Spomienky zrodené z bolesti

Vytlačiť

Ghost/Prízrak

 

Choreografia: Peter Mika

Hudba: Peter Zagar

Svetelný dizajn: Ján Čief

 

Účinkujú: Tibor Trulik, Lenka Mičincová, Michaela Mirtová, Isabel Paladin, Luca Tomao, Michaela Hulvejová, Matej Kubuš

 

Premiéra: 16. a 17. februára 2018, Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica

 

Dôležitou súčasťou dramaturgie banskobystrického Divadla Štúdio tanca je spolupráca s významnými a zaujímavými choreografmi a choreografkami, ktorí často pôsobia mimo Slovenska. V mnohých prípadoch išlo práve u hosťujúcich tvorcov o rôznorodé postupy, ktoré posunuli súbor k iným témam i tvorivým nápadom. V súbore sa vystriedalo viacero kmeňových alebo externých tanečníkov, pre ktorých to bol začiatok ich tvorivej kariéry – Stanislava Vlčeková, Tomáš Nepšinský, Lucia Kašiarová, Daniel Raček, Renáta Bubniaková, Milan Herich, Peter Jaško či Milan Tomášik. Jeden z nich, slovenský choreograf a tanečník Peter Mika spolupracoval v jubilejnej 20. sezóne so súborom na inscenácii Ghost/Prízrak. Po ukončení štúdia na VŠMU v Bratislave tancoval v súbore Torzo v Bratislave a Bruno Genty v Paříži. Pôsobil v rôznych zahraničných súboroch ako S.O.A.P. Dance Theatre Frankfurt či Robert Pool Dance Company v Essene.

Peter Mika už niekoľko rokov žije a tvorí v zahraničí, ale s Divadlom Štúdio tanca spolupracuje pravidelne od roku 2010, kedy vytvoril inscenáciu Posed. V roku 2013 sa spolupodieľal na projekte siedmich choreografov, ktorí v rámci jedného večera vytvorili pre súbor sedem krátkych choreografií.

Koncept inscenácie Ghost/Prízrak je založený na osobnej skúsenosti choreografa Petra Miku, ktorá ho poznačila až natoľko, že ju voľne použil ako námet pre choreografiu – smrť blízkeho priateľa. Je o momente oživovania spomienok, ktoré síce nemusia byť konkrétne v situácii, ale v emócii. Tanečníci po mene volajú jedného zo svojich kolegov. Ten im však neodpovedá. Hneď úvodný výjav z prevolávaním mena jedného z tanečníkov evokuje (respektíve chce evokovať) atmosféru osobného autentického zážitku, s ktorými sa tvorovia (v tomto prípade choreograf) stretli. Vzápätí sa pred nimi objavuje a stráca prízrak. Ide o prízrak nešťastia, ktoré dokáže atakovať myslenie zainteresovaných ľudí nepretržite po celý deň.

Choreograf Peter Mika rozvíja túto tému v inscenácii predovšetkým pohybovými a tanečnými riešeniami, aj keď využíva aj hovorené slovo, ktoré ale z úst tanečníkov neznie vôbec tak autenticky ako pohybové časti. V súbore sa objavili noví tanečníci z Talianska a Slovenska. Interakcia medzi zabehnutým jadrom tanečníkov Divadla Štúdia tanca a novými posilami zarezonovala a cítiť v nich zohratosť. Napätie medzi jednotlivými performermi kulminuje hlavne v dramatických momentoch v druhej polovici inscenácie, kde sa na seba vrstvia dramaticky vybičované momenty.

Koncept inscenácie pôsobí ako prepadávanie sa do vnútra svojej pamäte, jej obnovovanie, vyvolávanie spomienok vrátane tých zlých. V úvode jeden z performerov (Tibor Trulik) hovorí o prízraku, ktorý sa mu začal zjavovať po úraze a on si nevie spomenúť odkiaľ ho pozná. Rovnako ako aj v scéne, kde Tibor rozpráva o svojom strachu z tajomnej osoby, po ňom opakujú slová ďalší tanečníci zoradení v rade. Zástup démonov alebo prízrakov, ponorenie sa do psychiky človeka bez pamäte. Tanečníci a tanečnice Štúdia tanca Tibor Trulik, Lenka Mičincová, Michaela Mirtová, Isabel Paladin, Luca Tomao, Michaela Hulvejová a Matej Kubuš rozohrávajú smútkom, nostalgiou, fyzickým vzopätím silné situácie, ktorých významy sa dramaturgicky cyklia, ale vždy nájdu v sebe spôsob, ako posunúť daný moment vpred. Skupinové choreografie, kde sú tanečníci zosynchronizovaní, rytmicky vytvárajú dramatickú emóciu postáv. Dobre fungujú ako skupina, na čom je vlastne aj postavený celý koncept. Osobné vnímanie spomienok a ich transformácia pre okolie môže byť neraz nepochopené a spochybnené. Inscenácia tiež vyjadruje túžbu zmieriť sa sám so sebou a uzdraviť svoj vzťah s tým, koho strácame.

 Pohybovým aj dramaturgickým prínosom choreografie boli skupinové výstupy, z ktorých „vypadávajú“ protagonisti a z nich sa dostávajú do svojich sól. Performer proti skupine – v istej miere sa s tým mohli stretnúť diváci aj v inscenácii Jadro (réžia a choreografia Zuzana Hájková), kde jedinec tiež čelil útoku skupiny, ale násilie je používané iným spôsobom, sofistikovanejšie. V Ghost/Prízrak tanečník reve na svoju kolegyňu, keď tancuje, že sa na ňu nedá dívať a potom do jeho náruče skĺzne tanečnica, ktorá prelomí vlnu verbálneho násilia, aby ju premenila na silový mužsko-ženský súboj. Násilie a strach badať v celom priebehu konceptu inscenácie, je prítomný v pohyboch, v hudbe sa nachádza takmer vo všetkých výstupoch, pritom však nepôsobí, aj vzhľadom na svoju rôznorodosť, unavujúco či nezaujímavo. Téma je spracovaná do rôznych polôh lyrizujúcich, dynamických až násilných. Táto zmes vytvára základ pre znázornenie celého procesu straty blízkeho človeka: od samotnej udalosti, cez nepripustenie si smutnej skutočnosti a návalu zlosti a hnevu, až po upokojenie sa a prijatie straty blízkeho človeka. Táto škála emócií je zastúpená v dynamike pohybu, temporytmu, emočného prejavu striedaného s lyrickými až melancholickými polohami. Práve s týmito dvomi hraničnými bodmi pohybového „príbehu“ choreograf pracuje celkom umne, aj keď v častiach, v ktorých sú vyslovené konkrétne slová, sú až priveľmi doslovné a mohol sa ich zriecť.

Tému smrti, umierania, odchodu z pozemského fyzického života cítiť v celom rade obrazov. Proces oživovania spomienok, zhmotnenie prenosu mŕtveho do živého v podobe obrazových návratov do minulosti pripomína pohrebné rituály (je to naznačené aj v scéne, kde je jedna z tanečníc nesená a spieva smútočnú pieseň). Minulosť sa prepája s prítomnosťou, nádej spája s frustráciou, nedopovedané až s príliš dopovedaným. Emočne najsilnejšie sú aj momenty duetov, v ktorých je priestor citlivo nasvietený (svetelný dizajn Ján Čief).

Silné momenty pre tanečníkov i divákov ponúka hudba Petra Zagara, ktorá v pozitívnom zmysle poznačila celkovú podobu inscenácie. Výrazne určuje atmosféru jednotlivých obrazov, nachádzame v nej odkazy a prepojenia. Clivé husľové harmónie strieda rockový podtext, ľudové motívy či elektrické minimalistické zvuky. Spolu s pohybom, ktorý výrazne pracuje s prvkami klasiky a neoklasiky a prepája ich so súčasným tanečným prejavom. Po scénografickej stránke si performeri vystačia s prázdnym priestorom, len v pozadí za nimi je panel s nakreslenou siluetou človeka ležiaceho vo vertikálnej polohe, ktorá znázorňuje človeka, ktorý už nežije. Celkovo Ghost/Prízrak pôsobí kompaktným dojmom, v ktorom do seba zapadá pohybová, hudobná i choreografická stránka. Téma straty blízkeho človeka, vyrovnávanie sa s ňou, hľadanie nového miesta pre seba vo svete bez neho sa odzrkadľuje vo vypointovaní situácií, ktoré vedú ku konkrétnemu obrazu (rad tanečníkov za Tiborom, ktorý sa objavuje v obraze rámovanom rukami, sa postupne mení na ozvenu hlasou a pohybov) či scéna nesenie tanečnice, ktorá spieva nápev smútočnej piesne.

Dramaturgicky sa inscenácia pohybuje hlavne v rovine napätia, ale objavujú sa tam aj prvky, ktoré pracujú s nadsádzkou a iróniou: mávanie červenými šatkami trojicou performeriek pri skladbe Elvisa Preslyho, či namaľovaná silueta postavy, ktorá je okrem lavičky jediným scénografickým prvkom v priestore (v tejto scéne tancuje jeden pár a do kontrapunktu opakuje slová z piesne jeden z performerov a pomaly sa k nej po zemi blíži performerka). Hudba významne ovplyvnila dramaturgickú aj pohybovú zložku inscenácie, dala jej konkrétnejší i kompaktnejší tvar, ktorý môže byť zrozumiteľný aj pre širšie publikum.

V roku, kedy Divadlo Štúdio tanca oslavuje svoje 20. výročie, ide o výraznú inscenáciu, ktorá nielen dáva spoločný tvorivý priestor novým i zabehnutým tanečníkom, ale spája aj hosťujúceho choreografa a režiséra so súborom, ktorý aj touto spoluprácou môže ďalej rásť. Rovnako tak preverila možnosti súboru a mohla ho pohybovo viac utužiť.

 

 

Publikované online: 6.2.2019

Marek Godovič

Marek Godovič (1978) je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na  Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12.  Recenzie a kritiky publikoval v  časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.