STOKA JE MŔTVA, NECH ŽIJE S.T.O.K.A.

Vytlačiť

Hrajú: Jozef Belica, Táňa Brederová, Henrieta Hanzalíková, Matej Lauko.
Premiéra: 15. 12. 2007, Divadlo Fórum a S.T.O.K.A.

Blaho Uhlár. Po tom, čo mu zbúrali Stoku, dal niekoľko rozhovorov o tom, že už asi nemá cenu robiť divadlo a zmizol z povrchu divadelného. Zjavil sa až keď prezentoval inscenáciu, ktorú pripravil s trnavskými ochotníkmi, so súborom Disk. Po istom čase dal o sebe opäť vedieť v polovici decembra 2007.

Nebolo ľahké ho nájsť. Za miesto svojho pôsobenia si nateraz vybral priemyselnú budovu - bratislavskú cvernovku (bývalé Závody MDŽ). Kdesi v jej útrobách - idúc tmou, chladnými špinavými chodbami, vyjdete štyri poschodia, zaklopete na dvere a vchádzate do komorného priestoru s dvoma malými miestnosťami. Jedna slúži ako bufet, druhá ako divadelné štúdio. No vskutku uhlárovská atmosféra.

Uhlár v týchto priestoroch spolupracuje so združením Fórum, ktoré na podporu divadelných aktivít založila Viera Dubačová. Na inscenácii Redukcia (azas) pracoval so štyrmi (ne)hercami vo vekovom rozpätí 20 až 30 rokov. Slovom neherec zvykneme označovať herca – neprofesionála, ochotníka. Takými sú i Jozef Belica, Táňa Brederová, Henrieta Hanzalíková a Matej Lauko. Študenti či už pracujúci mladí ľudia. Svoje každodenné príbehy, stretnutia, zážitky z bežných miest ako je autobus, či čakáreň u lekára, mužsko-ženské vzťahy, príbeh z prijímacích skúšok na herectvo... to všetko sa zrkadlí v osemnástich scénach: Mrzuté ráno, Tešenie, Matka, Chodenie, Prečo si smutná, Tanec, Ekvivalent, nemám čo povedať, Upratovanie, Twist, V autobuse, Hrešenie (desatoro), Osuška, Trúbka, Študovať herectvo, Ordinácia, Výsluch, Výhľadovňa. Ide o fragmenty, výstupy niekedy konverzačné, niekedy nonverbálne, niekedy ide len o tanec, či zopár tónov vylúdených trúbkou. Pre všetky scény je spoločná statickosť, výstupy sú orientované na dialóg a jeho obsah.

Prvý výstup - Mrzuté ráno sa odohráva formou tieňohry. Vidíme tri obrysy postáv a počúvame ich dialóg. Muž sa holí. Žena sa pýta, či si môže požičať jeho penu na holenie a žiletku na depiláciu nôh. Tretí muž sedí a zapája sa do dialógu o včerajšej noci. Ako sa neskôr dozvedáme, sedí na toalete. Niekoľko ďalších výstupov sa zdá, že vtipnosť a autentickosť tejto scény ostane až do konca predstavenia neprekonaná. Našťastie, nie je to tak. Scéna Prečo si smutná zobrazuje dvoch ľudí (hrajú Brederová a Lauko), kedysi pár, ktorých konverzácia v súčasnosti už nemá zmysel - odpovede akoby sa netýkali položených otázok. Ide o výborné zobrazenie vákua, ktoré ostalo po niekdajšom vzťahu. Nápadité sú i kratučké výstupy Nemám čo povedať – o tom ako čo najdlhšie hovoriť o tom, že nemám, čo povedať, či výstupy Ekvivalent a Hrešenie (desatoro) o tom, ako (ne)rozprávať vulgárne. Potešila aj scéna V autobuse. Je o rozhovore dvoch žien (hrajú Hanzalíková Brederová), z ktorých jedna nemá cestovný lístok a druhá je revízorka. Dohodnú sa tak, že namiesto pokuty, ponúkne „načierno“ cestujúca revízorke svoje kadernícke služby. Výborná je i etuda Ordinácia, kde Hanzalíková bravúrne vystihne charakter neprívetivej a neochotnej zdravotnej sestry. Belica nezaostáva v zobrazení pacienta, ktorého zdravotný problém spočíva v tom, že „je tri dni čudný“.

Herectvo všetkých štyroch účinkujúcich spája úspornosť v pohybe, geste aj mimike. Herci takmer ani nezvýšia hlas, nepoužívajú gradáciu. Dôležitá je práca s pauzou a napätím. Jednotlivé postavy nie sú charakterovo odlíšené. Svojim pokojom v hereckom prejave sa zdajú byť rovnakí. Až po chvíli si divák akoby zvykne na tento fakt a akceptuje typ herectva „len vám tu tak ukazujeme, čo sme robili posledné tri mesiace“.

Herci majú k dispozícii priestor kocky veľký asi dva krát dva metre. Hľadisko od javiska je oddelené čiernou sufitou, v jej strede je béžová „opona“. Po jej odtiahnutí sa odhalí spomínaná kocka – drevená konštrukcia obtiahnutá látkou. Herci vchádzajú na toto javisko z troch strán. Podľa potreby donesú so sebou na scénu stoličku. Priestor kocky je nasvietený niekoľkými lampami, niektoré sú farebné.

Herci sú odetí v bežnom oblečení vo farebnej škále biela – sivá - béžová. Spolu s takto ladenou látkou, ktorou je obtiahnutý celý hrací priestor je výsledný efekt „nemý“. Scéna nám neevokuje žiaden konkrétny priestor. Divák si môže videné veľmi jednoducho konfrontovať s vlastnými skúsenosťami a zážitkami z takýchto situácií.

Jediné farebné v inscenácii sú tváre hercov. Ženy aj muži majú namaľované ústa červeným rúžom, líčením zvýraznené riasy aj oči. Spočiatku to pôsobí veľmi neprirodzene, no po chvíli si divákovo oko zvyká a líčenie vyjadruje akési zrovnoprávnenie postáv.

Výborná je hudobná stránka inscenácie. Z javiska sa striedajú tóny Smetanovej Vltavy a elektronickej hudby. Výber skladieb výborne dokresľuje atmosféru a zvýrazňuje to, čo je predmetom danej scény.

A ako vznikala táto inscenácia? Čo to vlastne je tá kolektívna tvorba? Podľa múdrej knihy je to „predstavenie, pod ktoré sa nepodpisuje iba jedna osoba (dramatik alebo režisér), ale ktoré spoluvytvára celá divadelná skupina. Text býva často fixovaný až po improvizáciách na skúškach, pretože každý účastník navrhuje zmeny.“ (Patrice Pavis: Divadelný slovník). Blaho Uhlár je emblémom kolektívnej tvorby, či kolektívnej improvizácie u nás. No Stoka roztrúsila svoje semiačka aj inde. Spomeňme napríklad Laca Keratu, ktorý nedávno vytvoril spôsobom kolektívnej improvizácie v Mestskom divadle v Žiline inscenáciu Rádio Chaos. Žilinská inscenácia je vydarená a navyše si dovolíme tvrdiť, že pre herecký súbor kamenného divadla, pre jeho vývoj je stretnutie sa s takýmto druhom tvorby veľkým prínosom.

Uhlár doprial praktickú skúsenosť s touto metódou tvorby štyrom mladým hercom. Jedna z nich je študentkou divadelnej vedy. Škoda, že Uhlár ešte nie je štátnicová otázka...

Publikované online: 15.12.2007

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.