Šťastné a veselé v bábkovom divadle

Vytlačiť

Na motívy novely Vianočná koleda Ch. Dickensa

Dramaturgia: Katarína Jánošová, hudba: Peter Mankovecký, pohybová spolupráca: Elena Kolek Spaskov, scéna, bábky: Pavol Andraško, kostýmy: Zuzana Formánková, réžia: Adriana Totiková, hrajú: Andrej Kováč, Michal Adam, Juraj Bednarič, Ján Morávek/Mirka Pavelková, Lucia Arendášová, Jaroslava Hupková

Premiéra: 25. novembra 2011 v Bratislavskom bábkovom divadle

Vianoce sú opradené viacerými zvykmi, tradíciami. Spájajú sa nám s vianočnými trhmi, darčekmi, koledami. Jednou z najznámejších je Vianočná koleda od Charlesa Dickensa. Tá sa stala inšpiráciou pre novú dramaturgičku Bratislavského bábkového divadla Katarínu Jánošovú. Toto divadlo sa snaží darovať na konci roka svojim divákom ten najkrajší darček – nové mikulášske predstavenie. Pred tromi rokmi to bol Vianočný príbeh anjela Rafaela, potom Veľká cesta z Arktosu. Vďaka týmto inscenáciám navodia tú správnu vianočnú atmosféru. Je to prínos nielen pre diváka, ale i pre tvorcu. Využiť všetky dostupné divadelné „zázraky“, vytvoriť nezabudnuteľný zážitok. Nie všetky bábkové divadlá na to myslia pri zostavovaní dramaturgického plánu. Väčšinou nasadia najnovšiu inscenáciu alebo takú, ktorá bola odpremiérovaná dávnejšie. Úmysel bratislavských bábkarov je veľmi sympatický, rovnako ich snaha hľadať vianočné hry alebo tvoriť nové.

Charles Dickens patrí k najvýznamnejším anglickým realistickým autorom. Jeho ťažké detstvo preniesol do svojich diel. Po tom, ako sa jeho otec zadlžil a odsúdili ho do väzenia, musel sa ako jedenásťročný postarať o svojich sedem súrodencov prácou v továrni. Táto práca a návštevy vo väzení v ňom zanechali pocit poníženia, odporu a súcit s chudobou, s čím sa stretávame takmer v každej jeho knihe. Veľmi rád čítal a navštevoval múzeá. Ako pätnásťročný sa stal pisárom na súde, neskôr redaktorom. Popri písaní príspevkov do rôznych časopisov sa začal profilovať ako románopisec. Bol veľmi dobrý pozorovateľ, rozprávač, zároveň amatérsky herec a kúzelník. V Anglicku je považovaný za druhého najlepšieho autora, hneď po Williamovi Shakespearovi. Jeho tvorba sa vyznačuje ľudskosťou, humorom, súcitom, vrúcnosťou, kritikou nespravodlivosti, autobiografickými prvkami. Jeho postavy sa už stali archetypmi. Debutoval v roku 1833 pod pseudonymom Boz. Od roku 1843 do roku 1867 napísal každý rok jednu vianočnú knihu alebo novelu. Prvou bola A Christmas Carol in Prose (Vianočná koleda). Príbeh úžerníka Scroogea sa stal najprekladanejším dielom z celej jeho tvorby. S veľkou obľubou ho tvorcovia inscenujú v divadlách a spracovávajú do filmovej a animovanej podoby. (V roku 2009 vznikla animovaná adaptácia známeho príbehu Charlesa Dickensa z vianočného prostredia, scenár si sám napísal a potom celý film aj režíroval Robert Zemeckis /Polárny expres, Beowulf/, ktorý sa netají tým, že chová k tomuto dielu vrelý vzťah. Sedem postáv nahovorili Jim Carrey a Gary Oldman.)

Témou Vianočnej koledy bolo zobrazenie ideálnych sviatkov v kruhu rodiny, ktoré nastanú, ak si ľudia začnú navzájom pomáhať, hlavne bohatí chudobným. Charles Dickens bol pri písaní tejto novely inšpirovaný ľudovými príbehmi o duchoch a nadprirodzených bytostiach. Opisy Štedrého večera boli také očarujúce, že sa stali návodom, ako by mal tento sviatok vyzerať. Ebenezer Scrooge je stelesnením lakomosti, mamonu, všetkého, čo Dickens na svojej dobe nenávidel. Duchovia predstavujú protiklad – lásku, radosť a záujem o druhých, sú liekom na nápravu. Dickens sa snažil prostredníctvom tohto príbehu obmäkčiť svojich čitateľov a presvedčiť ich, aby žili a konali vianočne po celý rok.

Príbeh sa odohráva v kancelárii firmy MARLEY & SCROOGE. Jacob Marley umrel. Spoločnosť vedie lakomý Ebenezer Scrooge. V pracovni je zima. Jeho spolupracovník Bob Cratchit sa ho bojí, tak sa radšej zababuší do kabáta. Do kancelárie prichádza Sroogeov synovec a pozýva ho na vianočnú večeru, ktorú Scrooge rázne odmieta: „Choď s veselými Vianocami do čerta! Veď Vianoce sú pre mňa len čas, keď platím účty a keď zisťujem, že som zasa o rok starší a ani o chlp bohatší. Už ti niekedy priniesli niečo dobré? Už ti niekedy niečo dali?“[1] Ebenezer zamkne kanceláriu a odchádza domov. V noci sa mu zjavuje duch Jacoba Marleyho, ktorý mu vysvetlí, že každý človek by sa mal zaujímať o svojich blížnych a mal by sa im venovať čo najviac. A ak tak nerobí počas svojho života, musí tak robiť po smrti. Oznámi mu, že ho prídu navštíviť traja duchovia. Prvý je Duch minulých Vianoc. Stačilo, že sa Ebenezer dotkol ducha, už leteli nočnou oblohou. Najprv videl miestnosť, kde bol ešte malý chlapec, neskôr mladý muž s dievčaťom, ktoré však opustil, lebo si našiel inú lásku – peniaze. Potom ho duch zobral do krásneho domu plného ľudí, boli to minulé Vianoce Scroogeovej bývalej priateľky, jej manžela a detí. V druhú noc, presne o polnoci, navštívi Ebenezera Scroogea druhý duch – Duch tohoročných Vianoc. Ako prvú v poradí videl Ebenezer vysvietenú miestnosť plnú ľudí. Bola to rodina Boba Cratchita, Scroogeovho spolupracovníka, ktorého najmladší syn Tim je vážne chorý. Nakoniec Scrooge nakukol do obývačky, kde bol jeho synovec s manželkou a pár priateľmi. U Ebenezera sa objavila ľútosť. Všimol si, že duchovi spod kabáta trčia dve ďalšie nohy, duch mu vysvetlil, že sú to dve deti, Nevedomosť a Bieda. O polnoci v tretiu noc prišiel posledný duch, Duch Vianoc, ktoré ešte len prídu. Scrooge sa ocitol na ulici, kde si vypočul rozhovor dvoch mužov o niekom, kto zomrel. Zrazu sa ocitol pri truhle, kde stála celá rodina Cratchitovcov, ktorí mŕtvolu oplakávali. Nakoniec duch preniesol Ebenezera na cintorín k hrobu s nápisom: EBENEZER SCROOGE. Scrooge sa v tú chvíľu zrútil, že jeho život takto dopadol. Ešte v tú chvíľu sľúbil, že sa polepší: „Už si budem navždy uctievať Vianoce vo svojom srdci, a to nielen na Štedrý večer. Spojím skúsenosti Minulosti, Prítomnosti i Budúcnosti. Všetci traja duchovia mi v tom budú pomáhať. Zužitkujem všetko, čomu ma naučili. Och, povedz, že môžem vymazať nápis na tomto hrobe!“[2] Na druhý deň ráno dal kúpiť najväčšiu morku, zvýšil plat Bobovi Cratchitovi a večeru strávil so svojím synovcom.

Katarína Jánošová pozmenila mená postáv princípom nomen omen, no príbeh ostal nezmenený. Hlavná postava Jakub Odral má firmu Odral z kože vás zodral. Jeho vykorisťovanie musí znášať pomocník Robo Chudoba a upratovačka Betka. Odral odmietne pozvanie synovca Radka a ľahne si vo svojej kancelárii na pracovný stôl, ktorý sa len otočením mení na posteľ. Traja duchovia ho prenesú najskôr do minulosti, kde objasnia jeho nenávisť k Vianociam. Už jeho otec mu stále hovoril: „Kto by sa na Vianoce ponáhľal domov? Vianoce sú pre lenivcov!“ Jedinou radosťou preňho bola sestra Danka. No tej už niet, ostal po nej Radko. Prenesú sa s duchom neskôr v čase, keď bol mladý úradník a zaľúbil sa do šéfovej dcéry Anky. No potom začal zarábať a chcel stále viac a viac a na Anku mu čas neostal. Druhý duch mu ukáže Vianoce u synovca Radka, ktorý zdobí s manželkou stromček. Spomínajú na strýka Odrala, ktorý je ako medveď žijúci sám v jaskyni, ako zosušený bodliak, no Radko ho má aj napriek tomu stále rád. Duch prítomnosti ho privedie do detskej izbičky malého Tedka, Robovho syna. Hrajú sa s ponožkami a Odral si ani nevšimne, že chlapec je slepý. Tedko mu povie, že by mohol vidieť, keby dal ockovi jeho lakomý šéf vyšší plat. Posledný z duchov ho prenesie do budúcnosti, kde si ľudia šepkajú o jeho smrti. Duch ho privedie pred nebeskú bránu, kde sa ho anjel pýta na dobré skutky. Pozýva všetkých jeho známych, aby o ňom niečo dobré povedali, no ani jeden si na niečo také nespomína. Odral sa zobúdza vo svojej posteli. Ďakuje za druhú šancu a chce všetko zmeniť. Betke a Robovi dá peniaze, Vianočnej zbierke na chudobné deti daruje milión a v kruhu známych a rodiny oslavuje svoje prvé skutočné Vianoce.

Dramatička vniesla do textu ešte viac autobiografických čŕt Dickensa, príbeh doplnila o scénu posledného súdu. Zároveň aktualizovala slovné prejavy postáv. Repliky preniesla z 19. storočia do 21., no neubrala im drsný, ponurý nádych anglického predmestia, k čomu sa niektoré interpretácie uchyľujú. Podobne ako Kamil Žiška v inscenácii Lakomstory z Londýna Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktoré si takisto vybralo túto Dickensovu novelu, ostala i Jánošová v realizme. Týmto smerom sa uberali aj ďalšie zložky inscenácie.

Pavol Andraško sa inšpiroval, spolu s kostýmovou výtvarníčkou Zuzanou Formánkovou, poetikou Dickensa. Strohá farebnosť, výber bábok. Scénu rámcuje zadný horizont s oknom. Ocitáme sa v Odralovej kancelárii, ktorú tvoria dva písacie stoly, na ktorých sú kopy šanónov. Odralov stôl slúži ako posteľ i výkryt pre vodenie manekýna. Obraz minulosti sa podaril vytvoriť kovovými maketami domčekov, ktoré herci poukladajú po celom javisku. Predstavujú dedinu, kde prežil Jakub Odral detstvo. Jedna z konštrukcií je zároveň javiskom pre marionety, zastupujúce malého Jakuba so sestrou Dankou. Zadný horizont tvorí stará fotografia. Ten sa mení dospievaním Jakuba. Kým na prvej fotografii bol domov, na ďalšej je úrad a kancelária.

Spomínaná zadná stena pozostáva z dvoch otvárateľných priestorov, pripomínajúcich otváranie darčekov. Ich vnútro je obalené vianočným baliacim papierom. Otvárajú sa pri predstavovaní jednotlivých rodín. V prvej časti sú vianočné sviatky u synovca Radka, v druhej časti detská izba Tedka. Na konci sa celá stena rozsvieti malými svetielkami.

Z bábok sa v inscenácii používajú spomínané marionety, maňušky koledníkov a manekýni Radka so ženou, Tedka a duchov. Kým prvé dva typy sú okrajovo využívané, manekýn, duch, sprevádza diváka celým predstavením. Bábka je tvorená z dlhých hnedastých látok, mení sa hlava. Duch minulosti má bielu hlavu bez vlasov (dieťa), duch prítomnosti pôsobí ako dospelý človek a duch budúcnosti ako starec. Bábky vodia vždy traja bábkoherci. Všetci manekýni majú hlavy figurín, je to zaujímavý nápad, no pôsobí to umelo, mŕtvolne.

Kostýmy vodiacich sú jednotné, čierne (muži – nohavice, ženy – sukne), s pokrývkou hlavy, jednotlivé postavy majú súčasné oblečenie. Veľmi vtipne je doriešený kostým upratovačky Betky, ktorý je podšitý molitanom, a tak pôsobí Betka korpulentne a komicky. Odral myslí stále na peniaze, čo vidno aj na jeho pyžame, ktoré má potlač bankoviek.

Hudbu do inscenácie vytvoril Peter Mankovecký. Podporuje navodenú atmosféru, no veľkým sklamaním je playback. Nevedno, prečo zvolili tvorcovia tento spôsob podania pesničky, či to bola nedôvera voči hercom, alebo uľahčenie práce v záplave vianočných predstavení. Ubralo to z autenticity a od začiatku to navodilo pocit umelosti, ktorý k Vianociam nepasuje.

K hereckej zložke inscenácie mám najviac výhrad. Videla som dobrú režijno-dramaturgickú koncepciu, funkčné bábky i scénu, no nedokonalé až znechutené herectvo. Potom uvažujem, prečo nemajú novoprijatí herci (činoherných odborov) workshopy vodenia bábok pred skúšobným procesom inscenácie. Herci nedôsledne vodili bábky, prekrývali ich rukami, často pozerali mimo bábky, čím rušili dojem autenticity, nehovoriac o opieranie sa o scénu či ruky vo vreckách. Tento ledabolý prístup potupil celú snahu tvorcov. Škoda, že výborný bábkoherec Andrej Kováč má činohernú postavu. No tá mu veľmi sadla a dal do nej všetko. Kováč sa snažil udržať tempo inscenácie, zároveň si dal záležať na vytvorení typu nepríjemného lakomca, a tým bola jeho premena presvedčivá. Keby mu aspoň niekto pomohol. Snaží sa o to Mirka Pavelková, ktorá však len narýchlo preobsadila postavu ducha a Tedka za J. Morávka. Neviem, čo spôsobilo túto nechuť u hercov, lebo Dickensova Vianočná koleda je pôsobivý príbeh, ktorý zaujme všetky vekové kategórie.

Režisérku Adrianu Totikovú oslovilo Bratislavské bábkové divadlo po tretíkrát (Kráľovský detektív, Rúfusové rozprávky). Opäť pristúpila k bábkovému divadlu s pokorou a snažila sa využiť všetky možnosti, ktoré bábkové divadlo poskytuje. Nebála sa staviť i na technické stroje (parostroj, snehostroj), ktoré atmosféru podporili. Je viditeľná snaha predostrieť súčasnému divákovi negýčový príbeh, ktorý sa zaradil k tým lepším inscenáciám v repertoári BBD.

Želám Bratislavskému bábkovému divadlu úspešnú rekonštrukciu, lebo vŕzganie podlahy a sedadiel narúša divadelný zážitok, a ďalší úspešný vianočný titul.

 

Barbora Paliková



[1] DICKENS, Charles. Vianočná koleda. Bratislava : Perfekt, 2000.

[2]

Publikované online: 25.11.2011

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.