Starý problém starých majstrov

Vytlačiť

Preklad: Miroslava Čibenková

Scéna: Tomáš Rusín

Kostýmy: Zuzana Štefunková-Rusínová

Plagát: František Lipták

Hudba: Sisa Michalidesová[1]

Réžia: Juraj Nvota

 

Účinkujú:

Filip: Milan Lasica

Richard: Martin Huba

Premiéra: 29. 10. 2016, Štúdio L+S Bratislava

 

Inscenácie v repertoári Štúdia L+S v Bratislave sú najčastejšie spájané s dramaturgickým videním a hereckou osobnosťou Milana Lasicu. Je však jeho veľkou prednosťou, že do tých inscenácií, v ktorých sám účinkuje, prizýva najlepších bratislavských profesionálnych činohercov a tiež i popredné herecké osobnosti českého divadla. Po jeho boku sme tak v posledných rokoch videli Emíliu Vášáryovú (Rybárik kráľovský, Život na trikrát), Milana Kňažka (Na fašírky mi nesiahaj, Rybárik kráľovský, Život na trikrát), Zuzanu Fialovú (Iluzionisti), Martu Sládečkovú (Malé manželské zločiny, Život na trikrát), Bolka Polívku (Garderobiér, Mínus dvaja), Danu Kolářovú (Půldruhé hodiny zpoždění) a i. Jeho herectvo má síce inú poetiku ako typicky „slovenské“ dramaticko-emocionálne herectvo, oslovuje však hlavne tých, s ktorými ho spája chuť komediálne rozpovedať i tie najvšednejšie vzťahové problémy.

V najnovšej inscenácii hry holandského herca, režiséra, prekladateľa a dramatika Gera Thijsa Starí majstri (Oude Meesters) je jeho partnerom popredný herec Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave Martin Huba. Naštudoval ju významný slovenský režisér Juraj Nvota, ktorého materským divadlom je Divadlo ASTORKA Korzo ’90 v Bratislave. Divadlo je známe svojou osobitou dramaturgiou i poetikou a Lasica v ňom účinkoval v niekoľkých kultových inscenáciách (Cyrano, Mŕtve duše) či spolupodieľal sa na vzniku iných ako režisér, prekladateľ atď. Starí majstri sú už v poradí dvanástou inscenáciou, ktorú režisér Nvota zrealizoval v Štúdiu L+S. Jeho stretnutie s hercom Martinom Hubom tiež nie je prvé. O kvalitách Thijsovho textu i Thijsa ako autora hovorí i skutočnosť, že Starí majstri sú iba jednou z jeho hier, ktoré boli navrhnuté na prestížnu cenu Drama Award (2013).

Dej hry je jednoduchý. Je príbehom dvoch bratov, posledných potomkov slávnej divadelnej rodiny De Manovcov. Obaja sú hercami, pričom Richard (Martin Huba) je menej talentovaný a úspešný a Filip (Milan Lasica) má za sebou mimoriadne hodnotný profesionálny život. Bratia sa i napriek slávnemu rodu a pokročilému veku nemajú radi. Kvôli finančným problémom sa však rozhodli naštudovať spoločnú inscenáciu o dvoch bratoch, ktorí sa nenávidia. Spoznávame sa s nimi v období naštudovania inscenácie, jej premiéry, repríz a derniéry. Celý dej sa odohráva v ich divadelnej šatni a občas počas predstavenia. Po celý čas ich divadelnej „púte“ sme svedkami veľkého množstva ostrých osobných zrážok a vyjasňovania si starých bolestí. Záver hry je zmierlivý – bratia nachádzajú k sebe cestu.

Inscenovaný scenár pozostáva z ôsmich obrazov: 1. Prvá čítačka, 2. Skúška, 3. Premiéra, 4. Pondelok, 5. Zájazdy, 6. Polčas, 7. Výmena rolí, 8. Zbohom. Pôvodná prekladová verzia textu Mirky Čibenkovej bola upravená tak, aby do popredia viac vystúpili či už priame konflikty medzi bratmi alebo tie miesta, v ktorých sa divadelná hra, ktorú skúšajú, stala iba zámienkou pre ich otvorenie. Zásahy nie sú zásadné, ani radikálne, najčastejšie sa týkajú replík, ktoré majú psychologizujúcu či vysvetľujúcu vedľajšiu funkciu. Najvýraznejšou zmenou je premenovanie Richardovho brata Coena na Filipa. Takto bola upravená napríklad situácia, v ktorej sa bratia vyrovnávajú s krutosťou otca:

Richard:           Odtiaľto zo zeme vyzeráš úplne ako náš otec.

Coen:               Nie.. už zas...

Richard:           Prekvapuje ťa to ? Tak často som pred ním sedel v tejto pozícii prosebníka... a ty tiež...

Coen:               Nemáš inú tému?

Richard:           Rád by som hovoril o niečom inom, ale som toho plný, Coen. Vidím to, ako by to bolo včera... stáli sme pred ním, trasúci sa, v kraťasoch...

Coen:               Áno... áno...

Richard:           Dvaja malí chlapci, ktorých vyhodil do mrazu len preto, aby ich pustil dnu, keď sa jeden z nich prizná k niečomu, čo neurobil ani jeden z nich... a za čo obidvaja už dostali poriadnu bitku...[2]

 

Úprava:

Richard:           Odtiaľto zo zeme vyzeráš úplne ako náš otec.

Filip:                Prečo to prerušuješ? Konečne som sa do toho dostal.

Richard:           Tak často som pred ním sedel v tejto pozícii prosebníka... a ty tiež...

Filip:                Nemáš inú tému?

Richard:           Vidím to, ako by to bolo včera... stáli sme pred ním, trasúci sa, v kraťasoch... Dvaja malí chlapci, ktorých vyhodil do mrazu len preto, aby ich pustil dnu, keď sa jeden z nich prizná k niečomu, čo neurobil ani jeden z nich... a za čo obidvaja už dostali poriadnu bitku...[3]

Podstata vtipnosti textu spočíva v tom, že od začiatku až po koniec je každý obraz vystavaný tak, aby repliky zo študovanej divadelnej hry mali priamy vzťah k ich vzájomným konfliktom a problémom. V prvom obraze s názvom Prvá čítačka tak napríklad replika o tom, že Filip hrá postavu predajcu poľnohospodárskych strojov, slúži na to, aby sme sa prostredníctvom nej dozvedeli, ako bratia hlboko klesli. Nehrajú totiž žiadnu hru o veľkých ideáloch a veľkých hrdinoch, ale hru s banálnou témou. Druhý obraz je celý sústredený na situáciu v hre, v ktorej Filip škrtí Richarda. Skúšanie Filip zneužíva na to, aby mohol „naozaj“ priškrtiť brata a pritom „predstiera“, že mu ide o to, aby Richard vo svojej postave zomieral prirodzenejšie, teda nie tak rýchlo, neprofesionálne. Dokonca počas niektorej z repríz Richarda museli kriesiť, pretože „skúšanie“ bolo priveľmi reálne. Banalita témy skúšanej hry je však iba zdanlivá. Kompozícia textu využíva prvky detektívneho odhaľovania jej základného konfliktu. V priebehu inscenácie sa dozvedáme, že hra sa odohráva 20 rokov po 2. svetovej vojne a bratia v nej stáli na opačných frontoch. Filipova postava bola dôstojníkom SS, Richardova väzňom v koncentračnom tábore a škrtenie sa vzťahovalo práve na tento ich status. Paradoxne však – vzhľadom na celý tento kontext – Filip v inscenácii ustupuje bratovi a necháva ho hrať postavu fašistu, t. j. silnejšieho.

Scénografické riešenie je jednoduché, realisticko-náznakové a maximálne funkčné. Základ tvorí divadelná šatňa s kozmetickými stolíkmi a stoličkami po oboch stranách scény. Vzadu je umiestnený pohyblivý radový stojanový vešiak, v ktorom visia ich kostýmy ako župany, saká, kabáty atď., v inscenácii však nevyužívajú všetky. K vešiaku sa ide po dvoch schodíkoch, pri odchodoch smerom dozadu scény (až za oponu) sa postavy dostávajú na javisko, kde odohrávajú naštudovaný text. Priestor divadelnej šatne týmto riešením pôsobí ako malé „javisko“, čím sa umocnila režijná „hra“ s iluzívnosťou tak vlastného príbehu inscenácie, ako i študovaného textu. Neustále prelínanie sa „reality“ vzťahov medzi bratmi, „reality“ práve odohrávaného predstavenia a „reality“ vznikajúcej divadelnej inscenácie bolo i vďaka tomu riešeniu čitateľné. Bez problémov sme sa „prenášali“ do imaginovaných priestorov. V inscenácii sa zaujímavo významotvorne využilo kostýmovanie postáv. Kým v línii aktuálneho deja inscenácie i študovanej hry pôsobili svojou civilnosťou a realistickosťou prirodzene a odôvodnene, nečakané „objavenie sa“ postáv Filipa a Richarda v kostýmoch súvisiacich s ich vojnovou minulosťou pôsobilo ako krutá pointa. Téma oboch dejových línií tak dostala tragický rozmer a Richardov boj o získanie postavy fašistu sa stal zároveň symbolom negatívnosti boja ako takého.

Scénická hudba Sisy Michalidesovej má atmosférotvorný charakter, neposúva inscenáciu významovo iným smerom, ako určuje réžia.

V herectve oboch protagonistov bolo v prvom rade vidieť snahu režiséra Juraja Nvotu o civilné, maximálne realistické situačné herectvo s akcentom na absurdnosť, komiku a zdanlivo skrytú krutosť oboch dejových línií. Obrazy sú vystavané jasne, s veľkým dôrazom na herecký detail a prekvapivé pointovanie situácií je vo veľkej miere realizované prostredníctvom hereckých akcií. Predstavenie má jednoliaty temporytmus, rovnakú pozornosť venoval režisér tak jednému, ako aj druhému bratovi.

Odlišnosti v celkovom výraze inscenácie prinieslo práve herectvo oboch protagonistov. Martin Huba v postave Richarda v inscenácii exceluje v každej z polôh, ktorú mu predloha ponúkla. Využíva naplno tak tragické, ako aj komediálne polohy svojho herectva a jeho Richard je vďaka tomu i bolestínsky, aj „uveriteľne“ nenávistný voči bratovi či slabý herec. Veríme mu i v polohách boja o „hlavnú“ – bratovu postavu. Pri jej prebratí v nej ukazuje hlavne ľudské a pokorné zmierenie sa so slávnym bratom. Milan Lasica v postave Filipa sa musel vyrovnať hlavne s jej polohou slávneho herca pravdepodobne hier väčšinou vážneho a dramatického charakteru. Základom hereckej škály, ktorú v tejto inscenácii využíva, je prirodzene humorné až klaunské kritické videnie sveta. Vďaka nemu sa nie vždy výrazovo jednotne stretol v dostatočnom napätí a dynamike s postavou Filipa. Na mnohých miestach však obaja protagonisti vytvorili herecké duo, ktoré patrí svojou komikou a schopnosťou hereckého nadhľadu neodlučiteľne k sebe. Lasicovo opakované „úprimné“ konštatovanie, že všetko robí iba pre brata, Hubovo neustále pozeranie do zrkadla, aby sa presvedčil, či hrá dobre, ale aj mnohé ďalšie miesta umožnili, aby obaja ukázali to najlepšie zo svojho herectva.

Inscenácia Starí majstri je typicky komornou a minimalistickou inscenáciou. Priniesla síce starý problém, ktorý sa tiahne už od Kaina a Ábela, je však spracovaný nielen divadelne profesionálne, ale – a to je hlavné – aktuálne.


[1] Pozn.: V bulletine je uvedené, že účinkuje i S. Michalidesová, počas reprízy 18. 1. 2017 nehrala, scénická hudba išla z nahrávky.

[2] THIJS, Ger: Starí majstri. [Prekladový scenár.] Bratislava : Štúdio L+S, s. 17.

[3] THIJS, Ger: Starí majstri. [Úprava scenára.] Bratislava : Štúdio L+S, s. 14.

Táto inscenácia bola uvedená aj vďaka LITA, autorskej spoločnosti. 
Čo robí LITA?

Publikované online: 23.4.2017

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.