Strach má veľkú dioptriu

Vytlačiť

David Gieselmann: Fóbie


Preklad: Lukáš Brutovský
Úprava: Monika Michnová, Lukáš Brutovský, Miro Dacho
Dramaturgia: Monika Michnová

Dramaturgická spolupráca: Miro Dacho
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Zuzana Hudáková
Dokrútky: Lukáš Brutovský, Mário Herman
Hudba a réžia: Lukáš Brutovský

 

Účinkujú:
Klára: Alena Pajtinková
Klement: Tomáš Grega

Loreta, Klementova matka: Eva Gašparová
Nikolas, Klementov otec: František Výrostko
Lara, Klárina matka: Eva Gašparová

Daniel, Klárin otec: František Výrostko
Sigrid: Lucia Jašková
Štefo: Tomáš Mischura
Díler: Jaroslav Kysel
Dievčatá: Barbora Palčíková, Zuzana Rohoňová

 

Premiéra 8. júna 2018, Slovenské komorné divadlo Martin

 

David Gieselmann, obľúbený nemecký dramatik, prináša na divadelné scény problematiku súčasnej generácie mladých ľudí. Problémy, ktoré sa vo väčšom meradle môžu javiť banálne, no pre danú chvíľu sú pre jednotlivca životne podstatné. Medziľudské vzťahy a otázka, či cesta, ktorou sa vo svojom živote jednotlivec uberá, je správna, poskytujú súčasnému dramatikovi námet na rozohratie konverzačnej komédie. Veď hlavné postavy komédie Fóbie riešia problémy, hoci reálne nijaké problémy nemajú. Sú to ich pochybnosti a obavy, ktoré ich obmedzujú vo vzťahu s ostatnými. Strach, že jedno rozhodnutie ohrozí iné. Rozhodnutia, o ktorých ešte ani nevedia, že by mohli urobiť. A obava, že ak takéto rozhodnutie neurobia, pripravia sa o iné možnosti, ktoré v živote majú, ale sami nevedia, že ich majú. Je to začarovaný kruh komických situácii a dialógov, v ktorom sa postavy točia, aby sa vyhli zodpovednosti za akékoľvek vlastné rozhodnutie. Ich najväčším strachom vôbec je priznať si, že sa boja.


Divadelná komédia Fóbie prináša panoptikum bizarných scénok a komunikačných nedorozumení v medziľudských vzťahoch, je obrazom toho, aký nekomplikovaný by bol život, pokiaľ by sme svoje obavy neskrývali za maskou toho, ako chceme, aby nás druhí videli.

Inscenácia sa začína v sivých tónoch minimalisticky zariadenom byte mladého páru Klementa a Kláry. Interiér tvorí sivá zadná stena s jednou obrazovkou – videovrátnikom a centrom javiska je sivá pohovka. Sledujeme, ako sa postavy v obývacej izbe práve chystajú na svoje rozlúčky so slobodou. Herci Tomáš Grega a Alena Pajtinková však ani zďaleka nepripomínajú zaľúbencov vo vzrušenom plánovaní romantického naplnenia svojho niekoľkoročného vzťahu. Práve naopak. Sú zatrpknutí a vzájomne nešetria sarkastickými poznámkami. Sami spochybňujú, či vlastne k svadbe dôjde, i keď sa Klára zlostí, že pozvaní hostia nedodržujú ich vopred navrhnutý zoznam svadobných darov. Z ich dialógu cítiť rutinnú zatrpknutosť. Otvorene sa nevedia dohodnúť, či sa chcú zobrať, pretože sa zobrať chcú, alebo sa vezmú, pretože si na predstavu spoločnej budúcnosti už zvykli.

Obaja z partnerov už nevnímajú svoj vzťah ako funkčný a láskyplný, ale ako rozbehnutý vlak, z ktorého sa ani jednému nechce vystúpiť. Brzdí ich obava, že na mieste, kde vystúpia, sa nebudú vedieť orientovať. Do hry vstupuje tiež spoločenská konvencia, ako aj očakávania rodičov.

Klára sa pripravuje na babskú jazdu s kamoškami, Klement na rozlúčku so slobodou s kamarátmi. Na Klementovu žúrku prichádza Štefo, kamarát, ktorého vlastne nikto nemá rád. Na oslave je len náhodou. Klára ho pozvala ako odvetu za to, že sa Klement kedysi vyspal s jej kamarátkou. Tomáš Mischura stvárňuje mladíka Štefa, ktorého nikto neberie vážne. Je to v podstate sympatický roztržitý outsider, ktorý uznanie priateľov hľadá vďaka dobre platenej práci vo firme na výrobu lepidiel a má menší problém s príležitostným užívaním drog.

Na ceste za synom je otec Nikolas, odhodlávajúci sa oznámiť mu dôležitú správu o krachu

rodinného podniku, kvôli čomu nebude schopný zaplatiť veľkú svadbu. Nikolasovi v pätách je manželka Loreta, ktorá má zas v úmysle vystríhať budúcu nevestu, aby sa láskavo zbavila svojho vlastného podniku, pretože ako manželka majiteľa rodinného biznisu nemôže predsa pracovať. Loreta sa obáva, že nevesta Klára, ako majiteľka vlastného butiku s optikou, nebude dostatočne reprezentatívna manželka dediča Klementa. Nikolas zas nevie nájsť vhodný spôsob, ako oznámiť rodine, že rodinný podnik dávno skrachoval. Kým Nikolas je majiteľom papierenského podniku, Loreta pyšnou prvou dámou podnikateľa a miestnou celebritou, Klárin otec Daniel je rezignovaný manžel excentrickej kurátorky galérie Lary. Klárina matka Lara azda ako jediná pôsobí bezstarostne, ale má veľký záujem na tom, aby sa pár zosobášil, nakoľko by tento zväzok dodal prestíž jej galérii. Daniel za laxnou apatiou v zásade ku všetkému tají svoju homosexuálnu orientáciu. František Výrostko a Eva Gašparová v inscenácii hrajú dvojúlohu. Rovnako ako rodičov Klementa, predstavujú tiež rodičov Kláry. Obaja herci striedajú charaktery nielen kostýmom a maskovaním, pomocou parochní a okuliarov, ale aj šikovnou hereckou pohotovosťou. Až do konca inscenácie vytvárajú komické efekty tým, ako menia hlas, spôsob reči i gestá a ponosami, prečo sa vlastne rodičia budúcich manželov ešte nikdy nestretli.
V Gieselmannovej komédii sú postavy rodičov významným humorným prvkom. Tým je aj preskakovanie z postavy do postavy. Chaos vo vzťahoch k rodičom je celkom určite aj jedna z obáv Kláry a Klementa – aby sa na svojich rodičov nezačali podobať.

V komédii je symbolom takýchto ľudských súžení bizarná fóbia z okuliarov. Touto ojedinelou fóbiou trpí Nikolas, Klementov otec. V kombinácii so skutočnosťou, že snúbenica Klára je majiteľkou módnej optiky a sama má v obľube extravagantné modely okuliarov, vzniká na scéne množstvo komických efektov. Napríklad Nikolasove panické záchvaty hrôzy a všeobecné záchvaty zmätku medzi ostatnými postavami. Spúšťačom sú však okuliare len  vtedy, pokiaľ ich má nositeľ na nose. Podivná diagnóza je symbolom toho, že postavy sa ukrývajú za týmito okuliarmi ako za maskou, neschopní odhaliť svoj skutočný problém.

 

V polovici komédie sa dej retrospektívne vráti k príležitosti slávnostného otvorenia Klárinej optiky. Priestor obývacej izby sa jednoduchým preskupením zadných panelov v popredí javiska s vystavenými okuliarmi zmení na butik. Hosťami sú všetky postavy a striedavo aj všetci štyria rodičia, vrátane Nikolasa, ktorý má ako vážený člen miestnej spoločnosti slávnostný príhovor. Pod vplyvom silných antifobík je jeho vystúpenie katastrofou večera. Záchranou programu nie je ani fiktívna skupina Poltón so speváčkou a Klárinou kamarátkou Sigrid (Lucia Jašková), ktorá dopĺňa päticu postáv a prináša ďalšiu podobu ľudských komplexov. Sigrid je večne single tridsiatnička s konzervatívnym pohľadom na vzťahy, no s neobvykle vrúcnou znalosťou kuchynského riadu a obzvlášť raclettu. Lucia Jašková stvárňuje podpriemerne úspešnú speváčku a priemernú recenzentku kuchynského riadu ako láskavú, mierne neurotickú bytosť, ktorej nikto veľmi nerozumie. Príznačne má v komédii prevažne monologické úvahy o svojej životnej situácii alebo o dôvtipnosti svojho svadobného daru – o racletteovacom grile, ktorý mimochodom nie je v Klárinom zozname darov. Výnimočné zábavné je tiež jej spevácke vystúpenie s pôvodnou piesňou, ktorú parodicky obohatila svojskou tanečnou choreografiou.

 

Napokon sa opäť vrátime do bytu mladomanželov, kde sa v opojení alkoholu a iných látok odohrá organizovaný chaos priznaní a odpustení. Vrátane Danielovho veľkolepého odhalenia svojej homosexuality. Pričom na rozdiel od obávanej reakcie nie je nikto jeho priznaním pobúrený, práve naopak. František Výrostko v okamihu zmení svoj apatický výraz na prvoplánový afekt. Pokiaľ by sa herec rafinovanejšie pohral s utajenou orientáciou počas celej inscenácie, nepôsobil by Výrostkov Daniel v závere nepatrične krikľavo.


Gieselmann poukazuje na fenomén sociálnych fóbií ako strach zo záväzkov, z manželstva, neprijatia medzi ľuďmi, či zlyhania voči očakávaniam. Neschopnosť postáv úprimne komunikovať s tými najbližšími ľuďmi vytvára podnety na vznik ironickej konverzačnej komédie. Je postavená na konverzačnom humore a absurdnom slede situácií. Za slovnými hrami autor ukryl množstvo ľudských fóbii, či skôr sociálnych komplexov. V preklade režiséra Lukáša Brutovského sa podarilo tento slovný humor preniesť aj na martinské javisko. Komédia je zábavnou satirou, kde si každý divák príde na svoje. Pousmeje sa sám nad sebou a pobaví sa nad známymi zlozvykmi.

V repertoári SKD sú Fóbie momentálne jedinou komédiou súčasného dramatika. Naposledy sa súčasná dráma objavila v tomto divadle v roku 2015, bola to inscenácia hry Davida Drábna Akvabely.
Lukáš Brutovský ako režisér i umelecký šéf divadla uvádza Gieselmannovu komédiu priam za horúca. Ide o slovenskú premiéru a zároveň len druhé inscenovanie tohto textu po nemeckej premiére.

 



Publikované online: 21.1.2019

Katarína Kučová

Katarína Kučová je absolventkou štúdia Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia publikovala články v školskom časopise i v odborných periodikách. V súčasnosti sa profesionálne venuje marketingu a PR. Od roku 2012 je členkou SC AICT a recenziami prispieva do projektu Monitoring divadiel na Slovensku.