje aj priebežne, podobne ako účes. Jej základný odev je – podobne ako u ostatných – ladený civilne a v čiernej farbe. Pôsobivo humorne je – práve cez kostýmovanie – vymyslená situácia kodifikácie slovenčiny. Postavy Petra, Juraja a Anny z veľkej kašírovanej knihy slávnostne vyberajú papierovú korunu ozdobenú vencom z červených a bielych kvetov, na ktorej sú vyobrazenia nielen všetkých jej kodifikátorov, ale aj predchodcov jej vtedajšej kodifikovanej podoby. Po slávnostnom a obradnom korunovaní Aleny na kodifikovanú slovenčinu začne radostne, s veľkým nadšením a čistou súčasnou slovenčinou spievať ľudovú pieseň Kopala studienku, pričom vystúpi na „pódium“, ktoré postavy vytvorili z balíkov šnúrkami zviazaných kníh. Zmena situácií, v ktorých sa ocitajú ostatné postavy, je však iba zriedkakedy označovaná aj zmenami v kostýmoch. K najvýraznejším a zároveň najhumornejšie pôsobiacim je vzťah slovenčiny a angličtiny ukázaný pomocou fenoménu McDonald´s. Postavy v nej dostávajú od Aleny veľké čierne zajačie uši a z jednej z nich – Anny – sa stáva „ľahko“ a krikľavo odetá postava – jazyčnica. Vo veľkom humornom monológu vysvetľuje, kam vlastne v skutočnosti z jazykového hľadiska ideme, keď sa chceme najesť v „McDonalde“.

Scénografické riešenie inscenácie delí divadelný priestor na dve divácke časti, hrací priestor je umiestnený medzi nimi centrálne a vytvára pomerne širokú ulicu. Jednu jeho stranu tvorí inštrumentárium s bubnami a druhú stranu čierna tabuľa na stojane, pred ktorou sú nakopené veľké kašírované naddimenzované knihy s názvami ako Krátka mluvnica Slovenska, Rukoväť spisovnej reči slovenskej a podobne, ako aj „normálne“ knihy zviazané šnúrkami do kôpok. Knihy sa používajú na vytváranie mnohých čiastkových prostredí ako učebňa (ako stoličky na sedenie), znak knižnice, stupienok slávy atď. Podlaha hracieho priestoru je pokrytá štvorcami umelého zeleného trávnika, ktoré postavy ku koncu postupne obracajú na druhú stranu. Na nich sa nachádzajú rôzne, bielou farbou namaľované symboly na čiernom podklade ako elipsa, labyrint, krížik, písmeno omega, znak jin-jang atď. Štvorcov je celkom 12 a sú analógiami k jednotlivým častiam inscenácie.

V inscenácii sa pracuje aj s bábkami, síce ojedinele, avšak v danom inscenačnom kontexte pôsobia o to viac humorne. Jedným z takých je napríklad rozprávanie o deťoch Maríny a Sládkoviča, keď Alena animuje veľké papierové srdce, ktoré má podobu knihy. Pri jeho roztvorení počas rozprávania o deťoch Maríny z boku jedného z jeho listov vyťahuje ploché papierové bábky – Marínine deti. Keď obráti list na dvojstranu o Sládkovičovi, jeho deti síce taktiež vyťahuje z boku listu, ale tentoraz sú spodobené inak – ako rad koliesok s kresbou bábätiek, ktoré sú priviazané na šnúrku za sebou.

Inscenácia sa nesie od začiatku až do konca vo veľkom tempe a jej náročnosť – okrem zvukovo-hudobnej a rečovej stránky – spočíva aj v pohybovom stvárnení. Postavy Anny, Juraja a Petra rytmus „ukazujú“ nohami i rukami, pohybovo sa menia od situácie k situácii a ich gestá sú často štylizované, podporujú nimi hudobnosť celkového výrazu inscenácie. Aj vďaka ich veľkému hereckému nasadeniu však vznikla nielen netradičná inscenácia o Ľ. Štúrovi, ale aj taká, ktorá zaujme hravosťou v herectve.


[1] 16. novembra 2015 ho viedli Mgr. Gabriel Rožai a Mgr. Anna Mária Genčiová a výnimočne, na základe priania pedagógov, prebiehal pred predstavením.

Publikované online: 26.2.2016

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.