Štupeľ všetkých zachránil

Vytlačiť

Dramaturgia: Juraj Fotul
Scéna a kostýmy: Miriam Horňáková
Hudba: Adam Hanzl
Réžia: Peter Weinciller
Hra na akordeóne: Adam Hanzl/Jozef Chovanec

Účinkuje: Peter Pavlík 

Premiéra sa konala v priestoroch divadla Arteatra dňa 28. 3. 2014. Recenzia písaná z októbra 2014.

 

Biblia je plná rôznych príbehov a podobenstiev, ktoré sú neustále „v kurze“. Hlavne Starý zákon ponúka veľa tém a námetov. Jedným zo známejších aj pre ateistov je príbeh o Noemovi a jeho arche z Knihy Genezis. Ako námet bol použitý vo viacerých spracovaniach. Najznámejšie sú jeho verzie pre deti, od farebných knižiek až po animované filmy. Príbeh hovorí o veľkej potope sveta. Boh našiel iba jedného spravodlivého, ktorý mohol zachrániť seba, svoju rodinu a zvieratá, ktoré by potopu neprežili. Noe dostal príležitosť vymaniť sa zo sveta nerestí a hriechu. Podľa Božích pokynov postavil teda veľkú loď - archu. Do nej potom pozháňal zvieratá z každého druhu. Keď boli všetky páry zvieracej ríše a Noemova rodina na arche, začalo neprestajne pršať 40 dní. Všetok známy svet sa zaplavil vodou. Voda mala zmyť hriechy a skazenosť ľudstva. Po potope museli obyvatelia archy čakať, kým voda celkom opadne. Celé to trvalo jeden rok a desať dní. Keď sa všetko skončilo, Noemovi traja synovia a ich manželky založili nové, „čisté“ ľudstvo. Mytologický príbeh o očiste sveta je veľmi silný a dá sa nájsť aj v odlišných kultúrach.

Juraj Fotul a Peter Weinciller, autori divadelnej hry o Noemovej arche, sa pohrali s myšlienkou záplavy veľmi svojsky. Prispôsobili si mytologický príbeh na dnešný obraz sveta. A tak nám na začiatku ukazujú, ako nás raz zaplaví potopa smetí. Táto alúzia je veľmi pekne prepojená s biblickým príbehom, ktorý sa na javisku nakoniec odohrá. Inscenácia sa začína pouličným hráčom na harmoniku, ktorý zbiera peniaze do klobúka. Celé javisko je zaplavené smeťami. Prázdne škatule, mikroténové vrecká, pokazené veci, vyhodené nedopité fľaše. Všetko evokuje našu bežnú ulicu, kde väčšinou stávajú kontajnery. Do toho vstupuje upratovač-smetiar v oranžových montérkach. Hundre, nechápe, ako ľudia môžu všetko vyhadzovať, hlavne, ak to ešte funguje a dá sa to znova využiť. Konštatuje, že nás raz smeti zaplavia. Nabáda harmonikára, aby mu zanôtil, a on sa medzitým pohrá s vyhodenými vecami. A tak sa ocitáme pri tom, ako sa smetiar s pouličným muzikantom hrajú na smetisku na potopu sveta.

Pri hre s vecami sa môžeme zastaviť. Náš mladý smetiar v podaní Petra Pavlíka je veľmi schopný animátor neživých predmetov. V jeho podaní sa každá vec stáva jedinečnou. Predstavuje nám rôzne zvieratá z rôznych kusov „smetí“. Staré pančuchy sa stávajú žirafou. Zvyšok bavlnky je Noe. Kus zožmoleného papiera je holubica a stará rúra od vysávača je ťažká slonica. Okrem toho, že Pavlík zdatne animuje, vie tiež kvalitne narábať s hlasom. Takže každé zvieratko je jedinečné a nedá sa zameniť s iným. Zároveň herec dotvára celý svoj sólo koncert aj výraznou mimikou, gestami a artistickými kúskami. Škoda len, že pri civilných prejavoch, keď hrá smetiara, uchádza do prehrávania. Postava smetiara tak stráca na „strihovosti“. Necítiť strihy medzi príbehom smetiara a príbehom o Noemovi.     

Hra na hru je veľmi svižná, rytmická a dynamická. Veľmi tomu napomáha živá hudba a reagovanie harmonikára na danú situáciu (v postave sa striedajú dvaja veľmi šikovní hudobníci Adam Hanzl a Jozef Chovanec, videla som obidvoch). Hudobné nápevy a štýly sú veľmi rôznorodé, ale viackrát sa opakujú, hlavne, keď sa opakuje nejaká scéna. Tým sa vytvára hudobný lajtmotív, ktorý sa lepšie vrýva do pamäti diváka a pripravuje ho na danú scénku.

Autori chceli, aby bol dej hry humorný, i keď s varovným nádychom (čo nás čaká, ak sa nepolepšíme). Humor tu naozaj funguje. Jeho hlavným strojcom je ústredná postava a jej zverinec. Spoločne vytvárajú hlavne situačný a slovný humor. Miestami je to humor až fyzicky hmatateľný, keď sú diváci zrazu obliati cikajúcou myškou, či obsypaní jedlom. Takto sú vťahovaní do deja príbehu. Tvorcovia dokonca prepašovali aj skrytý humor. Skrytý hlavne pre tých, ktorí sa nevyznajú v Novom a Starom zákone. Keď už sa to na arche nedá vydržať, Noe sa začne modliť. Harmonikár sa pripája modlitbou s prvým slovom „ježiš“. Je to vcelku vydarený vtip, nakoľko príbeh o Noemovi je zo Starého zákona, v ktorom postava Ježiša ešte nefiguruje. Tento fór je však nenápadný a málokto si ho v prvej chvíli uvedomí. Na iné humorné obrazy a postavu smetiara reagujú diváci veľmi citlivo.

Scéna, ako som už spomínala, bola čistá, bez zbytočných stavieb, zaplavená iba „odpadkami“. Scénografka a kostymérka Miriam Horňáková sa vyhrala s možnosťami, ktoré ponúkajú staré nepotrebné veci. Na scéne tak účelovo ostali len škatule, ktoré sa mohli stať „loďou“ a predmety, ktoré niečím mohli pripomínať rôzne zvieratká. Keď oživený Noe postavil so škatúľ loď, prišli zvieratká (prasa, krava, žirafa, had...) a nalodili sa. Nasledovalo niečo ako obrázky zo života na arche. Občas smetiar vystúpil z hry na hru a dirigoval muzikanta, čo má zahrať. Komentované divadlo nadobudlo trochu odstupu, ktorý pomáhal hre a jej humoru. Keď už prešli obrázky zo života na arche od osláv, zákazov a možných množení, bol čas sa z nej dostať. Úpenlivá modlitba k Bohu bola vypočutá a Noe dostal pokyn – našiel šnúrku a vytiahol štupeľ. A tak sa voda rýchlo odplavila preč a nad novou zemou sa objavila dúha. Vtip so štupľom bol veľmi efektný a trochu ironický.

Inscenácia má podtitul Nezabudni na slona. Slon, alebo skôr slonica sa v príbehu objaví viackrát. Raz nechce ísť na palubu, lebo má pocit, že je ťažká. Druhý raz ju ostatné zvieratá presvedčia, aby vypila všetku vodu. Tento nápad však nebol dobrý, keďže ich voda v sloňom bruchu na palube začne ťahať ku dnu.  

Postava čističa dorozprávala a dohrala príbeh medzi smeťami. Celá humornosť sa v závere príbehu zrazu vytratí, pretože sa zamyslí nad šancou ľudstva na nový začiatok. Ako posledná padne veta – niečo ako morálna bodka: „Ľudstvo dostalo druhú šancu na život, nezabudlo na ňu?“ Tým nám autori podsúvajú svoje videnie sveta. Trochu násilne chcú, aby sa divák zamyslel nad svetom, v ktorom žije. Nad tým, aby sme niečo zmenili, aby nás naozaj jedného dňa nezaplavili naše smeti. Škoda je aj to, že príbeh neobsahuje dramatický oblúk. Na začiatku prichádza robotník, čistič ulíc, ktorý sa zahrá na príbeh z Biblie. Ale v závere chýba bodka, niečo hravé, čo bolo aj na začiatku. Príbeh odrazu len končí a čistič odchádza iba s ťažkou do ticha vyslovenou vetou, viaznucou na perách. Už nemá žiadny kontakt s pouličným muzikantom. Jednoducho odkráča preč z javiska. Je to prudký strih. Možno by stačilo odstrániť záverečnú vetu, ostať pri posolstve s dúhou a pri humorne ladenej nadsádzke. Avšak nemožno celej inscenácii upierať jej kvality. Režisér Peter Weinciller presne vie, čo robí a čo chce svojimi réžiami povedať. Je to vidno aj tu. Podobenstvo záplavy smetí a mytologickej záplavy sveta je očividné, podobne ako názor na naše neekologické správanie. Všetko je podané s humorom, v tempe a vo veľmi zaujímavom hereckom stvárnení. Inscenácia svojou sviežosťou a hlavným hrdinom určite zaujme viaceré vekové skupiny.  

Publikované online: 7.7.2015

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Počas štúdia prispievala recenziami do študentského časopisu Reflektor. Ako kritička sa zúčastňuje viacerých kritických seminárov a divadelných festivalov. Okrem projektu Monitoring divadiel príležitostne publikuje recenzie v denníkoch a na internetových portáloch. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave ako dokumentaristka a kustódka audiovizuálneho fondu.