Stella. Osudová a neosudová: otvorená možnosť

Vytlačiť

Réžia: J. Nvota
Scéna: J. Ciller
Kostýmy: P. Čanecký
Dramaturgia: A. Dömeová
Hrajú: A. Hajdu, Z. Konečná, M. Sládečková, R. Poláková,
J. Hansman/L. Vráblicová, P. Minár
Premiéra: 9. februára 2010, Divadlo Astorka Korzo ´90

Goetheho Stella s dvoma otvorenými koncami a uzmierením. Stella ako otvorená možnosť. To je inscenácia Juraja Nvotu, ktorá v Divadle Astorka Korzo ´90 v pomalom melancholickom tempe rozpráva príbeh vzťahového trojuholníka. Stella ako obeť? Či Stella obetujúca? Takéto otázky sa ponúkajú aj vnucujú, ak vnímate inscenáciu plnú nevtieravých signálov o možnostiach mužsko-ženských väzieb, pripútaní či odpútavaní. Ale predovšetkým preto, že režisér nám núka viacero verzií ako pointovať nešťastné lásky.
Vo výtvarne jednoduchom pôdoryse otvorenej scény do priestoru kamsi mimo, kam sa postavy často utiekajú svojimi pohľadmi v diaľ, sa odohrá anekdotický príbeh citového súženia a tragickej tlmenej hry na utrpenie a bolesť s otvoreným koncom.
V pozadí javiska sa scéna Jozefa Cillera otvára do troch obrazoviek, troch priehľadov, priezorov do duchovných svetov či prievidzí na konkrétne kontúry príbehu (britva na zápästí, temné portréty hláv, mihotajúca sa hladina vody s osudovými vírmi, atď.). Sú to len ilustratívne nápevy alebo prieniky do hlbších vrstiev? Všetko závisí od kontextu, súradníc chvíle, ťaživosti či ľahkosti momentky z príbehu.
V úvode nás vovedie režisér do sveta trpiacej Stelly a akýchsi zblúdilých pocestných. Vpád či príchod cestujúcich do neznámej pohostinnosti/nepohostinnosti náhodného hostinca pri ceste je úvodným akordom, ktorý určí náladu celej inscenácie. Dve pocestné sú matka a dcéra, dve pocestné sú ženy koketné, koketujúce, príťažlivé aj atraktívne, a predsa osamelé, blúdiace a hľadajúce, ale aj tápajúce a bezradné.
V pomalom meditatívnom aranžmáne s drobnými meandrami gesticko-tanečných etúd, v ktorých sa majú rozvinúť citové väzby či hlbinnejšie vzťahy, sa vyvíja príbeh o vzťahových komplikáciách v trojuholníku i viacuholníkoch: manželka – manžel – milenka – milenec – dcéra – otec, manželky, manželia...
Ani utópia rozprávkového happyendu nie je vzdialená Goetheho mladíckemu sneniu o tragickom uzmierení či ešte tragickejšom sebaobetovaní. Nápev motívu, ktorý nám režisér núka od prvých chvíľ cez tajomné náznaky, tušené signály a temné zmienky, je viacznačný. Akoby sa Goetheho raná hra zahrávajúca sa s viacerými možnosťami bezvýchodiskových východísk zacyklila v Nvotovej interpretácii do viacnásobne bludného kruhu. Niet tu ostrých strihov ani pregnantnej výraznej pointy. Naopak.
Režisér otvorený vzťahový uzol nerozuzlí, ale urobí z neho ponuku možných východísk z krízových vzťahov: neverný muž a dve oklamané ženy zúfajú bez následkov a s následkami (viditeľno-neviditeľnými). Stella môže skončiť tragicky (ukončí svoj nešťastný život dobrovoľne), ale všetci si môžu vyjsť aj v ústrety a zdieľať svoje márnotratné životy ako polovičaté a neriešiteľné, a predsa znesiteľne neznesiteľné fatálne omyly (žijúc naďalej v dojemne nevyhovujúcom trojuholníku). Takúto viacznačnosť režisér Juraj Nvota núka ako možnosť a riešenie celkom explicitne tým, že hra s dvoma verziami záveru sa hrá ako dráma s dvoma koncami.
Výtvarník Peter Čanecký obliekol postavy do moderne strihanej modrej džínoviny v kombinácii s bielou a červenou, ale v celostnej základnej línii klasického dobového klišé. Kontrapunkticky výtvarne riešené kostýmy dávajú príbehu hneď dvojaký náhľad na jeho postavy. Sú rovnako hypermodernými, ako aj upäto romantizujúcimi. P. Čanecký má vybrúsený výtvarný inštinkt a cit pre kolorovanie postavy, ale aj pre ozvláštňovanie charakterov cez znak kostýmu. Neraz práve kostýmom určí a prezrádza už v náznaku hlbšie línie vnútorných svetov alebo ich utajené vrstvy. Aj v tom je sila jeho výtvarnej imaginácie. Nejde mu len o to, ako obliecť herca, ale aj o to, ako sa herec oblečie do svojej postavy cez kostým a s jeho mocou i pomocou. Lebo dobre oblečená postava (dobre vo vzťahu k jej charakteristikám a autenticite) určí dosť podstatne aj herecké výrazivo.
Spomalené tempo situácií volí režisér na to, aby získal ozvláštnený odstup akýchsi ochladnutých, ale nevyhasnutých vášní. Možno práve toto ležérne tempo, v ktorom sa postavy neustále obzerajú na vlastné činy a do minulosti, možno práve táto vlažná noblesa a nevášnivá nevraživosť spôsobí, že divák vníma tragiku tohto príbehu nezáväzne a neťaživo.
Režisér Juraj Nvota spolu s výtvarníkmi Jozefom Cillerom a Petrom Čeneckým predložili divákom veľmi vkusnú, noblesnú a nevtieravo osudovú tragiku zamotaných medziľudských vzťahov plných nevykričaných vášní.
Veľmi vyrovnané herecké výkony: v ženských postavách predovšetkým úsporná Marta Sládečková (Cecília), ale aj obe predstaviteľky mladých žien, rovnako vnútorne tlmene vášnivá Zuzana Konečná v titulnej postave Stelly, ktorú opúzdrila v melancholickom tóne až bolestne tragickej vášne, ako aj ironizujúca a hravejšia Rebeka Poláková v postave dcéry Lucie predostreli svoje veľmi premyslené a vyvážené herectvo zahľadené do vnútra postáv, ale jasne a vkusne výrečné gesticky aj pohybovo. Ženské herectvo indikuje v Astorke novú generáciu výrazných hereckých nádejí nielen v tejto inscenácii.
Ústrednú mužskú postavu Fernanda hrá Ady Hajdu. Svojou príslovečnou hravou ľahkosťou vdýchol príbehu väčšiu hravosť, než Goetheho hra ponúka. Len letmé tiene v jeho mimike a váhavé gesto či trocha ambivalentné priblíženia/vyhnutia vo vzťahu k Stelle či Cecílii dávajú tušiť, že jeho citový problém je kdesi hlbšie, aj keď sa o ňom hovorí akoby mimochodom, a je plný ťaživých chmár.
A. Hajdu svoje typické zľahčovanie a zahmlievanie problému neriešiteľnosti vzťahov k dvom (či trom) ženám podčiarkuje až natoľko, že divák tragickú líniu vnútornej drámy postáv nedostáva v plnom nápore. Postava Hostinskej v podaní energickej Judity Hansman a sluha Karol Patrika Minára vhodne dokresľujú prostredie akéhosi „konca sveta“, kde sa odohrávajú najneočakávanejšie odhalenia.
Emočné ochudobnenie či podchladenie, ktoré pre svoj príbeh zvolil v tejto koncepcii Juraj Nvota, ublížilo sile pôsobivosti príbehu, a predovšetkým účinnosti inscenácie. Nie vždy sa viacznačnosť znásobí do intenzity významov. Aj preto Nvotova inscenácia vo svojom nedopovedaní zotrváva kdesi na polceste k intenzite vášnivých lások a ich tragických koncov a zostáva len akýmsi náčrtom možností harmonických riešení.

 

Publikované online: 9.2.2010

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková pôsobí na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU. Venuje sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikuje aj v zahraničí, prispela do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Členka ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňuje na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.