Stačí zájsť do Sepešoviec a zažiť francúzsky dvor

Vytlačiť

Michal Babiak: Až tri v taňcu na Vidermaňcu

Réžia: Michal Babiak a. h.

Dramaturgia: Anton Kret a. h.

Lektorka dramaturgie: Ivana Brošková

Scéna: Jaroslav Valek a. h.

Kostýmy: Eva Farkašová a. h.

Hudba: Norbert Bodnár a. h.

Účinkujú: Hančuša Mladkova, bohata vdovica – Mária Görögová

Marda Starkova, jej šesterňica – Katarína Turčanová

Heľča, jej dzievka a Hančušino krešňe – Patrícia Šimková

Juro Drimala, mlady gazda – Mikuláš Dzurík

Zuzka Kračkova, mlada gazdiňa zo Štefanovec – Denisa Macalová Ďuratná

Kata Krembaherka, Jurova cetuška z Vidermaňca – Mária Brozmanová

Marcin Fačko, parobek – Adam Herich

Adam, Jurov sluha – Peter Golian

Julča, Zuzkina služka – Diana Semanová

Premiéra: 9. februára 2018, Spišské divadlo

 

Príbeh zhýralého šľachtica Valmonta a markízy De Merteuil, jeho intrigánskej milenky, je azda každému známy, či už z knižnej podoby pôvodne epištolárneho románu francúzskeho spisovateľa Choderlosa de Laclosa z druhej polovice 18. storočia, alebo z jeho početných úprav a dramatizácií či už na slovenských divadelných doskách, alebo z viacerých filmových dobových spracovaní i moderných a aktualizovaných verzií. Pred viac ako desiatimi rokmi na motívy Laclosových Nebezpečných známostí napísal Michal Babiak pre potreby srbských divadelných ochotníkov z Kulpína hru s názvom Frajerčenie na Tretej ulici, ale zasadil ju do rurálneho prostredia. Ochotníci zo Srbska sa s touto Babiakovou hrou predstavili i na Slovensku a na XV. ročníku Festivalu Aničky Jurkovičovej získali za ňu titul Laureát Festivalu Aničky Jurkovičovej. Text bol teda v divadelnom prostredí overený. A tak sa mohli intrigy francúzskej šľachty spred takmer 250 rokov preniesť na slovenský vidiek do 30. rokov minulého storočia. Pre spišskonovoveské divadlo hru do spištiny preložil dramaturg, divadelník a dlhoročný prekladateľ do spišského nárečia Anton Kret. V Spišskom divadle sa teda po Ženskom zákone (2014) znovu z javiska ozýva nárečie tunajšieho regiónu. V Babiakovom texte však nastáva žánrový posun, pretože sa na slovenský vidiek díva s jemne ironickým odstupom očami človeka, ktorý chápe jeho konzervativizmus, no vidí aj pod povrch a neostýcha sa ho odkryť spod stáročného nánosu sentimentálnej patiny. Prináša na slovenské profesionálne javiská doteraz tabuizované témy o slovenskom vidieku, akými sú sexualita, pokrytectvo, citová vyprahnutosť, neschopnosť empatického vnímania ľudí vo svojej komunite, ale i overenú klasiku, akou je alkoholizmus, potvrdzovanie zaužívaných stereotypov o vnímaní rodiny, postavení žien v nej i typických zaužívaných predstáv o fungovaní vzťahov na dedine.

Až tri v taňcu na Vidermaňcu rozpráva príbeh zámožného gazdu Jura Drimalu, ktorého povesť zvodcu prekračuje hranice obcí a žiadna žena ani žiadne dievča sa pred ním nedokážu ochrániť. Jeho jedinou skutočnou partnerkou, a zároveň rivalkou je naoko počestná vdovica Hančuša Mladkova. Obaja sa snažia dokázať si navzájom svoju prevahu vo vzťahu, svoju nedotknuteľnosť a svoj citový nadhľad a nezáujem. Zatiaľčo Jurovi ide len o zábavu, Hančuša poťahuje nitky vidieckych vzťahov, manipuluje okolím a vedie dvojitý život (naoko je čestnou a cnostnou vdovou, v skutočnosti má viacero milencov a búrlivý život plný pokrytectva a intríg). Napokon sa aj sama vďaka žiarlivosti zaplieta do úpornej snahy po pomste bývalému milencovi, ktorý sa má oženiť s výrazne mladšou ženou, zhodou okolností jej krstnou dcérou. Uzavrie s Jurom stávku, že zvedie mladú Heľču, ale keďže by to pre neho bolo príliš jednoduché, skomplikuje mu túto naoko obyčajnú záležitosť súčasným zvedením počestnej Zuzky Kračkovej. Ako inak, všetky úlohy sú splnené, ale Juro sa nechtiac do Zuzky zamiluje, no povesť zvodcu je pre neho dôležitejšia ako sama láska. Uvedomenie si nezmyselnosti vlastného konania prichádza neskoro. Smrť oboch milencov, Zuzky i Jura, je už len dopovedaním takmer osudovej drámy, keď je Hančuša obcou odsúdená a z komunity vypovedaná. A teda hlavným hnacím motorom predstavenia a kľúčom príbehu sú intrigy, manipulácia, žiarlivosť a pokrytectvo ľudí na vidieku, ktorí sa v ničom nelíšia od tých veľkomestských. Dejové linky sa teda od pôvodného textu v mnohom nelíšia, odlišnosti sú ale v inscenačnom tvare.

Autor a zároveň režisér Michal Babiak aj na základe posunu textu do spišského nárečia vytvoril tragikomédiu, v ktorej sa spája krása a drsnosť jazyka s univerzálnym sujetom overeným časom, generáciami i rôznymi kultúrami. V inscenácii cítiť jeho silný režijný vplyv na herecký súbor, jeho vedenie a dôsledné vytváranie obrazných mizanscén, náznakov situácií, pri ktorých nie je prekážkou, ak divák dokonale nerozumie replikám, ale kontextovo sleduje rozvíjajúcu sa zápletku spejúcu do tragického konca, ktorú relativizujú humorné situácie, scény s výrazným erotickým podtónom a šťavnaté, britké dialógy. Záverečné uzavretie spleti postelí, a teda i komplikovaných vzťahov, posteľou, ktorá visela nad celým predstavením ako Damoklov meč, je symbolickým rámcom, ale i trochu patetickým ukončením celého príbehu po predchádzajúcej scéne smrti Jura a Zuzky na hranici poetického symbolu a gýča.

Scéna Jaroslava Valeka pozostáva z takmer prázdneho zošikmeného priestoru, v ktorom je ešte o stupienok znížený priestor akéhosi pomyselného ihriska. V ňom sa odohrávajú takmer všetky intímne scény. Nad scénou visí už spomínaná dominantná drevená posteľ ako symbol zmluvy, resp. nepísanej dohody medzi Hančušou a Jurom. Na začiatku inscenácie je na javisku prítomná len jedna posteľ a s každou ďalšou novou posteľnou avantúrou pribúda ďalšia. Napokon sa na javisku vytvorí akási spleť postelí rôznych veľkostí, tvarov, významov, a teda i poprepletaných vzťahov. Ostatné rekvizity (napr. vedro, fľaša, husle a pod.) si postavy prinášajú a odnášajú z javiska. Postavy sú výrazne kostýmovo štylizované v duchu slovenského dedinského prostredia v intenciách poetiky kostýmovej výtvarníčky Evy Farkašovej. Vizuálny dojem predstavenia dopĺňa jemná, náznaková hudba Norberta Bodnára.

Herecký súbor Spišského divadla je v prevažnej miere mladý, a tak režijná práca spočívala najmä v pedagogickom pôsobení režiséra. A Michal Babiak pedagógom s vyhranenou režijnou koncepciou istotne je. Do hlavných úloh Hančuše a Jura si vybral mladých členov súboru Máriu Görögovú a Mikuláša Dzuríka. Görögová stvárňuje svoju postavu intuitívne a napĺňa kritériá dedinskej intrigánky a manipulátorky plasticky, rečou tela i gestami, vo verbálnej rovine jej ale najmä v prvej časti, žiaľ, nie je rozumieť. To však nie je spôsobené jazykom, ale skôr nedôslednosťou javiskovej reči a jej rýchlosťou. Dzurík spočiatku pôsobí sošne, jeho postava je sťaby vystrihnutá z filmu o slovenskom folklóre, ale neskôr vysvitne, že to je práve bod, od ktorého dokáže kreovať svoju postavu komického „dona Juana“ až do stavu náznakov skutočných –zdanlivo neexistujúcich – emócií a následnej prázdnoty. Denisa Macalová Ďuratná zas vo svojej postave v minimalistických výrazových prostriedkoch a len s jemnou štylizáciou rozohrala rozorvanosť počestnej Zuzky, ktorá sa napriek výstrahám okolia a svojej vôli zamiluje do Jura. V epizódnych postavách ukázali svoje herecké skúsenosti Katarína Turčanová ako Marda Starkova (v cite pre situačnú komiku v mizanscénach najmä s Hančušou) i Mária Brozmanová ako cetka Kata z Vidermaňca, ale ani Adam Herich sa nestratil v komickej polohe neskúseného Marcina Fačka. Je zjavné, že mu ešte chýbajú javiskové skúsenosti, ale jeho alkoholický výstup právom patrí medzi herecky zvládnuté komické scény. Na relatívne malej ploche sa predstavili mladí herci Peter Golian (sluha Adam), ktorému ale nie je celkom rozumieť, Diana Semanová ako vášnivá slúžka Julča a Patrícia Šimková ako hravá tínedžerka Helča.

Veselohra Michala Babiaka Až tri v taňcu na Vidermaňcu je oddychovým predstavením, pri ktorom sa možno skutočne zabaviť. Netreba sa obávať spišského jazyka, ale uznať nadšenie mladého hereckého kolektívu, ktoré v mnohom vyvažuje nástrahy dialektu i zdanlivej jednoduchosti autorsko-režijného kľúča inscenácie.

 

Publikované online: 17.5.2018

Hana Rodová

Hana Rodová (1978) vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika  na Prešovskej univerzite v Prešove.  V rokoch 1999-2001 publikovala recenzie v časopise Javisko.  Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii.  Od roku 2009 spolupracuje na projekte  Monitoringu divadiel na Slovensku.  Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.