Stratená Čajka

Vytlačiť

Dramaturgia: Petra Štorcelová
Scéna a kostýmy: Jaroslav a Miroslav Daubravovci
Hudba: Peter Vaňouček
Réžia: Jakub Nvota a. h. 

Účinkujú:
Anton Pavlovič Čechov, Iľja Afanasievič Šamrajev (správca) – Michal Németh
Irina Nikolajevna Arkadinová (herečka) – Jana Eliášová
Konstantin Gavrilovič Treplev (jej syn) – Ján Demko
Piotr Nikolajevič Sorin (jej brat) – Jozef Abafi
Nina Michajlovna Zárečná – Bibiana Tarasovičová
Polina Andrejevna – vybraná diváčka z publika
Máša (jej dcéra) – Barbora Juríčková
Boris Alexejevič Trigorin (spisovateľ) – Jan Homolka
Jevgenij Sergejevič Dorn (lekár) – Peter Tabaček
Semion Semionovič Medvedenko (učiteľ) – vybraný divák z publika
Čajka – Anna Čitbajová
Harmonikár – Peter Vaňouček a. h.

 

  Žilinčania, okrem hier pre svojho základného detského návštevníka, venujú pravidelnú pozornosť mladému a dospelému divákovi. Vznikli pôvodné hry (Epos, Tourminátor alebo Tour de Paris) a zásluhou autora a režiséra Jakuba Nvotu tiež projekty pouličného divadla (Othello alebo Škrtič Benátsky, Božská komédia, Kata dcéra Kata). Bábkoherci sa v nich predvádzajú v činoherných postavách (iba občas s bábkami), v netradičných komediálnych inscenáciách pre svojského pouličného „spektrálneho“ diváka, ale tiež do sály pre nepokojného školského návštevníka. Jakub Nvota sa v žilinskom BD stal vítanou osobnosťou.

  Zaujímalo ma, ako obe žilinské divadlá, činoherné i bábkové, mali od svojho vzniku po dnešok záujem o uvedenie niektorej hry ruského velikána Antona Pavloviča Čechova. Nemal som veľa práce. Okrem jeho tradičných žartovných jednoaktoviek či dramatizácií poviedok (Pytačky, Svadba, Konské priezvisko, Medveď, Chameleón, Švédska zápalka) nenašiel som ani jeden titul z jeho najslávnejších drám. Mimo Žiliny prejavil z bábkových divadiel sústredený záujem o tvorbu Čechova iba košický súbor vo svojom štúdiu Jorik, kde sa v réžii Valentína Kozmenka-Delindeho popasoval aj s jeho Čajkou (1997). Otázku, prečo si práve Čajku vybral a svojským spôsobom realizoval autor a režisér hry Čechov na ulici Jakub Nvota, som si kládol počas premiéry v žilinskom Bábkovom divadle. Bez urazenia vzdelanej inteligencie totiž nepredpokladám, že pôvodná hra i život Antona Pavloviča je v povedomí žilinských školákov, mladej i dospelej generácie tak zažitá, aby z Nvotovej parafrázy Čajky odčítali jeho inscenačný zámer.

  Nvota totiž postavil svoje divadlo na presvedčení, že divák dôverne pozná príbeh a charaktery postáv Čajky a dostatočne je informovaný o životných peripetiách Čechova. Na tomto princípe napísal a zinscenoval svoju zaktualizovanú, veršovanú, pouličnú hru Čechov na ulici. Pri Nvotovej literárnej rozhľadenosti a nápaditej divadelnosti, opierajúcej sa o autorove vlastné skúsenosti s týmto žánrom, ponúkol mu práve Čechov bezhraničné možnosti. Najprv potreboval exponovať skupinu ľudí (hercov?) vystrašenú z tohto sveta, bojacu sa čohosi, čo ani sami nevedia presne pomenovať, kompániu, podľa našskej slovenskej tradície radšej „schovanú kdesi v ústraní za humnom, v Žilinskej divadelnej domobrannej brigáde“, aby som parafrázoval autorov odkaz.

  S týmto zámerom prichádzajú na javisko zatiaľ nepomenovaní herci, niektorí už v kostýmoch pripomínajúcich nejakú vojenskú uniformu (autori kostýmov Jaroslav a Miroslav Daubravovci). Jana Eliášová v zelenom plášti, v čižmách, s vojenskou lodičkou na hlave a s komicky pôsobiacim farebným dáždnikom v ruke, Barbora Juríčková s červenou baretkou, s maskáčovými nohavicami zasunutými do čiernych čižiem, Jozef Abafi dokonca s prilbou tankistu na hlave, iní iba s takto naznačenými prvkami, alebo len v „civilnom“ oblečení. Do tohto vystrašeného závetria vchádza Anton Pavlovič Čechov (Michal Németh), oznamujúci naľakanej spoločnosti, že je dramatikom na ceste na Krym, kde chce revidovať svoje diela Tri sestry Čajku. Trúsi poznámky o Stanislavského sentimentálnych a nudných réžiách, fiasku prvej premiéry Čajky v Petrohrade a svojich hrách v MCHAT-e. To je dôvod jeho rozhodnutia uviesť Čajku so Žilinskou divadelnou brigádou o tom, „ako človek svoj život premárňuje a stráca...“. Rozdá im texty a sám sa hneď predstavuje v postave Iľju Afanasieviča Šamrajeva, správcu Sorinovej kúrie. Dovtedy nekonkretizovaných hercov uvádza do jednotlivých postáv. Sledujeme Mášu (Barbora Juríčková), dcéru Poliny Andrejevny (čo bude diváčka z publika), zamilovanú do Konstantina Gavriloviča Trepleva (Ján Demko), aby si nakoniec zobrala učiteľa Semiona Semionoviča Medvedenka (ďalší divák z publika). Zainteresovanie divákov do predstavenia (a tradične do pouličných Nvotových hier), býva obyčajne privítané smiechom obecenstva. Nie ináč tomu bolo aj teraz. V tomto prípade však iba pomohlo k zahmleniu vzťahov postáv. (Našťastie sa nerozvádzalo, že Polina je ženou Šamrajeva a Máša ich dcérou.) Čechov-Šamrajev ďalej predstavuje suverénnu herečku Irinu Nikolajevnu Arkadinovú (Jana Eliášová), jej brata Piotra Nikolajeviča Sorina (Jozef Abafi), spisovateľa Borisa Alexejeviča Trigorina (Jan Homolka), lekára Jevgenija Sergejeviča Dorna (Peter Tabaček) a najmä po hereckej kariére túžiacu Ninu Zárečnú (Bibiana Tarasovičová). (Mimochodom, podľa mien Nvota pravdepodobne vychádzal z Vajdičkovho prekladu.) Ich charaktery, vzťahy, nesplnené lásky a generačné konflikty podáva iba skratkovito, útržkovite, čím sa informácie o nich nahromadili a postavy zneprehľadnili. K vyjasneniu vzťahov nepomohlo ani ich zopakovanie v divokom ruskom chorovode. V takto nahodených charakteroch sa prejavovali herci v predstavení. Niektorí vyťažili vo svojich výstupoch na identifikáciu postavy maximum, iní ťažili iba z osvedčených vonkajškových postupov a ďalší sa iba bezradne pohybovali v nepochopenom zámere režiséra.

  Nvota už v úvode zakomponoval do hry mytologickú bytosť Čajku (Anna Čitbajová), objavujúcu sa v rôznych premenách. Tento nápad, prinášajúci možnosti bohatej metaforickej výpovede, bohužiaľ postupne prekrývajú iné akcie, až sa stáva nezrozumiteľným. Čitbajová nastupuje počas originálnej nahrávky Vysockého pesničky Pravda a lož. Toto expozé, zahŕňajúce jedenie jabĺčka a prázdny pohľad do neurčita, je nekonečne zdĺhavé. (Spomenul som si na päťdesiate roky počas pražského štúdia, kedy som sa nudil a otravoval na viacerých ruských klasických inscenáciách, reprodukovaných hercami vtedajším systémom Stanislavského, až kým neprišiel režisér Krejča...)

  Scénu (bratia Daubravovci) tvorí dlhý stôl potiahnutý bielym obrusom, evokujúci pravdepodobne bohato prestretý stôl s jedlom. Najskôr v jeho strede bola položená iba skromná miska s ovocím. V priebehu predstavenia sa zo stola stáva pódium pre divadlo, pre hru hercov. Zo stiahnutého obrusu je natiahnutá veľká plachta pre tieňohru scénických prvkov Sorinovej kúrie s parkom a jazerom. Musím povedať, že takto riešená scéna pôsobila od začiatku neobyčajne studeno, aj vo vzťahu k príbehu neinteresantne. Ani herci sa o ňu nemohli „oprieť“, iba toľko, že sa obyčajne skrývali pod stôl. Divák sa potom pravdepodobne sústredenejšie koncentroval na hercov a ich rozdielne prejavy. Do takejto skupiny prijímateľov som patril aj ja.

  Harmonikár hosťujúceho hudobníka Petra Vaňoučka nebol dostatočne zakomponovaný do deja hry. Jeho prínosom sú však naštudované pesničky s hercami a najmä viacero pesničiek prednesených Annou Čitbajovou. Práve tie odľahčovali komplikujúci sa dej. 

  Jakub Nvota vyslovil v závere predstavenia svoj zámer slovami Čechova: išlo mu o hru o márnych láskach v svete chaosu, v ktorom sa nevyznáme. Nadstavbu strachu, ktorú na začiatku hry nadhodil, som však zo spomínaných dôvodov v inscenácii nezaregistroval. 

  Nemyslím si, že predstaveniu, pôvodne určenému na ulicu, zásadne poškodila sála divadla. Nedostatok vidím v spracovaní témy hry. Ak Čechov roku 1896 napísal o fiasku premiéry Čajky svojmu bratovi štyri zásadné výhrady, jednu z nich, nejasnosť, pociťujem aj vo vzťahu k premiére žilinskej inscenácie Jakuba Nvotu Čechov na ulici.

Publikované online: 24.3.2016

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.