Stav seniorskej duše alebo Čo vlastne vieme o senioroch a seniorkách

Vytlačiť

Babie leto

Scenár, réžia: Iva Š.
Dramaturgia: Monika Tatarková
Dramatizácia, lektorská spolupráca: Júlia Pecková a. h.
Výprava: Miriam Struhárová a. h.
Bábky: Katarína Mažáryová a. h.
Hudba: Juraj Haško a. h.
Pohybová spolupráca: Zuzana Ďuricová Hájková a. h.


Hrajú: Ivana Kováčová, Marianna Mackurová, Alena Sušilová, Mária Šamajová, Anna Zemaníková, Peter Butkovský/Filip Štrba

Tínedžerky: Katarína Kováčová/Júlia Frčková/Laura Prachárová/Alžbeta Námešná

Premiéra: 7. 4. 2017, Bábkové divadlo na Rázcestí, Banská Bystrica

Problémy seniorov a senioriek sa na slovenských profesionálnych javiskách neobjavujú príliš často. Ak áno, ide najmä o inscenácie, ktoré vychádzajú z určitej nadsádzky a paródie. Alarmujúci nezáujem spoločnosti, v ktorej sa pojem smrti stal tabu, sa pokúsila analyzovať a zobraziť inscenácia Babie leto Bábkového divadla na Rázcestí. Na repertoári už má divadlo inscenácie, ktoré tematizujú život seniorky – Reality snov sú príbehom života súčasnej ženy a Ilona, žena Hviezdoslavova zobrazuje život Ilony Hviezdoslavovej (1856 – 1932). Aj dramatička Iveta Š. už v rámci repertoáru Bábkového divadla na rázcestí či mimo neho adaptovala predlohy žien-autoriek, ktoré vo svojej dobe výrazne zarezonovali. Príkladom je inscenácia Variácie lásky, ktorá vychádza z prózy Boženy Slančíkovej Timravy Za koho ísť a Eleny Maróthy-Šoltésovej Moje deti.

Inscenácia Babie leto vychádza sčasti z literárnej predlohy Boženy Němcovej Babička. Román Babička bol po prvýkrát vydaný v roku 1855. Božena Němcová ho písala v zvlášť smutnom a tragickom období, keď jej umieral syn. Postavu Babičky stvárnila romantizujúco a idealisticky, ako milú, ale aj rozhodnú opatrovateľku vnúčat. Autorka scenára a režisérka Iva Š. si ju vybrala ako prototyp starnúcej ženy, ktorú vykresľuje vo výtvarne prepracovanom bábkovom divadle, v ktorom panuje rovnováha, harmónia, vzájomné pochopenie a láska.

Režisérka Iveta Š. inscenáciu rozdelila na dve časti, ktoré postavila do kontrapunktu. K téme starnutia a staroby pristupuje ako k javu, ktorý má bežný človek súčasnosti zidealizovaný. Nevenuje pozornosť naozajstným problémom, ktorým čelia starí ľudia, ako je nevšímavosť, ľahostajnosť, podceňovanie či vytlačenie seniorov a senioriek do úzadia pozornosti. Z pôvodnej predlohy sa režisérka zamerala na časti, ktoré zobrazujú vzťah babičky k vnúčatám či jej dôstojnosť a láskavý prístup ku grófke zo zámku. V druhej časti dramatizácie sa venuje súčasnosti a životu starých ľudí v nej. Na príklade troch senioriek rozobrala ich problémy a prekážky, ktoré musia prekonávať, niekedy aj na hranici smrti.

Na pozadí policovej steny podobajúcej sa na obývačkové steny plné rôznych drobných predmetov a kníh inscenátori na troch kockových plochách rozohrávajú bábkové divadlo, ktoré je dramatizáciou pôvodnej predlohy Němcovej. Tri herečky (Marianna Mackurová, Mária Šamajová, Ivana Kováčová) za hudobného sprievodu (Peter Butkovský/Filip Štrba) stvárňujú výjavy z babičkinho života na statku, jej vzťah s vnúčatami či grófkou. Babička (Alena Sušilová) sedí v kresle a číta z knihy Babička. Herečky čítaný text s pomocou bábok (autorka bábok Katarína Mažáryová) s hravosťou predvádzajú na scéne. Buď imitujú realizmus prostredia, alebo ho komicky hyperbolizujú. Rytmické časti, v ktorých herečky stvárňujú rôznorodé zvuky, ktoré zvýrazňujú babičkinu činorodú prácu na statku, striedajú melancholickejšie snové časti pri uspávaní detí, keď sa pozerajú na hviezdy. Autorka scenára Iva Š. dopĺňa predlohu z Babičky vecnými komentármi alebo podnázvami – napr. Babičkin portrét či Babičkine sociálne aktivity medzi pospolitým ľudom. Komentár Aleny Sušilovej pôsobil nostalgicky a sentimentálne, ale náznakom z neho bolo cítiť určité glosovanie diania v knihe a na javisku.

V rámci prvej časti dopĺňajú dej aj piesne, ktorých texty vychádzajú z literárnej predlohy a pôsobia skôr ako premostenie do ďalších scén. Kým prvá časť sa podobala na akúsi večerníčkovú rozprávku o živote starej ženy, ktorú máme v pamäti nedotknuteľne zafixovanú ako stelesnenie neohrozenej dobroty, druhá časť je tvrdým pádom do reality. Vzhľadom na to, že hlavným cieľom inscenačného tímu je načrtnúť problematiku seniorov ako sociálny fenomén, inscenácia predvádza iluzívnu realitu pôvodnej prózy Němcovej pomerne dlhý čas. Keď sa pozornosť konečne upriamila na tri osudy senioriek, táto ilúzia sa rýchlo vytratila a zostal len milý a rozprávkový babičkin hlas. Ešte v rámci prvej časti však inscenátori idealistický obraz podrobili istej irónii prostredníctvom piesňových vstupov, v ktorých herečky prespievali časť babičkinho rozprávania.

Na začiatku druhej časti inscenácie zaznel citát výroku českého filozofa a sociológa Václava Bělohradského: „Babička je terapeutický gýč. Napísala ho žena pošliapaná pokryteckou českou spoločnosťou. Gýč, ktorý vytryskol zo životnej tragédie vzdelanej, ale chudobnej ženy.“ Belohradský tým narážal na fakt, že Babička je najzneužívanejšou knihou v českej literatúre práve pre svoju naivitu, sentiment k rurálnosti, nostalgiu nad niečím dávnym a už nedosiahnuteľným. Jedna z postáv senioriek k tomu lakonicky dodala: „Ale na starosť človek potrebuje útechu, pán profesor!“ Následne rozohrali niekoľko osudov senioriek. Išlo skôr o problémy, s ktorými sa seniori všeobecne stretávajú (nezáujem rodiny), alebo o zachytenie ťažkostí, spojených s mentálnym starnutím (nedôvera voči blízkym, strach z nástrah súčasného sveta). Obrazy za sebou plynuli v didaktickom slede. Inscenátorom sa nepodarilo vtiahnuť diváka do myslenia konkrétnej seniorky, neustále sa vracali k všeobecným komentárom. Babičku čítajúcu knihu nahradila strojená moderátorka, ktorá zo seba súka floskuly o starnutí a starobe. Autenticky pôsobila iba situácia, keď jedna zo senioriek vpustí do bytu inštalatéra, ktorý ju okradne.

Ako z toho von? Určitý návod ponúka nastupujúca generácia, ktorej predstaviteľka sa ocitne v kresle, ktoré zostalo po babičke. Z tejto pozície hovorí o svojej vízii vzťahu s vlastnou babičkou. Záver inscenácie tak vyznel príliš edukačne, keď mladá herečka upozorňuje na problémy staroby a starých ľudí, varuje pred nevšímavosťou a ľahostajnosťou. Inscenácia otvorila viacero tém, ponúkla bábkové divadlo aj činohru, realistický prístup aj štylizáciu. Prehustenosť situácií však ubrala na sile celkovému vyzneniu inscenácie.

Ťažiskovým prvkom výpravy Miriam Struhárovej bola obývačková stena, ktorá ponúka platformy pre rozohratie románovej časti. Bábkové divadlo sa v istom momente stiahlo do pozadia a presunulo sa len do poličiek. Scéna sa tak zmenila na klasický seniorský byt s nespočetnými poličkami a drobnosťami, ktoré ale v druhej časti boli sporadicky využívané (najmä otváranie a zatváranie dverí – posúvanie dvoch častí obývačkovej steny) a dali skôr priestor na hereckú ako scénickú akciu.

Hudba Juraja Haška ponúkla viaceré polohy od rozprávkových motívov v prvej časti, cez muzikálové výstupy poskladané z rôznych piesní, na pozadí ktorých herečky deklamovali citácie z Babičky, až po folkové sekvencie. Rytmicky posúvala akciu hlavne v prvej časti inscenácie, kde na niektorých miestach prekvapila aj vtipnými pointami.

Inscenácia premostila rôznorodé témy, ktoré inscenátori zozbierali. V celkovej štruktúre zdĺhavo pôsobila hlavne prvá časť, ktorá divákov vovedie do romantickej atmosféry. Herečky prezentovali množstvo výtvarných, hudobných a zvukových nápadov, ktoré ale odišli dostratena vplyvom druhej, realistickejšej časti, v ktorej sa pracuje hlavne s otázkami a problémami, ktoré chce inscenácia postihnúť.

Podnadpis inscenácie znie: Babie leto – Obrazy zo života a veku ženského podľa Boženy Němcovej. Bábkové divadlo na Rázcestí prinieslo na javisko pálčivý a aktuálny problém, koncepcia by zarezonovala pri väčšom a konkrétnejšom rozpracovaní. Čo vieme vôbec o nich? O senioroch a seniorkách? Tým, že sa v rodinách nerozpráva o starobe a starnutí, ktoré je stále tabu, sa dostávame do polohy nezáujmu, ktorý zatienil aj strach zo samotnej smrti. Ide o užitočné otvorenie diskusie o téme, no treba vniesť do hry čo najkonkrétnejšie osudy starých ľudí. Zatiaľ si musíme vystačiť s predstavou Babičky, z ktorej si pamätáme len dobre mienené, ale všeobecne postavené obrázky.

Publikované online: 20.3.2018

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na  Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12.  Recenzie a kritiky publikoval v  časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.