Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)

Vytlačiť

Adaptácia: Pavol Rankov
Réžia: Kamil Žiška a. h.
Dramaturgia: Peter Pavlac
Scéna: Tom Ciller a. h.
Kostýmy: Mona Hafsahl
Hudba: Jozef Vlk
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Hrajú:
Mária: Monika Hilmerová, Soňa Norisová a. h.
Ján: Robert Roth
Gabriel: Alexander Bárta
Peter: Tomáš Gál, a. h.
Katarínka - dcéra Márie a Jána, Pán Belaj – Máriin otec, Ožran, Sused, Dôstojník, Zoltán Fizik, Zajatec 1, 2, 3, Eštebák, Šéfredaktor, Riaditeľ školy, Dozorca, Tajný 1, 2, Rozviedčik – hrajú hlavní protagonisti
Premiéra: 27. a 28. marca 2010, Štúdio Slovenského národného divadla Bratislava

Mladá generácia čoraz viac dokazuje potrebu vyrovnania sa s minulosťou, ktorá v diametrálne iných podmienkach formovala naše základy v detstve. Obzvlášť skorotridsiatnici a tridsiatnici si iste ešte dobre pamätáme na deň, keď zrazu pozdrav: „Česť práci, súdruh učiteľ!“ z ničoho nič vystriedal pozdrav: „Dobrý deň, pán učiteľ!“ Keď náhle sny iskričiek, schovávajúcich v skriniach modré sukne a červené šatky, vzrušene očakávajúc, že sa stanú veľkými pionierkami, sa rozplynuli, lebo to zrazu nebolo správne. Keď veľkolepé prvomájové sprievody s chytľavou pochodovou hudbou a rozjareným davom sa z ničoho nič stali smiešne a odsúdeniahodné pre všetkých dospelých. Po čase sa založili inštitúcie, naznačili sa zverstvá a svinstvo minulosti pomaly pláva na povrch. Do akej miery vyjde von celé, je otázne. Isté však je, že pomerne fanatický dejinný základ socializmu, servírovaný v spoločnosti (či nás rodičia učili, že je správny alebo nie, či rodičom ubližoval alebo naopak im pomáhal dostať sa k cieľom, či nás pred ním chránili alebo nás preň zapaľovali), sa pre nás, „deti revolúcie“, vryl do pamäti ako súčasť spomienok na detstvo, ktoré sa snáď pre väčšinu spájajú najmä s pozitívnymi emóciami.
Avšak uvedomiť si v detstve, že to, čo bolo doposiaľ oficiálne správne, sa akousi nežnou revolúciou na námestí (kde sa predtým pravidelne konali spomínané oslavy prvého mája a robotníkov) mení na nedefinovanú slobodu, o ktorej údajne všetci snívali, no asi málokto vedel presne, ako vyzerá, nie je ľahké. Ako na tom stavať a pritom dospievať?! Vzory sa zrútili a zostali sme odkázaní na seba a na ľudí, ktorí boli už akože iní. OK, verme tomu... Ako, to však bolo s minulosťou? Mali to ľahšie naši predkovia? A čo naše duchovné kontinuum?
Už aj v divadle sa otvárajú čoraz viac témy minulosti. Na našom Slovensku preto vznikajú snahy o dokumentárnu drámu a divadlo. Nie je to však ľahké. Prináša to veľké riziko didaktizmu, ktoré si vie v takomto žánri poriadne podjarmiť estetiku a potlačiť umenie do úzadia. Doplatilo na to niekoľko umelcov. Česť výnimkám!
V SND sa mladej generácii darí vyrovnávať sa s minulosťou pomerne statočne. V Žiškovej poetickej a politicko-historickej inscenácii Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) od Pavla Rankova sa pokúsili minulé časy nehodnotiť, ale „len“ nezaujato poukázať na to, ako asi vtedy ľudia chápali svet. A tak tvorcovia neľahké časy našej vlasti rokov 1938 – 1968 nekritizujú, nepreceňujú a ani nepodceňujú. Vytvorili akýsi divadelný referát o slovenských ranách, do ktorých odmietli bolestne vŕtať, ale ich „len“ rehabilitujúc skúšajú „pofúkať“.
Kvality textu hry by bolo možné podrobiť komparatívnej metóde a je otázne, či by obstála pri svojej románovej predlohe. Ale vychádzajúc z toho, že dielo adaptoval samotný Pavol Rankov, a sám súhlasil, aby sa napr. jeho dobrosrdečné románové postavy chlapcov zmenili na úplne iných dramatických ľudí v rámci potrieb zmeny žánra, a ak sa nezakliesnime v otázke problematickej dramatizácie, vynára sa nám dielo, ktoré treba chápať svojbytne. A treba ho hodnotiť z hľadiska inscenácie a jej cieľov. Tie spočívali, ako priznávajú samotní tvorcovia, v zrozumiteľne artikulovaných slovenských bôľoch, ktoré dodnes mnohých Slovákov trápia, ako aj vo vyvolaní dramatickosti napätia medzi verbálnym a neverbálnym konaním.
Inscenační tvorcovia umiestnili troch obyčajných kamarátov z Levíc, zamilovaných do jednej krásavice, do banálnosti životných udalostí, ktoré na javisku neprežívajú, ale skôr dokumentujú. Prináša to možnosti využitia nových hereckých techník z 20. storočia. Či už Brechtov odstup, ukazovacie gesto, Craigovské odkazy, Kantorov bioobjekt, a mnohé iné... Avšak v našich podmienkach sa ukazuje, že sme predsa len najsilnejší v prežívaní a Stanislavského tradícii uchopenia herectva s prímesami jeho žiakov...
Dokazuje to najmä veľmi dobrý herecký výkon Roberta Rotha, ktorý sa pokúsil vydolovať zo svojej postavy aj psychické poryvy, a dovolím si tvrdiť, že ako jediný pustil aj introspektívnu sondu do postavy... Českého Slováka Jána rozohral na strunách tragikomiky a zväčša v intenciách Stanislavského vťahoval diváka do pocitov postavy. Nezanedbal detail a ani žiadnu z hereckých výrazových zložiek. Dynamickosť povahy Jána kreoval rýchlym a trhaným pohybom. Mimikou tváre, zlomeným hlasom a trasúcimi sa rukami naznačil najcitlivejšie osudové miesta, vrcholiace pri písaní listu svojej dcére, o ktorej vôbec nevedel. Českým prízvukom vyjadril túžbu nebyť „čistým“ Slovákom. A dokonca Robert Roth doviedol celú inscenáciu do krajnej polohy humoru presvedčivým a publiku nevtieravým komickým výstupom o instantnej praženici, o ktorej pokrokovosti a účinnosti bol jeho Ján zanietene presvedčený.
Otázne je, či takúto sondu nemali pustiť aj ďalší aktéri, ktorí tak neurobili. Avšak tvorcovia v bulletine oznamujú, že stavali hru a následne aj inscenáciu bez zbytočných introspekcií a psychoponorov, ktorým sa sem-tam ubránil aj Roth, a to podľa možností textu. Ostatní herci vsadili viac na „brechtovské“ neprežívanie, lež akési verbálne poukazovanie na činy a pocity, o ktorých má rozhodnúť divák.
Tomáš Gál vytvoril maďarského Slováka Petra najmä svojím vlastným autentickým civilným prízvukom. Svoju prácu redaktora demonštruje v závislosti od doby a jej „potreby“ prispôsobiť sa s patričnými dôsledkami. Alexander Bárta uveriteľne poukazuje na to, že jeho Žid Gabriel je dobrý, stabilný a sklamaný. Avšak napr. jeho vecnému skonštatovaniu o strachu zo smrti pri ťažkej chorobe neuveríme, ak budeme hľadať jeho skutočné zvnútornenie. A konečne Mária Soni Norisovej je pekná, milá, laškujúca a šarmantná i nešťastná, a hoci herecky neveľmi nápaditá, bolo jasné, prečo ju všetci traja milujú, rovnako aj, prečo trpí. Spomínaní traja herci totiž skoro stále o svojich stavoch len hovoria alebo ich skratkovitým gestom naznačia, ako napr. Bartov Gabriel mocne a zdĺhavo objíma Máriu na znak nestelesnenej lásky. V inscenácii však možno nájsť aj akési záchvevy preciťovania, napr. v Norisovej podaní Máriinho zúfalstva nad osudom jej otca. Akokoľvek, je to rôznorodé a v technikách herectva tým pádom trošku rušivé.
Napriek tomu, že možno vidieť rozdiely v hereckom stvárnení, je zrejmé, že režisér Kamil Žiška, ktorý dopísal text spolu s dramaturgom Petrom Pavlacom, evidentne poučili hercov o svojej poetike. Svedčí o tom konanie každého zo štyroch hercov, resp. konanie viacerých (než štyroch) javiskových postáv, ktoré celkovo zachovalo a zároveň jasne odkrývalo základnú logiku posolstva inscenácie. Zrozumiteľnosť a dramatické napätie medzi tým, čo sa hovorí a čo sa koná dosiahol režisér predovšetkým nápaditými inscenačnými prvkami, ktoré vytvorili spolu s ostatnými (vrátane herectva) kompaktný celok. Žiškova poetika má veľmi silné styčné body v práci s detailom, ktorý viacvrstevne ozvláštňuje zmysel slov a konania, ktoré by pri takomto type divadla poľahky mohli upadnúť do monotónnosti. Avšak od tej divákov odpútava napr. nápadité stvárnenie rozprávača a ďalších postáv nehercami, pripomínajúc veľkú divadelnú reformu divadla, napr. rekvizitami (stoličkami), kostýmami, svetlom, hudbou a najmä akusticky – hlasmi troch mužských predstaviteľov v ampliónoch miestneho rozhlasu a prostredníctvom telefónov. Samozrejme nevynímajúc hlavných protagonistov.
O tom, že obdobie tridsiatich rokov z minulého storočia sa týka nás všetkých a že bolo skutočné, dosvedčujú v inscenácii aj historické zvukové nahrávky, ktoré prinášajú isté „osvieženie“ v rámci vnímania informácií. Veľmi nápadito pôsobia zvukové metaforické efekty, ako napr. kikiríkanie kohúta, zvuk píšuceho pera, tikot hodín, zvony, streľba, atď.
Scénu možno taktiež považovať za veľmi dobrý inscenačný vklad. Pustá a čierna, s bazénom na jej okraji, je rámcovaná dverami a školskou tabuľou z jednej strany a vešiakom šiat starej doby, cez ktorý symbolicky vchádzajú aktéri na strane druhej. Prostý a jednoznačný priestor, postupne sa zapĺňajúci symbolickými a aluzívnymi rekvizitami, je spredu a zozadu rámcovaný divákmi. Tí sa tak môžu dívať cezeň na naprotivšie obecenstvo, akoby na svoje zrkadlo. Akoby na odraz dejín, ktoré nám pripravujú cestu. Na ňu musíme nadviazať len my.
Inscenačný detail v scénografii vychádza z detailu slovenských dejín, a síce v situovaní príbehu na jedno z mála kúpalísk danej doby, ktoré bolo v Leviciach. Tam sa stretali ľudia všemožných vyznaní a politických presvedčení. A tak traja obyčajní kamaráti Ján, Gabriel a Peter s ľahkosťou, zrozumiteľnosťou a nenásilnosťou vykresľujú svoje osudy, pretekajúc o lásku Márie v priestore s vodnou nádržkou. Už len tento historický detail v úvode inscenácie vyvoláva emócie smiechu, hanby, smútku, nostalgie, jednoty, ale aj radosti z hry, túžby, nehy, nepoznania, atď. Podnietil k vytvoreniu poetickej scény, ktorá všetky spomínané pocity dotvorila. A to, že v úvode čistý bazén sa v závere inscenácie mení na smetisko čohosi, možno aj vzácneho, ale už asi nepotrebného, hovorí samo osebe. Rankovove slová: „Ak chcete byť hrdí na november 89, nemali by ste zabudnúť na tisíce konfidentov ŠtB.“ – síce ani raz v inscenácii explicitne nezaznejú, ale pôsobivo, zrozumiteľne a veľmi zaujímavo vyplývajú zo všetkých umne vystavaných inscenačných prvkov.
Inscenácia Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) prostredníctvom nazerania na osudy obyčajných ľudí s banálnymi problémami, ktoré taktiež poriadne vedela skomplikovať politická situácia, slobodne a nenásilne poukazuje na rany doby a umožňuje divákovi rozhodnúť sa, aké stanovisko k našim dejinám zaujme.

Publikované online: 27.3.2010

Stanislava Matejovičová

Stanislava Matejovičová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2002-2005) a slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave (1998-2003). Do roku 2016 pôsobila interne na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení. V roku 2008 získala titul PhD. v odbore dejiny a teória divadelného umenia - moderné slovenské herectvo. V súčasnosti tvorí a publikuje v slobodnom povolaní.