Spomienky na nežnú minulosť

Vytlačiť

Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Jana Hurtigová
Hudba: Dano Heriban
Réžia: Iveta Ditte Jurčová

Osoby a obsadenie:
Imro: Michal Gazdík
Žofia, jeho žena: Petronela Valentová
Miloš, ich syn: Dominik Zaprihač
Zoja, ich dcéra: Nadežda Jelušová
Anton: Viliam Hriadel
Kamil, jeho syn: Dano Heriban
Jano: Marek Geišberg
Nevesta: Eliška Nosálová
Ženích: Ivan Kollár
Premiéra inscenácie: 20. novembra 2009 v Štúdiu Slovenského komorného divadla Martin

Martinské Slovenské komorné divadlo pripravilo k 20. výročiu novembrových udalostí nielen premiéru novej inscenácie - Nežná z pera Michala Ditteho (20. novembra 2009), ale aj komponovaný večer - Nežná sobota, ktorý v priestoroch SKD prebiehal hneď na druhý deň po premiére Nežnej. V rámci Nežnej soboty si mohli diváci, vďaka spolupráci s Ústavom pamäti národa v Bratislave, pozrieť štyri dokumentárne filmy (V tieni času, Voľne žijúca mládež, Sviečková manifestácia a November + 20) a okrem Nežnej aj ďalšiu inscenáciu s témou Nežnej revolúcie v roku 1989 - Tretí vek Doda Gombára Mestského divadla v Žiline. Spolu s premiérou inscenácie Sarkofágy a bankomaty v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici v réžii Mariána Pecka a projektom Divadelného ústavu v Bratislave Deti revolúcie patrili martinské spomienky na našu nežnú minulosť v roku 1989 k najpremyslenejším. Pokiaľ však banskobystrické Sarkofágy a bankomaty vychádzali z už pripraveného textového materiálu 11 minihier od 13 slovenských autoriek a autorov strednej generácie, ktoré boli uverejnené ako nepredajná príloha časopisu kod a vznikli na základe projektu Anny Gruskovej, realizovanom Divadelným ústavom v Bratislave (scénické čítania hier autorov strednej generácie, celkom 16 hier od 18 autorov), a Deti revolúcie sú zase medzinárodným dvojročným projektom zameraným na výskum divadla v roku 1989 študentmi vysokých škôl, Ditteho inscenácia Nežná začala vznikať pomerne dlhé obdobie pred premiérou a mala bohatú prehistóriu. Pôvodne bola dramaturgiou divadla koncipovaná ako festivalový autorský projekt NEŽNÁ, ktorý pozostával jednak z výskumu názorov dnešnej generácie i generácií žijúcich v roku 1989 na súčasné i dobové dianie (použité boli formy zberu materiálu ako používa dokumentárne divadlo) a z tvorivej dielne. Dielňa bola súčasťou festivalu Dotyky a spojenia a jej výsledky boli na festivale odprezentované. Od počiatku projektu na ňom aktívne pracovala aj režisérka, umelecká šéfka Divadla Pôtoň a lektorka Centra umenia a kreativity v Bátovciach Iveta Ditte Jurčová, režisérka i premiérovanej inscenácie.
Od prezentácie výsledkov workshopu po inscenáciu festivalový projekt prekonal veľký vývoj, ktorý spočíval hlavne vo výraznej zmene v prístupe k získaným informáciám a predovšetkým v ich dramatickom spracovaní. V inscenácii sa však objavili všetky znaky prezentovaných výsledkov - dokumentárnosť, náznakovitosť, symbolizácia, diskurzívnosť, dobovosť atď., a v metaforizovanej podobe dokonca i bohatá záverečná diskusia k nazbieranému materiálu a spôsobu jeho spracovania (ako apologeticky kreslená výzva k nespokojnosti do stavom dnešnej spoločnosti). Pozbiehané príbehy, spomienky či úvahy pamätníkov, sa autorský tím Ditte - Jurčová rozhodli v základe transponovať do podoby umeleckej fikcie. Dokumentárny, autentický a až miestami apelatívny aspekt nazbieraných materiálov využili ako aktualizačné prvky inscenácie. Základom inscenácie sa tak stala tradičná dramatická štruktúra - divadelná hra s prvkami aktuálnosti. Nežná sa stala príbehom rodiny komunistického funkcionára Imricha (Michal Gazdík), ktorý sa despoticky a nekompromisne správa nielen navonok - v zamestnaní, ale aj doma. Pod jeho neúprosným, iba ideologickým prístupom k životu trpí nielen manželka Žofia (Petronela Valentová), z ktorej je slepo poslúchajúca „puťka“, ale aj dcéra Zoja (Naďa Jelušová) a syn Miloš (Dominik Zaprihač). Dcéra si dokonca vďaka otcovmu obrovskému nátlaku odreže prst na ruke, aby nemusela hrať na klavíri, a zo syna sa počas revolúcie bez problémov stane nastrčená figúrka ŠtB - mŕtvy študent. Jadro zápletky Nežnej však nesúvisí so základnou situáciou, v ktorej sa ocitá rodina, kvôli despotickému otcovi - komunistovi. Celý príbeh sa neustále točí okolo svadby Ženícha a Nevesty (Ivan Kollár a Eliška Nosáľová), vďaka ktorej sa do príbuzenského vzťahu s rodinou ortodoxného komunistu dostáva rodina jeho obete - kotolník - zdegradovaný profesor Anton (Viliam Hriadel) s rebelským synom - umelcom Kamilom (Dano Heriban). Zápletka, ako aj celá situácia, je však neustále roztváraná súčasným alebo dobovým kontextom, či už v podobe citácií hudby (inscenáciu otvára ľudová pieseň Dariny Laščiakovej) symbolizujúcou prácu s typicky priemerným interiérom socialistickej rodiny, alebo monológmi jednotlivých postáv (Imrich informuje svadobčanov o počte zatknutých ľudí pri prechode hraníc a pod.). Silný politicko-apelatívny rozmer, teda „iný“ ako iba divadelne tvarovaný kontext, dosiahla inscenácia vďaka rétorike prejavov, ktoré zaznievali z mnohých námestí počas Nežnej revolúcie (monológ Kamila o hlbokom znepokojení nad súčasným stavom spoločnosti). Inscenátori ju nechali zarezonovať dvakrát, prvý raz pri Kamilovom reprodukovaní prejavu, ktorý svadobčania nepočuli, kvôli veľkému hluku, a po druhý raz v závere inscenácie, keď sa tými istými slovami Kamil obrátil priamo na nás a opätovne nás tak vyzval k náprave stavu vecí verejných. Inscenácia na týchto miestach, vďaka veľkému otvoreniu sa kontextovej situácie hry, sa však stala diskurzívnou, sústredila sa na podstatu problému a nie na jeho umelecké spodobenie.
V tom spočíval aj základný problém tak hry, ako aj jej javiskového stvárnenia. Kým v prvej časti inscenácie, kde svadobčania väčšinou čakali na mladomanželov, sa inscenácia vinula v logike divadelného tvaru, v druhej časti, ktorá sa sústreďovala na zachytenie života všetkých postáv po revolúcii, jej kresba sa vo väčšine výstupov menila na spoločenskú kritiku dneška. Namiesto rozohrávania narušených vzťahov medzi postavami, prepájania motivácie ich konania z prvej časti hry s druhou, javisko začali „zaplňovať“ znaky „marazmu“ dneška: nákupný vozík, „opičenie“ sa po oslavách a la západ, popieranie skutočných faktov (dcéra poprela dôvod odrezania si prstov), prázdny rétorizmus atď. Neodôvodnene symbolizujúci spôsob narábania so zvolenými prostriedkami rozbil pôvodnú dejovú štruktúru a z inscenácie sa stala polodivadelná a poloformálna tézovitá výpoveď. V druhej časti sa síce - podobne ako v prvej - vyskytovali bravúrne zahrané výstupy a či skvostne herecky zvládnuté akcie (manželské výstupy Imricha a Žofie, priznanie Antona k potupe, ktorú zažil počas výsluchu, buričstvo Kamila, Zojina komunistická modlitba pred jedlom, vpád „hlúpeho“ príbuzného Jana, ktorý nevie nič o zmenách všade naokolo atď.), avšak prechodom druhej časti do logiky nedivadelného - apologetického - jazyka zostávali nedopovedané, bez ukotvenia tak v kompozícii, ako aj - v konečnom dôsledku - zámere. Ten sa dokonca trieštil aj v základných vyjadrovacích prostriedkoch. Nemotivovaným „roztisnutím“ jednotlivých častí interiéru do celého priestoru či nemennou symbolizovanou kresbou Ženícha a Nevesty sa inscenácia niesla v jazykoch, ktoré si vzájomne divadelne až protirečili, aj keď ako samostatné významové celky mali svoje hlboké a dokonca aj veľmi silné metaforické vyznenie. Scénografické riešenie, ak ho chápeme samo osebe - bolo až magicky archetypovým vyjadrením výtvarno-scénického príbehu revolúcie. Podobne mladomanželia so svojou uzatvorenosťou do seba a absurdizáciou vlastného konania tvorili až hrôzostrašne vyznievajúci apologetický príbeh o márnom snažení ľudstva po „lepšom“ zajtrašku.
Škoda, že sa tvorcovia inscenácie nerozhodli zostať napríklad v rovine skice alebo štúdie, pretože tieto formy skôr zodpovedajú námetom podobného typu. Unesú tiež zodpovednosť, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tém dejinného charakteru a hlavne nezväzujú ruky povinnosťou generálnych výpovedí a zásadných vyjadrení o dobe, ktorej pohnutie ovplyvňuje životy.
Nepopierateľným kladom inscenácie sú však nové typy postáv, ktoré na základe takto koncipovaného heuristického základu inscenácie vznikli. Hrdinovia Nežnej boli dramatickí, silní, presvedčiví a mali by určite naviac ako iba na jednoznačné zalomenie rukami nad nepolepšiteľnosťou ľudstva v závere inscenácie, už v spomínanom opakovanom monológu Kamila. Dôležité totiž nie je to, že sme nepolepšiteľní, ale to, že v každej dobe sú nepolepšiteľní vždy iní... A dosť často aj inak. A to je veľmi povzbudivý fakt.

Publikované online: 20.11.2009

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.